Z trás, ktoré som absolvoval na bežkách a ešte sa mi ich nepodarilo absolvovať v lete – a najmä s výhľadmi – ma najviac irituje trasa vo Veporských vrchoch. Z Havrilova pri Utekáči do sedla Pereš, ďalej na Tri chotáre, Kysucu, Tlstý javor, Zákľuky, Hronček a cez kopec Štomp do Osrblia. Keď poviem niekomu, že som ju absolvoval, takmer každý mi povie: „Paráda, to je krásny kraj!“ A ja som sa pritom celý deň magoril v hmle s dohľadnosťou tak 50 metrov a mám pomaly komplex, keď mi niekto opäť začne rozprávať, aký je to krásny kraj. Ale poďme k bežkárskym príhodám z ďalších kútov Slovenska.

Typický papuliak

Úvodom kapitoly musím vysvetliť rozdiel medzi slangovými bežkárskymi výrazmi „papuliak“ a „papuľa“. Termínom papuliak sa medzi bežkármi označuje pád priamo dopredu v smere bežkovania. Dochádza k nemu najčastejšie vtedy, keď sa zachytíte jednou alebo aj obomi lyžami o nečakanú prekážku alebo keď vás nečakane zbrzdí nejaká terénna nerovnosť. Napríklad krtinec skrytý v hlbokej bežkárskej stope. Ak k pádu typu papuliak dôjde pri vyšších rýchlostiach, bežkár väčšinou ani nestihne urobiť reflexný ochranný pohyb – ruky dopredu – a padne priamo na tvár. Následky takéhoto pádu potom závisia od kvality a štruktúry snehu, s ktorým sa bežkárova tvár pri páde dostane do kontaktu. Papuliak so šťastným koncom sa končí odstránením nalepeného prašanu z úsmevu. Papuliak s horším koncom, napríklad kontaktom tváre so zľadovatelým snehom alebo s kameňom schovaným pod snehom, si často vyžaduje lekárske ošetrenie. Pár pekných papuliakov, našťastie bez vážnejších následkov, som zažil pri zjazde z Kráľovej hole, s 25-kilovým batohom, priamo dole po stope ratraku, ktorý vozí chlapov hore na vysielač.

Termínom papuľa sa označuje odtrhnutie zosilnenej podrážky na bežkárskej topánke určenej pre viazanie typu Nordic Norm 75 mm. Podrážka sa zvykne trhať odpredu dozadu smerom k päte a otvára sa tým akási papuľa medzi podrážkou a zbytkom topánky. Pokiaľ sa podrážka stále drží vo viazaní a papuľa sa ešte neotvorila až k päte a nerozdelila topánku na dve časti, možno v túre pokračovať. Priateľ Gustík raz zvládol túru v Javorníkoch od Bumbálky až po Portáš s otvárajúcou sa papuľou na pravej nohe s úsmevom na tvári. Gustík je však bežkárky guru. V prípade vzniku papule na topánke vám neodporúčam v túre ďalej pokračovať. Nové viazania, napríklad typu New Nordic Norm (NNN), svojou konštrukciou efektívne zabraňujú poškodeniu, prípadne zničeniu bežkárskej topánky vytvorením papule. A teraz sa môžeme vrátiť k nášmu bežkárskemu príbehu.

Boli jarné prázdniny a vyrazili sme zavčasu ráno z Nižnej. Zavčasu, to je hneď, ako spustili vlek na Prasatín, aby sme sa mohli vyviezť na hrebeň a získať strategickú výšku pri plánovanej túre na Skorušinu a späť. V tíme sme boli štyria – Pele, jeho dve dcéry Barborka a Lenka a ja. Hneď, ako sme vypadli z vleku, ujal som sa funkcie hlavného voskovača. Hore na kopci bolo chladnejšie ako v doline, a tak som všetkým namazal tuhý modrý. Slniečko svietilo a aj keď sme postupne naberali výšku, sneh sa otepľoval, lyže zúfalo podklzovali a bolo treba premazať. Pri ďalšom mazaní som už nedostal dôveru kolektívu a mazal som si len sám. Keď Pele namazal lyže sebe, Barborke aj Lenke a mrmlal pri tom čosi ako: „Ty si chcel moje dcéry zabiť?“, vyrazili sme ďalej. Ešteže počasie sa vydarilo a výhľady z lúk sedla Biedna (nad Studienkami) aj okolo Oslieho vrchu, najmä na Roháče, boli nádherné. Nekvalitná stopa aj naša patália s mazaním spôsobila, že sme sa dostali do časového sklzu. Aby sme sa stihli vrátiť za svetla, otočili sme sa v stúpaní na Mikulovku. K vrcholovej stanici vleku na Prasatíne sme aj tak prišli, až keď sa stmievalo. Začínalo prituhovať a zjazdovka dolu do Nižnej začínala primŕzať. Spočiatku som volil opatrné oblúky v pluhovom postoji, keď som uvidel, že zjazdovka prechádza do mierneho protisvahu, pustil som to rovno dole. Však protisvah ma zbrzdí, prípadne zastaví, dúfal som.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po tom, ako som sa pustil rovno dole, začal som naberať rýchlosť, až mi to bolo nepríjemné. Môj pluh na bežkách bez hrán bol na zamrznutom snehu neúčinný, stále som dúfal, že vydržím v postoji až do protisvahu. Nepodarilo sa. Po náraze do terénnej vlny, ktorú som v šere nestihol zaregistrovať, som mal zrazu primrznutý sneh na ksichte a šúchal som sa po ňom ešte niekoľko metrov. Typický papuliak.

Keď som sa pozviechal, cítil som, že po pravej časti tváre mi steká krv. Rozhodol som sa neriešiť tento problém a spoliehal som sa, že v drevenej chatke pod svahom, v ktorej boli vlekári, bude lekárnička. Vzorovými oblúčikmi som prešiel zbytok zjazdovky, odopol som si lyže, zaklopal na dvere a vošiel dnu. „Dobrý večer,“ pozdravil som slušne a ďalej som sa nedostal. Obsluha vleku sa na mňa doslova vrhla. Jeden chlap do mňa hneď začal nalievať borovičku a druhý prišiel s dajakou handrou (alebo obväzom?) a začal mi utierať ksicht so slovami: „Len kľud, len kľud...“ Všetci sme sa potrebovali upokojiť. Spoločne sme pri tom dorazili fľašu borovičky, a keď sa objavila nejaká žena s gázou, obväzmi a leukoplastom, prilepili mi na pravé líce flajster, ktorý účinne zastavil krvácanie. Dobrí ľudia žijú na Orave!

Vierovyznanie a vosky

Bola krásna jar a s bežkárkou Hankou sme si naplánovali túru zo Šachtičiek na Donovaly a späť. Snehu bolo dosť, ale po chladnom počasí, ktoré panovalo v predchádzajúcich dňoch, sa v tento deň výrazne oteplilo. Teplota v priebehu dňa stúpala, a tak sme postupne prešli od tuhých voskov k tekutým. Nič však nepomáhalo a už po niekoľkýkrát som skúšal ďalšiu kombináciu tekutých voskov. Práve v tom čase išla naproti dvojica bežkárov. „Tým nevoskujte,“ povedal mi jeden z nich, keď uvidel, čo nanášam na sklznicu. „Dajte to sem, ja vám navoskujem,“ zobral mi lyže a iniciatívne ich navoskoval nejakým tuhým voskom. Jeho priateľ ho sledoval a opatrne povedal poznámku, ktorej som vtedy ešte nerozumel: „Paľo, ale čo keď to nie sú katolíci?“ Jeho kolega si ho nevšímal a o chvíľu sme mali navoskované. „Tak a teraz vám to pôjde,“ rozlúčil sa s nami sebavedome. Pripli sme si lyže a začali stúpať po miernej zvážnici do kopca. Lyže zúfalo podklzávali, ale bojovali sme asi do polovice kopca. Tam som to nevydržal a spýtal som sa Hanky: „Hanka, že ty nie si katolíčka?“ „Veru nie, ja som luteránka,“ povedala Hanka. A keďže aj ja som vlažný luterán, neostávalo nám nič iné. len znovu premazať.

Záhadný prechod Slanských vrchov

S Vilom som sa zoznámil na vysokej škole. Prešovčan a dobrý gitarista však nezvládol prvý semester na fakulte. V tú zimu napadlo dosť snehu, bežkovať sa dalo aj v okolí Košíc, zoznámil som ho teda s týmto druhom pohybu v prírode. Bežky sa mu tak zapáčili, že si hneď jeden pár kúpil a len čo odišiel zo školy, prihlásil sa na lyžiarsky prechod Slanských vrchov. Po čase som dostal od neho pohľadnicu z akcie s textom: „Sme tu pätnásti a úspešne napredujeme. Polovica sú notorici, druhá polovica polonotorici a ja.“

Záhadná veta z jeho listu mi utkvela v pamäti. Neviem však, kam sa Vilo zaradil. Či nad notorikov alebo pod polonotorikov alebo niekde medzi tieto skupiny? Keďže som si z leta pamätal, ako husto je zalesnený hrebeň Slánskych vrchov, Vilo stúpol v mojich očiach ako zdatný bežkár. Po rokoch sa mi náhodou dostala do rúk oficiálna správa ČSZTV (Československý zväz telesnej výchovy) z podujatia, kde sa uvádzalo, že: „Prechod Slanských vrchov sa pre nedostatok snehu neuskutočnil.“ K záhade Vilovho zaradenia – notorik, polonotorik alebo iný – tak pribudla ďalšia záhada, ktorú sa mi dodnes nepodarilo vyriešiť.

Ilustračné fotografie: Turistický klub Štart Bratislava - Vladimír Ješko, Ján Pospíšil – Pele, Miroslav Toman, Boris Rudolf, Jozef Oravec, Ctibor Páchnik, Miroslav Skrúcaný, Marian Drozda a Pavel Slovák

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek