Príbeh

V Mekke slovenského bežkovania

05.02.15
Závislosť niektorých ľudí na bežkovaní sa dá porovnať so závislosťou na alkohole alebo so závislosťou na iných omamných látkach. Možno to robí dobrá partia, možno skutočnosť, že endorfíny šťastia sa pri nižších teplotách a rovnomernom zaťažení svalových partií celého tela – ku ktorému pri bežkovaní dochádza – vyplavujú do krvi ľahšie. Platí to najmä, keď sa dostanete bežkovať na niekoľko dní do Kremnických vrchov, najlepšie s ubytovaním priamo na Skalke.

Zajtra to vidím na žltý

Voskovanie vždy bolo a ešte aj dlho bude alchýmiou a večnou témou na debaty priamo v stope, ale aj na diskusie bežkárov pri čaji s rumom alebo pri pive. A to aj napriek viditeľnému vedeckému a technickému pokroku. Čo bežkár – logicky, najmä klasický klasik – to iný názor na voskovanie. Aj ja sa stále, aj po viac ako 40-tich rokoch na bežkách, mám v tomto smere čo učiť, a tak túto kapitolu, z ktorej by mohla byť aj kniha alebo aj dve, prenechám na dôkladné rozpracovanie povolanejším. Sú však aj takí, je ich na Slovensku asi dvanásť, ktorí majú v otázke voskovania úplne jasno.
„Zajtra to vidím na žltý,“ túto pamätnú vetu povedal Gustík pred rokmi v predposledný večer nášho niekoľkodňového pobytu v Mekke slovenských bežkárov, v Chate Limba na Skalke. Gustík si toto jednoznačné tvrdenie mohol dovoliť. Gustík je bežkársky guru a vie predpovedať mazanie aj na deň dopredu. Všetci sme uznanlivo pokyvovali hlavami a v duchu sme sa pripravovali na žltý. „Iné vosky už nemáme,“ dodal Gustík. Gustíkovým náprotivkom bol bežkársky guru Ondro, ktorý stále mazal len červeným, lebo iné vosky pri sebe nikdy nemal. Ale na Skalke vtedy nebol, takže to bolo na žltý.

Zázraky sa naozaj dejú

V ten podvečer v Chate Limba na Skalke som toho mal plné zuby. Boli sme na trase už druhý deň a mali sme za sebou liptovský hrebeň Veľkej Fatry z Ružomberka cez Malinô brdo, Smrekovicu, traverz Rakytova, Ploskú, Ostredok, Krížnu a Kráľovu studňu, kde sme spali. Túru sme pritom začínali v sobotu už o piatej ráno a noc predtým sme strávili v rýchliku z Bratislavy do Ružomberka. Na druhý deň sme opustili červenú značku a pokračovali z Kráľovej studne zjazdom Bystrickou dolinou dolu do Harmanca (lebo pivo) a potom sme sa plahočili tvrdým výstupom po modrej v neprešliapanom čerstvom snehu okolo Harmaneckej jaskyne na Vápenicu, ďalej žltou na červenú a cez Tablu, Kordícke sedlo a okolo Vyhnátovej na Skalku. Na Skalke sme plánovali spať, ale napriek ťažkým podmienkam sme sem prišli skôr ako sme predpokladali, a tak Gustík začal študovať cestovné poriadky, či nestihneme nejaké spoje do Bratislavy, aby sme ušetrili pondelňajšiu dovolenku.

Po preštudovaní cestovných poriadkov Gustík zvolal: „Chlapi, o 37 minút nám odchádza autobus z Krahúľ, ten má prípoj do Žiaru nad Hronom k rýchliku a pred polnocou sme v Bratislave. Makajte!“ Nestačil som ani dopiť pivo, hodil som batoh na plece a utekal za Gustíkom a Ďurom pred chatu. Čakal na nás mierny zjazd. Asi 4,5 kilometra do Krahúľ, klesanie asi o 300 výškových metrov. Úsek som poznal dobre z Bielej stopy, samozrejme, v opačnom smere. Kvalitná stopa v čerstvom prašane z minulej noci sa pričinila o to, že lyže sa pekne rozbehli. Užíval som si pohodlný zjazd za Gustíkom, a keď sme vybehli na prvú väčšiu čistinku a ukázal sa mesiac v splne, celkom ma opantalo magické čaro nadchádzajúcej mrazivej noci.

Veľký Mesiac svietil zľava nad Mýtnym vrchom a slabý protivietor nám hádzal do tváre jemné závoje zvíreného snehu. V takej noci sa isto dejú zázraky. Predstavil som si, že na ďalšej čistinke bude stáť Klaudia, a keď ma zbadá, povie: „Kde sa toľko šuchceš?“ To hovorila vždy, keď som nezvládal bubny na starom vleku na Zvolene a ona – perfektná lyžiarka odchovaná na Donovaloch – na mňa musela čakať. Ale keď som k nej prišiel, dostal som pusu. Chvíľu mi bolo nádherne a ďakoval som vetru, že vie vytlačiť vodu z očí a potom ju aj vysušiť na lícach a že sa budem mať dolu pri autobuse na čo vyhovoriť. Ten sme uvideli už z hornej časti zjazdovky nad Krahuľami. Stál v centre obce a nastupovalo do neho pár lyžiarov.

Videli sme, ako nastúpil posledný cestujúci, ale autobus neodišiel. Čakal na nás a keď sme došli až k ceste a odopli si lyže, šofér nám ukázal, že sa nemusíme ponáhľať. S lyžami v rukách sme prišli ku dverám autobusu. Keď sme mali nastúpiť, oboril sa zrazu Gustík na Ďura: „Ďuro, kde mám batoh?!!!“ Gustík v tom chvate na Skalke zabudol na batoh a nechal ho pri stole v chate. Dívali sme sa chvíľu po sebe a šofér nechápal, čo sa deje. Potom mávol rukou, zatvoril dvere a odišiel. Gustík nadával ako pohonič a dorážal kešeňovku rumu a Ďuro ticho mrmlal čosi o zábudlivých debiloch. Čakal nás nočný návrat naspäť na Skalku. S veľkým mesiacom na oblohe, s nezbedným mrazivým vetrom a so zvíreným snehom v tvári. Tešil som sa. Malé zázraky sa občas naozaj dejú.

To sme tak ďaleko?

V partii, s ktorou sme si prišli užiť zimu cez predĺžený víkend na Chatu Minciar na Skalku, sme boli s Hankou jedinými bežkármi. Boli sme na túre na Flochovej aj okolo Vlčieho vrchu, tiež na Králikoch s návratom cez Kordíky a Kordícke sedlo naspäť na Skalku, a tak v posledný deň nášho pobytu sme sa rozhodli ísť do sedla Tri kríže. Fúkalo, viditeľnosť bola mizerná a padal drobný sneh. Postupovali sme však rýchlo, aj keď stopa nebola prešliapaná a za chvíľu sme boli v sedle Tri kríže. Odtiaľ sme pokračovali ďalej k chate Hostinec. Pri chate sme si oddýchli, občerstvili sa a presvedčil som Hanku, aby sme nešli naspäť rovnakou cestou, ale ďalej po modrej značke a potom neznačkovanou trasou okolo Smrečníka a popod Velestúr a Zlatú studňu na zelenú značku a do Králického sedla. Takzvaný južný okruh v tom čase ešte vyznačený nebol, preteky Biela stopa sa behávali vtedy z Krahúľ do Banskej Bystrice. Času sme mali dosť a dúfal som, že ak nebudeme príliš strácať výšku, nebude to problém.

Vyrazili sme. Išiel som prvý a prešliapaval stopu. Hanka zaostávala, a tak som ju zhruba každú polhodinu čakal asi 10 minút. Po čase ma už každá ďalšia dolinka, ktorú sme obchádzali, aby sme nestratili výšku, začínala znervózňovať. Mal som síce mapu, ale stratil som prehľad ako ďaleko sme postúpili popod Velestúr a Zlatú studňu bližšie ku Skalke. Začínal som mať obavy. Keď som čakal na Hanku, zvažoval som, že jej poviem, že neviem, kde vlastne sme. Od tohto rozhodnutia ma však vždy odradilo to, že Hanka nefrfľala a poctivo s dôverou šliapala v mojej stope. Keď prišla ku mne, povedala len: „Daj mi trošku oddýchnuť.“ Zahryzol som si do jazyka a opäť a opäť som vyrážal do zahmleného lesa, držiac sa zhruba na rovnakej výške, prípadne využívajúc občasné lesné cesty. Začínalo sa stmievať a moje obavy sa stupňovali. Dorazil som na hranu snáď už desiatej dolinky. Bola tam malá čistinka a keď som prešiel za hranu do ďalšej dolinky, začul som hudbu. Odľahlo mi. Naši kolegovia si na svahu na Skalke hlasno púšťali vtedajšie hity a cez hmlu som občas zazrel aj náznak osvetlenia na svahu. Keď prišla ku mne Hanka, práve sa roztrhla hmla a bolo počuť hudbu. Ukázal som jej smerom na svetlá a hrdo povedal: „Tam je Skalka.“ Chvíľu sa dívala do hmly a potom vystrašene povedala. „Preboha, to sme tak ďaleko?“ „Hanka, teraz je to už dobré, ale ešte pred 10 minútami som ani len netušil, kde môžeme byť,“ priznal som sa. Hanka sa rozplakala a z plaču po chvíli plynule prešla do nadávania. Dozvedel som sa o sebe, že som nezodpovedný debil, ale aj iné ďaleko horšie veci a nakoniec Hanka povedala, že už so mnou nikdy nikam na žiadnu túru nepôjde. Nuž, ako by povedal klasik: „Kde urobili súdruhovia z NDR chybu?“

Ilustračné fotografie: Turistický klub Štart Bratislava - Vladimír Ješko, Ján Pospíšil – Pele, Miroslav Toman, Boris Rudolf, Jozef Oravec, Ctibor Páchnik, Miroslav Skrúcaný, Marian Drozda a Pavel Slovák

Fórum 5 príspevkov
V Mekke slovenského bežkovania 08/02/15 16:55 5 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Začarovaná dedina Hovorím nemenovanej dedine začarovaná preto, že temer vždy, keď ju navštívim, prihodí sa mi niečo nepríjemné alebo zvláštne. Natoľko zvláštne, že som sa rozhodol so svojimi príhodami zveriť aj vám. Teraz, na prelome rokov, je na to vhodná doba. 05/01/18 Vladimír Ješko Príbehy
Príbeh V Mekke slovenského bežkovania Závislosť niektorých ľudí na bežkovaní sa dá porovnať so závislosťou na alkohole alebo so závislosťou na iných omamných látkach. Možno to robí dobrá partia, možno skutočnosť, že endorfíny šťastia sa pri nižších teplotách a rovnomernom zaťažení svalových partií celého tela – ku ktorému pri bežkovaní dochádza – vyplavujú do krvi ľahšie. Platí to najmä, keď sa dostanete bežkovať na niekoľko dní do Kremnických vrchov, najlepšie s ubytovaním priamo na Skalke. 05/02/15 Vladimír Ješko Príbehy
Príbeh Bežkári malokarpatskí Malé Karpaty sa ponukou svojich bežkárskych trás určite vyrovnajú aj Kremnickým vrchom. To nehovorím len preto, že posledných 30 rokov žijem v Bratislave, ale najmä preto, že obstojne poznám aj ostatné bežkárske lokality na Slovensku. V porovnaní s terénmi okolo Skalky však Malé Karpaty majú jednu veľkú nevýhodu – nízku nadmorskú výšku a s tým súvisiaci nedostatok snehu v teplých zimách. 30/01/15 Vladimír Ješko Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Náučný chodník Molpír s dieťaťom Oblasť Smolenického krasu je veľmi vďačná na turistiku. Už ako deti sme robili s mamou okruhy cez Havranicu, Záruby, Ostrý Kameň a Čertov žľab s bonusom vandrovania od a k železničnej stanici, ktorá je ďaleko od obce. Každá z lokalít je atraktívna a má svoj osobitý charakter, a to nespomínam jarné pohľady na jediný malokarpatský vodopád Hlboča či jaskyňa Driny. dnes Soňa Mäkká Malé Karpaty
Túra Roháče – Baníkov a Tri kopy Letné horúčavy pominuli a s nimi aj búrky na horách, ktoré v auguste hrozili takmer každodenne. Na prvý septembrový týždeň predpovede hlásili stabilné slnečné počasie, ale už v piatok mal opäť od západu prechádzať front. Našťastie, keď má človek za šéfa turisticky naladeného človeka, nie je problém uvoľniť sa aj v pracovný deň. Nakoniec si voľno vybavil aj samotný šéf a operatívne sme sa dohodli na štvrtok. včera Michal Bukvai Západné Tatry
Túra Glarnské Alpy – ku Spitzmeilenhütte Nechce sa mi tomu veriť. Je pol jedenástej v noci a vonku v tme neustále prší. Pritom predpoveď počasia na zajtra jasne hovorí o modrej oblohe a veľmi príjemných teplotách na túto časť roka. Spoľahnúť sa na serióznosť švajčiarskych meteorológov? Skúsim. Nachystám si veci do hôr. Láka ma to tam. Zažil som totiž Alpabfahrt v obci Mels. Slávnostný jesenný návrat dobytka z letných pastvín. Trvá to zvyčajne tri víkendy. Cez dve desiatky slávnostné vyzdobených stád si majitelia rozoberú do svojich maštalí. Výzdobu hocktorej kravičky by závidela aj nejedna krojovaná nevesta. Je to aj divácky zaujímavé divadlo. No svedčí to aj o rozsiahlosti priestorov, ktoré salaše (Alp) pre svoju činnosť potrebujú. A táto oblasť je mojím cieľom. Terén pod vrchom Spitzmeilen a tam položená chata Spitzmeilenhütte. 22/10/19 Vladimír Mikuš Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
V Mekke slovenského bežkovania 08/02/15 16:55 5 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.73 (0.18)