Trasa

Tichý Potok – Bišar – Oľšavica – Podproč – Ordzovany – Bijacovce – parkovisko pod Spišským hradom – Dreveník – Žehra

Lúky zabudnutých senníkov

Jedného príjemného júnového dňa som sa vybral do Tichého Potoka, z ktorého som vyštartoval po červenej. Prešiel som mostom cez Torysu a nechal sa viesť proti prúdu potoka Černákovec, až som sa dostal k starému smerovníku Černakovec. Odtiaľto na Bišar (Bižar) to rátalo na hodinu chôdze. Zarastajúce a rozbité lesné cesty našťastie vystriedal príjemnejší chodník, ktorý ma doviedol k prvému senníku nachádzajúcom sa v objatí hory, na miniatúrnej čistinke.

A presne na takýchto lúčkach sa za starých čias kosilo, čím sa zabraňovalo ich zarasteniu a to malo blahodarný efekt na vznik špecifických rastlinných spoločenstiev. To bolo podnetom, aby v roku 1979 bolo vyhlásené Chránené nálezisko Bišar, pričom hlavným dôvodom ochrany je výskyt vzácnej ľalie cibuľkonosnej (Lilium bulbiferum) v spoločenstvách horských kvetnatých lúk.

O niečo ďalej v smere chodníčka sa nachádzal ďalší senník, až som definitívne vyšiel z lesa a dostal sa na otvorené lúčne priestranstvo, zvané Lazisko, kde sa ukázali ďalšie a ďalšie senníky. Spätný pohľad na lúčky a senníky je naozaj neskutočný a kvôli nemu stoji sa vybrať na túru. Kultúrne dedičstvo našich dedov by už dávno zaniklo, ak by sa nenašla partia z lesoochranárskeho združenia VLK, ktorá iniciovala ich záchranu a za to im patri vďaka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na najvyššie položenej lúke som stratil značku, keďže som sa nechal viest senníkmi, ktoré viedli vľavo, musel som sa vrátiť a v štýle pokus–omyl som sa dopracoval ku značke, ktorá bola napravo. Tak som sa dostal k najvyššie položeným senníkom, až som sa opäť nakrátko vnoril do lesa a dostal sa na ďalšiu miniatúrnu lúčku, kde som očakával rázcestník Bišar a žltú spojnicu, vedúcu do Oľšavice. Zároveň som sa tešil na slávny odpadkový kôš. Smerovník som síce nenašiel, ale žltú trasu s odpadkovým košom áno.

Zelenou džungľou do Podproča

Odtiaľto som pohodovou cestou smeroval do Oľšavice. Sprvoti polozalesneným priestorom, kde som prešiel okolo sošky Panny Márie, ktorú postavili veriaci z Oľšavice a neskôr okolo dlhočiznej búdy. Po chvíli som vyšiel na rozsiahle lúky Krivuľa, ktoré ma popod Spišskú (vpravo s výhľadmi na Brutovce a Bachureň vľavo) doviedli do Oľšavice. Napojil som sa na zelenú, ktorá cez Podproč viedla až pod Spišský hrad. Prešiel som dedinkou až k hnojisku a vnoril sa do lesa. Tato časť trasy bola v dosť zlom stave. Bolo vidieť, že nie je veľmi frekventovaná, skôr takmer zabudnutá. Rôzne rastlinstvo skoro vyše rúk, miesta s ojedinele povyvracanými stromami, ktoré sa museli obchádzať. Čistá zelená džungľa. Čudné, že vôbec značku bolo ako-tak vidieť. Našťastie som sa ale dostal k Podproču, ktorý ma privítal polorozpadnutým, ale o to viac pôsobivým cintorínom. Kostol a pár domov, z ktorých niektoré boli zrekonštruované. Dokonca tam niekto aj budoval. Zrejme chatu. Niekdajší obyvatelia odišli v 70-tych rokoch kvôli strate možnosti obživy. A ďaleké dochádzanie k vlaku alebo autobusu už nebolo moderné. Z osady ma značka viedla po priestrannej ceste, za ktorú som bol po predošlej zelenej džungli aj celkom vďačný. Aká to irónia...

Sedliackou alejou popod Spišský hrad

Cesta do Ordzovian viedla miernym sklonom po starých lesných a asfaltových cestách, stále ale s výhľadmi na Spišský hrad a Dreveník, kde som sa chystal ukončiť túru. Všetko bolo na dohľad, ale stále tak ďaleko - vyše troch hodín chôdze. Pomerne rýchlo som zišiel do Ordzovian, kde ma zaujal opevnený kostol a domčeky so zachovanými priečeliami. Kiež by ich majitelia nepodľahli modernej dobe a nenávratne ich nezničili nejakým zatepľovacím krytom. Odtiaľ, cez Bijacovce až k parkovisku pod Spišským hradom ma čakala nezáživná trasa po asfaltke, po ktorej pokračovala zelená značka. V Bijacovciach som ešte zabočil smerom ku kostolu, kde som si chcel obzrieť kostnicu. Potešilo ma, že bola plne zrekonštruovaná. Aj keď dnu som sa nedostal, kostol bol otvorený, tak som aspoň doň na chvíľu vošiel. Cestou späť na zelenú značku som ešte raz odbočil, a to k miestnemu kaštieľu, tiež v plnej kráse.

Dlho som sa nezdržiaval, lebo stále som mal pred sebou hodinu šliapania k Spišskému hradu. Preto som, kráčajúc po normálnej ceste, skúšal stopovať. Zastavilo mi až nejaké piate auto, ale ešte pred tým som stihol odfotiť veľmi krásnu Božiu muku. Šoférka s dcérou išla do Spišského Podhradia, takže ma zobrali len asi kilometer na križovatku s Kráľovskou alejou. Ale aj za to som bol vďačný. Tam som rozmýšľal, že stopnem niekoho na Spišský hrad, aj išli nejakí Poliaci a dokonca zastavili... Ale iba si odfotili Spišský hrad. Pomaly kráčajúc a približujúc sa som obdivoval zväčšujúci sa Spišský hrad, ktorý som prvýkrát zazrel vo veľkosti palca z Podproča. Konečne som vyšiel k parkovisku a odbočil som doľava a chrbtom k hradu som pokračoval po žltej, ktorá viedla na Dreveník.

Finálny úsek na Dreveník a do Žehry

Táto časť trasy bola opäť veľmi príjemná. Prvá časť viedla chodníkom po hornej časti lúky a následne vnikla medzi skaly. Výhľady sa ukázali, keď chodník vyšiel zo skalného bludiska na jeho ľavú stranu, odkiaľ bolo možné vidieť Hodkovce, Žehru s typicky cibuľovitou vežou miestneho kostolíka, ktorý je pod patronátom UNESCO a tiež Spišské Vlachy. Prechod Kamenným rajom netrvá dlho a o chvíľu som bol na jeho konci. Záverečný úsek sa tiahne lúkou, ktorá sa napája na asfaltku, po ktorej sa dá zisť do dediny alebo rovno cez spodné lúky sa dá dostať k záhradám Žehry a na miestnu komunikáciu, ktorá vedie k diaľnici D1.

Vybral som sa opačným smerom, do centra dediny. Vybehol som ku kostolu, obhliadol zvonku a cez mreže aj z vnútra, pokochal sa výhľadmi na Dreveník a posledný raz aj na Spišský hrad. Veľa času som nemal, tak som rýchlo zbehol naspäť a snažil sa stopnúť niečo do Spišských Vlách. Keďže cesta prechádzala neslávne známou osadou s ironickým názvom Dobra Voľa, tak som len čakal na ochotného šoféra. Dokonca mi zastavil tamojší obyvateľ, že ma zoberie, ale len do osady. Ale bol ochotný ma zobrať až do Spišských Vlách, ak mu prispejem na benzín. Tak som sa mu poďakoval a čakal, keďže bolo jasné, že autobus domov nestíham. Konečne ma niekto zobral a o chvíľu som bol v mestečku, kde som hodinové čakanie využil na prehliadku celkom pekného a zrenovovaného centra, na ktoré som sa aj tak dlho chystal.

Zhrnutie

Bol som rád, že som sa vydal na túru a videl miesta, o ktorých som čítal. Najmä Lazisko zo senníkmi nad Tichým Potokom a prechod Dreveníkom. Rovnako bodku v podobne prehliadky Spišských Vlách a zaniknutú obec Podproč. Značkovanie, až na úsek džungle od Oľšavice do Podproča, hodnotím celkom dobre.

Ako som sa pri písaní článku dozvedel z internetových zdrojov, na začiatku trasy sa nachádzajú dve pseudokrasové jaskyne, ktoré sú vraj najdlhšie na Slovensku (620 m a 500 m). Prvá - “Židova jaskyňa”- sa má nachádzať v blízkosti Tichého Potoka a druhá pod horou Spišská, neďaleko Brutoviec. To môže byť ďalším dôvodom na návštevu zabudnutého kúta Levočských vrchov.

Súvisiace odkazy

Jaskyne Levočských vrchov
Zachraňujú senníky na Tichom Potoku
Elektrinu v Podproči zaviedli až v 21. storočí
Levočské vrchy – naša „terra incognita“ (článok z Krás Slovenska)
Lezecký areál Dreveník
Žehra - kostol sv. Ducha
Spišské Vlachy

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek