Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Nežabec
Nežabec Zatvoriť

Túra Nočný hrebeň Snina – Sninský kameň – Podhoroď

Zimný slnovrat je len raz do roka, a ako sa dá lepšie stráviť najdlhšia noc, ako na poriadnej nočnej túre? Východný hrebeň Vihorlatských vrchov som ešte neprešiel a zdal sa byť takmer vyľudnený, preto som predpokladal, že v noci to nebude inak. Samozrejme, nemýlil som sa.

Vzdialenosť
31 km
Prevýšenie
+1420 m stúpanie, -1305 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 21.12.2014
Pohoria
Vihorlatské vrchy (CHKO Vihorlat)
Trasa
Voda
Studnička pri Umartom
Doprava
Snina (vlak, bus)
Podhoroď (bus) - Michalovce (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Trasa

Snina – Sninské rybníky – Pri Umartom – Rovienky – Sninský kameň – Nežabec – Strihovská poľana – Vartáš – Strihovské sedlo – Pilníkova lúka – Vavrova lúka – Podhoroď

Na nočnú túru začíname veľmi skoro, dvaja vystupujeme o 11.30 h na železničnej stanici v Snine. Neprekáža, keďže skorý bude aj západ Slnka, ktorým sa budeme kochať zo Sninského kameňa. Víta nás pochmúrna obloha, dosť veľký rozdiel oproti Prešovu, odkiaľ sme vycestovali. Mali sme sa zísť viacerí, ale ako to býva, každému prišlo niečo do cesty.

K Sninskému kameňu

Prešli sme bez povšimnutia okolo Sninských rybníkov, nepadla ani fotka. Pršalo a foťák sa mi vyťahovať nechcelo. Celý čas sa ide asfaltkou, kamarát pospomínal na festival "Rock pod Sninským kameňom", ktorý sa tu každoročne koná. Asfaltka končí pri rázcestníku „Pri Umartom“. Neďaleký prístrešok so studničkou padol vhod. Voda vyzerala skôr stojato ako tečúco, no črevá neprotestovali ani po túre. „Pri Umartom“ je spojkou viacerých lokálnych trás a cyklochodníkov. Miestna červená značka vedie k odbočke, pri ktorej sme stáli asi pred pol hodinou a tvorí s modrou TZT okruh. Odkrýva zaujímavosti ako napr. Travertínová studnička a tiež niečo z histórie Sninskej úzkokoľajky. Relikty starej lesnej železnice tvoria časť trasy po ďalší rázcestník Rovienky.

Začína sa prvé seriózne stúpanie brezovým lesíkom. Ešte pár štveraní sa cez skaly a nad nami sa týči masív Sninského kameňa. Prichádzame pod neho okolo 15-tej, je to prvá dlhšia plánovaná zastávka. Škoda len, že zhora sa mi ťažko fotilo v silnom chladnom vetre. Jedny rukavice premokli potom a neskutočne mrazili, druhé, hrubšie, som nechal doma. Pod kameňom dopíjame a dojedáme časť zásob, aby sme vydržali súvisle pochodovať k ďalšej zastávke. Prichádza najdlhšia noc v roku, horizont horí najintenzívnejším západom slnka, aký som kedy videl. Zapíname čelovky a smerujeme do divočiny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nežabec a Strihovská poľana

Úsek sa javil ako vo fyzikálnej anomálii. Tempo celkom fajn a aj napriek tomu cesta trvala stále dlhšie, ako hovorili odhady. Vihorlat si nás chcel v sebe očividne podržať dlhšie, ako tvrdili smerovníky. Žeby nás tak spomaľoval sneh? Veď ho toľko nebolo, maximálne po členky. Nakoniec sme zaň ešte boli vďační, výrazne pomáhal pri orientácii. Spolu s nami totiž na hrebeni kráčali aj vlci. A poľovníci. Tých po čase stretávame, keď nám jeden svieti baterkou do ksichtu. Dávame sa do reči, čakal pytliakov, turisti ho zaskočili. Hlavne keď sme mu povedali, čo všetko sa chystáme cez noc prejsť. Vysvetlil, že číha na diviaky, tých je tu dosť. Po ďalšom kilometri nás zastavuje druhý, ukazuje na stopy a pýta sa: „Viete, čo tu operuje?“ My, že predsa vlci. „Päťčlenná svorka,“ vraví tónom, ako keby nás to malo vystrašiť. Nechám na každom, nech si odpovie na otázku, koľko vlkov – psychopatov už stretol alebo aspoň o nich počul, a nech si to porovná s ľuďmi. Koho sa potom mám v lese skôr báť?

Ekológovia môžu do učebníc pripísať vlkovi ďalší význam – navigoval nás neprehľadným hrebeňovým terénom. Na vrchole Nežabca cez stromy presvitajú svetlá od Stakčína a okolia. Podávame hlásenie o úspešnom priebehu túry telefonicky do základného tábora. Kamoš je z nás nadšený, bohužiaľ ho doma spútali manželské povinnosti. Doteraz všetko prebiehalo úplne hladko, aj môj zmysel pre temnú estetiku bol vysaturovaný až do kostnej drene prechodom hustou omladinou. Na úpätí Strihovskej poľany je trocha miesta na fotenie hviezd presvitajúcich pomedzi konáre stromov. Konečne som mohol splniť aj tento cieľ nočnej túry a nemusel hrešiť, že statív beriem zbytočne. Oblačnosť od rána produkovala snehové prehánky, teraz sa trhá a vidíme Veľký voz, Kasiopeiu...

Prvé komplikácie prišli hore na plató poľany. Cez lúku a porúbané stromy sa akosi stratil chodník. Žiadne pomôcky nepomáhali, na hocičo sme narazili, vedeli sme, že tadiaľ cesta nepôjde a nechceli sme sa príliš odchýliť od kurzu. Cez deň možno, v noci radšej investujeme do hlbšieho pátrania po chodníku. Nakoniec žiadna dráma, logicky sme vydedukovali smer a mohlo sa pokračovať. S menším blúdením sme nakoniec rátali, času bolo viac než dosť.

Chata Vartáš

K poľovníckej chate Vartáš prichádzame o 19.30 h, tma vonku je však taká istá ako inokedy o polnoci. Treba rozmýšľať nad jedlom, spánok nás netrápi. Oheň to tiež nemal ľahké, horieť na snehu a mraze sa mu nechcelo. Po chvíli sa vysušili aj väčšie drevá a dalo sa opekať ako v lete. Chata je spustnutá, neudržiavaná, akoby ju obývali duchovia. Vzhľadom na strategickú polohu by si ju mohla niektorá z blízkych obcí adoptovať, tak priestranná turistická útulňa v srdci Vihorlatu, to by sa robili krásne akcie. Drevená podlaha na priedomí zúfalo potrebuje rekonštrukciu, nevyzerá príliš dôveryhodne a neustále sa pod nohami ohýba. Strávili sme dnu odpočinkom pár hodín vyplnených hudbou, rozhovorom a symbolickým prípitkom na všetkých našich priateľov, rodiny, tých, ktorí nie sú medzi nami a tých, ktorí kedysi zimnému slnovratu pripisovali oveľa väčší význam, aký má v súčasnosti. Okolo jedenástej hodiny odchádzame.

Do Podhorode

Najbližší cieľ - Strihovská poľana nám leží o pár minút pod nohami. Menšia plocha, križovatka ciest, z ktorej vidno časť hviezdnej oblohy. Na takýchto miestach zhasíname čelovky a vychutnávame si pohľad v mestách dávno stratený. V podklade turistickamapa.sk je neďaleko rázcestníka piktogram nocľahu, nič však nenachádzame, najbližším dobrým miestom na prenocovanie ostáva spomínaný Vartáš. Už sa nám trocha aj zívalo, únava pri ustavičnom pochode šancu nemá, ale hore sme od siedmej rána. Najbližšie kilometre sme prešli bez povšimnutia, automaticky sme sledovali hrebeň, po ktorom vedie značka. Sedem kilometrov, ani foťák sa mi nejak vyťahovať nechcelo, posledný dokumentačný záber som cvakol na Pilníkovej lúke.

Onedlho sme sa dostali na Vavrovu lúku a pri pohľade na svetlá civilizácie sa nás zmocnil pocit, ktorý pozná každý turista, keď sa púť chýli ku koncu. Podhoroď na dosah ruky, nejaká hodinka hore-dole. Aby to nebolo také jednoduché, stalo sa, čo som predpokladal. Stratili sme kdesi značku a ocitli sa na lesnej ceste, ktorú ani mapa nepozná. Bolo to čosi pred treťou hodinou ráno a toto sme ozaj nepotrebovali. Cesta našťastie vyzerala solídne. Dodnes neviem ani zo satelitných snímok určiť, kde sme boli a ako presne sa dostali do dediny. Pomohol kompas – vedeli sme, že dedina leží zhruba juhovýchodne a dolu kopcom. Nečakaná prechádzka bola zrejme poriadnou okľukou, ale pred štvrtou sa ocitáme na poli priamo nad domami, cez stromy vidno svetlá z oblokov. Posledným pohľadom sa lúčime s hviezdami, ktoré nás sprevádzali. Túra končí na zastávke autobusu. Keď som akciu plánoval, chcel som si počkať na východ slnka na Podhoroďskom hrade, ale mali sme dosť. Predsa len, po kvalitnej nočnej túre najlepšie padne posteľ.

Záver

Celý opísaný úsek si budem musieť prejsť ešte raz a za svetla, človek je tvor vizuálny a veľmi ma zaujíma, ako sa zmení vnímanie krajiny cez deň, koľko prehliadnutých zákutí ešte objavím. Kto tade nešiel, tak odporúčam. Je to zážitok. Mne zrejme vydrží do konca života. Pochopí ho ten, kto kráča po stopách vlkov najtemnejšou nocou...

Fotogaléria k článku

Najnovšie