Túra

Nočný hrebeň Snina – Sninský kameň – Podhoroď

01.02.15
Zimný slnovrat je len raz do roka, a ako sa dá lepšie stráviť najdlhšia noc, ako na poriadnej nočnej túre? Východný hrebeň Vihorlatských vrchov som ešte neprešiel a zdal sa byť takmer vyľudnený, preto som predpokladal, že v noci to nebude inak. Samozrejme, nemýlil som sa.

Trasa

Snina – Sninské rybníky – Pri Umartom – Rovienky – Sninský kameň – Nežabec – Strihovská poľana – Vartáš – Strihovské sedlo – Pilníkova lúka – Vavrova lúka – Podhoroď

Na nočnú túru začíname veľmi skoro, dvaja vystupujeme o 11.30 h na železničnej stanici v Snine. Neprekáža, keďže skorý bude aj západ Slnka, ktorým sa budeme kochať zo Sninského kameňa. Víta nás pochmúrna obloha, dosť veľký rozdiel oproti Prešovu, odkiaľ sme vycestovali. Mali sme sa zísť viacerí, ale ako to býva, každému prišlo niečo do cesty.

K Sninskému kameňu

Prešli sme bez povšimnutia okolo Sninských rybníkov, nepadla ani fotka. Pršalo a foťák sa mi vyťahovať nechcelo. Celý čas sa ide asfaltkou, kamarát pospomínal na festival "Rock pod Sninským kameňom", ktorý sa tu každoročne koná. Asfaltka končí pri rázcestníku „Pri Umartom“. Neďaleký prístrešok so studničkou padol vhod. Voda vyzerala skôr stojato ako tečúco, no črevá neprotestovali ani po túre. „Pri Umartom“ je spojkou viacerých lokálnych trás a cyklochodníkov. Miestna červená značka vedie k odbočke, pri ktorej sme stáli asi pred pol hodinou a tvorí s modrou TZT okruh. Odkrýva zaujímavosti ako napr. Travertínová studnička a tiež niečo z histórie Sninskej úzkokoľajky. Relikty starej lesnej železnice tvoria časť trasy po ďalší rázcestník Rovienky.

Začína sa prvé seriózne stúpanie brezovým lesíkom. Ešte pár štveraní sa cez skaly a nad nami sa týči masív Sninského kameňa. Prichádzame pod neho okolo 15-tej, je to prvá dlhšia plánovaná zastávka. Škoda len, že zhora sa mi ťažko fotilo v silnom chladnom vetre. Jedny rukavice premokli potom a neskutočne mrazili, druhé, hrubšie, som nechal doma. Pod kameňom dopíjame a dojedáme časť zásob, aby sme vydržali súvisle pochodovať k ďalšej zastávke. Prichádza najdlhšia noc v roku, horizont horí najintenzívnejším západom slnka, aký som kedy videl. Zapíname čelovky a smerujeme do divočiny.

Nežabec a Strihovská poľana

Úsek sa javil ako vo fyzikálnej anomálii. Tempo celkom fajn a aj napriek tomu cesta trvala stále dlhšie, ako hovorili odhady. Vihorlat si nás chcel v sebe očividne podržať dlhšie, ako tvrdili smerovníky. Žeby nás tak spomaľoval sneh? Veď ho toľko nebolo, maximálne po členky. Nakoniec sme zaň ešte boli vďační, výrazne pomáhal pri orientácii. Spolu s nami totiž na hrebeni kráčali aj vlci. A poľovníci. Tých po čase stretávame, keď nám jeden svieti baterkou do ksichtu. Dávame sa do reči, čakal pytliakov, turisti ho zaskočili. Hlavne keď sme mu povedali, čo všetko sa chystáme cez noc prejsť. Vysvetlil, že číha na diviaky, tých je tu dosť. Po ďalšom kilometri nás zastavuje druhý, ukazuje na stopy a pýta sa: „Viete, čo tu operuje?“ My, že predsa vlci. „Päťčlenná svorka,“ vraví tónom, ako keby nás to malo vystrašiť. Nechám na každom, nech si odpovie na otázku, koľko vlkov – psychopatov už stretol alebo aspoň o nich počul, a nech si to porovná s ľuďmi. Koho sa potom mám v lese skôr báť?

Ekológovia môžu do učebníc pripísať vlkovi ďalší význam – navigoval nás neprehľadným hrebeňovým terénom. Na vrchole Nežabca cez stromy presvitajú svetlá od Stakčína a okolia. Podávame hlásenie o úspešnom priebehu túry telefonicky do základného tábora. Kamoš je z nás nadšený, bohužiaľ ho doma spútali manželské povinnosti. Doteraz všetko prebiehalo úplne hladko, aj môj zmysel pre temnú estetiku bol vysaturovaný až do kostnej drene prechodom hustou omladinou. Na úpätí Strihovskej poľany je trocha miesta na fotenie hviezd presvitajúcich pomedzi konáre stromov. Konečne som mohol splniť aj tento cieľ nočnej túry a nemusel hrešiť, že statív beriem zbytočne. Oblačnosť od rána produkovala snehové prehánky, teraz sa trhá a vidíme Veľký voz, Kasiopeiu...

Prvé komplikácie prišli hore na plató poľany. Cez lúku a porúbané stromy sa akosi stratil chodník. Žiadne pomôcky nepomáhali, na hocičo sme narazili, vedeli sme, že tadiaľ cesta nepôjde a nechceli sme sa príliš odchýliť od kurzu. Cez deň možno, v noci radšej investujeme do hlbšieho pátrania po chodníku. Nakoniec žiadna dráma, logicky sme vydedukovali smer a mohlo sa pokračovať. S menším blúdením sme nakoniec rátali, času bolo viac než dosť.

Chata Vartáš

K poľovníckej chate Vartáš prichádzame o 19.30 h, tma vonku je však taká istá ako inokedy o polnoci. Treba rozmýšľať nad jedlom, spánok nás netrápi. Oheň to tiež nemal ľahké, horieť na snehu a mraze sa mu nechcelo. Po chvíli sa vysušili aj väčšie drevá a dalo sa opekať ako v lete. Chata je spustnutá, neudržiavaná, akoby ju obývali duchovia. Vzhľadom na strategickú polohu by si ju mohla niektorá z blízkych obcí adoptovať, tak priestranná turistická útulňa v srdci Vihorlatu, to by sa robili krásne akcie. Drevená podlaha na priedomí zúfalo potrebuje rekonštrukciu, nevyzerá príliš dôveryhodne a neustále sa pod nohami ohýba. Strávili sme dnu odpočinkom pár hodín vyplnených hudbou, rozhovorom a symbolickým prípitkom na všetkých našich priateľov, rodiny, tých, ktorí nie sú medzi nami a tých, ktorí kedysi zimnému slnovratu pripisovali oveľa väčší význam, aký má v súčasnosti. Okolo jedenástej hodiny odchádzame.

Do Podhorode

Najbližší cieľ - Strihovská poľana nám leží o pár minút pod nohami. Menšia plocha, križovatka ciest, z ktorej vidno časť hviezdnej oblohy. Na takýchto miestach zhasíname čelovky a vychutnávame si pohľad v mestách dávno stratený. V podklade turistickamapa.sk je neďaleko rázcestníka piktogram nocľahu, nič však nenachádzame, najbližším dobrým miestom na prenocovanie ostáva spomínaný Vartáš. Už sa nám trocha aj zívalo, únava pri ustavičnom pochode šancu nemá, ale hore sme od siedmej rána. Najbližšie kilometre sme prešli bez povšimnutia, automaticky sme sledovali hrebeň, po ktorom vedie značka. Sedem kilometrov, ani foťák sa mi nejak vyťahovať nechcelo, posledný dokumentačný záber som cvakol na Pilníkovej lúke.

Onedlho sme sa dostali na Vavrovu lúku a pri pohľade na svetlá civilizácie sa nás zmocnil pocit, ktorý pozná každý turista, keď sa púť chýli ku koncu. Podhoroď na dosah ruky, nejaká hodinka hore-dole. Aby to nebolo také jednoduché, stalo sa, čo som predpokladal. Stratili sme kdesi značku a ocitli sa na lesnej ceste, ktorú ani mapa nepozná. Bolo to čosi pred treťou hodinou ráno a toto sme ozaj nepotrebovali. Cesta našťastie vyzerala solídne. Dodnes neviem ani zo satelitných snímok určiť, kde sme boli a ako presne sa dostali do dediny. Pomohol kompas – vedeli sme, že dedina leží zhruba juhovýchodne a dolu kopcom. Nečakaná prechádzka bola zrejme poriadnou okľukou, ale pred štvrtou sa ocitáme na poli priamo nad domami, cez stromy vidno svetlá z oblokov. Posledným pohľadom sa lúčime s hviezdami, ktoré nás sprevádzali. Túra končí na zastávke autobusu. Keď som akciu plánoval, chcel som si počkať na východ slnka na Podhoroďskom hrade, ale mali sme dosť. Predsa len, po kvalitnej nočnej túre najlepšie padne posteľ.

Záver

Celý opísaný úsek si budem musieť prejsť ešte raz a za svetla, človek je tvor vizuálny a veľmi ma zaujíma, ako sa zmení vnímanie krajiny cez deň, koľko prehliadnutých zákutí ešte objavím. Kto tade nešiel, tak odporúčam. Je to zážitok. Mne zrejme vydrží do konca života. Pochopí ho ten, kto kráča po stopách vlkov najtemnejšou nocou...

Fórum 7 príspevkov
Nočný hrebeň Snina – Sninský kameň – Podhoroď 03/02/15 08:05 7 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Sikľavá skala, Vysoký vrch a Slovinská skala Hnilecké vrchy, podcelok Volovských vrchov, síce nevynikajú nadmorskou výškou ani popularitou, no prírodných krás ponúkajú dostatok. Či nás zaujme jaskyňa Šarkanova diera, výhľady z Vysokého vrchu alebo obce s baníckou minulosťou, Hnilecké vrchy nesklamú. 21/02/18 Ronald Koch Volovské vrchy
Túra 0. ročník Nízkotatranskej rozbíjačky Ako je pre našu partiu typické, veľmi radi vymýšľame túry, ktoré by predstavovali výzvu oproti bežným prechádzkam v prírode. Či už to sú zimné slnovratové nočné expedície, alebo extra dlhé pochody. Stále si nájdeme niečo, čím si raz za čas dáme poriadne do tela. Z tejto filozofie korení, dúfam, že do budúcna bude každoročná akcia, ktorej pointou je prekonať v prvý deň minimálne 2000 metrov stúpania. 31/07/16 Ronald Koch Nízke Tatry
Túra Nočná túra Braniskom a Bachurňou Minulý rok som v partii zaviedol tradíciu zimnoslnovratových nočných pochodov. Po vydarenej akcii vo Vihorlatských vrchoch nás slnovrat zaviedol do pohorí Branisko a Bachureň. Vykľula sa z toho skúška celej bytosti a zážitok, aký sme dlho nemali. 29/02/16 Ronald Koch Branisko, Šariš
Najnovšie články na titulke
 
Túra Glarnské Alpy – ku Spitzmeilenhütte Nechce sa mi tomu veriť. Je pol jedenástej v noci a vonku v tme neustále prší. Pritom predpoveď počasia na zajtra jasne hovorí o modrej oblohe a veľmi príjemných teplotách na túto časť roka. Spoľahnúť sa na serióznosť švajčiarskych meteorológov? Skúsim. Nachystám si veci do hôr. Láka ma to tam. Zažil som totiž Alpabfahrt v obci Mels. Slávnostný jesenný návrat dobytka z letných pastvín. Trvá to zvyčajne tri víkendy. Cez dve desiatky slávnostné vyzdobených stád si majitelia rozoberú do svojich maštalí. Výzdobu hocktorej kravičky by závidela aj nejedna krojovaná nevesta. Je to aj divácky zaujímavé divadlo. No svedčí to aj o rozsiahlosti priestorov, ktoré salaše (Alp) pre svoju činnosť potrebujú. A táto oblasť je mojím cieľom. Terén pod vrchom Spitzmeilen a tam položená chata Spitzmeilenhütte. dnes Vladimír Mikuš Svet
Pozvánka Festival Cestou necestou chystá šnúru v 21 mestách S jeseňou prichádza tradične aj nová šnúra festivalu Cestou necestou, tentokrát až 21 mestách SR, od 16.10. do 28.11.2019. Najväčšie podujatie sa bude konať od 8.-10.11.2019 v bratislavskom DK Ružinov, kedy je pripravených 50 prednášok v troch sálach. Témy sú pestré, skialp, vysokohorská turistika, paragliding, bicykle, plavby či stopovanie cez najrôznejšie krajiny. včera Redakcia Festivaly a premietania
Túra Túlačka cez Vlčí kút, Rakytu a Veľkú Somorovú Tribeč mi prirástol k srdcu. Napriek temnej povesti, ktorá vznikla po vydaní známeho slovenského hororu, je to skôr útulné, neveľké pohorie, priam ideálne pre tiché táranie sa v krásnej prírode. V tomto prípade som si chcel dopriať krátku túlačku v okolí Loviec a zároveň článkom otváram edíciu “Paliho bezvýznamných vandrov”. včera Pavol Timko Tribeč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Nočný hrebeň Snina – Sninský kameň – Podhoroď 03/02/15 08:05 7 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Vihorlatské vrchy (CHKO Vihorlat)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1016 m n. m.
    • min: 225 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1420 m
    • klesanie: 1305 m
  • Vzdialenosť
    • 31 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 21.12.2014
  • Štart trasy
    • šírka: 48.9827 ° SŠ
      dĺžka: 22.173 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.8187 ° SŠ
      dĺžka: 22.3002 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • Studnička pri Umartom
  • SHOCart mapy
    • » mapa momentálne nie je v ponuke
  • Doprava
    • Snina (vlak, bus)
      Podhoroď (bus) - Michalovce (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.92 (0.28)