Lezenie

Gran Paradiso a Mont Blanc

12.09.06
Mont Blanc je so svojou výškou 4810 metrov najvyšším vrcholom Álp a vystúpiť naň je snom mnohých ľudí. V tomto článku si prečítate zaujímavú reportáž z úspešného výstupu a okrem toho aj niečo o turistike v oblasti Gran Paradiso.

Prvého augusta večer mi Lubo písal, či nechcem ísť na Mont Blanc, lebo sa uvoľnilo miesto a keď nepôjdem ja, je možné, že to prepadne. Zostal som dosť zaskočený, keď som si predstavil, čo všetko by som musel za taký krátky čas vybaviť. Tak som mu povedal, že nejdem. V stredu ráno sa ale nejaké veci pomenili, v práci mi s radosťou dali voľno a ja som rýchlo volal Lubovi, či by som ešte predsa len nemohol ísť. Povedal, že by som mohol a ja som začal rýchlo riešiť, čo bolo treba. Do odchodu zostávalo približne 12 hodín, tak som sa musel ponáhľať. Vymeniť peniaze, uzavrieť poistku, obehať kamarátov od Záhorskej Vsi po Vajnory a zohnať od nich potrebnú výbavu na ľadovec, rýchlo nakúpiť aspoň nejaké zásoby jedla, pobaliť sa a stihnúť na jednu hodinu rannú prísť na určené miesto.

Mont Taou Blanc

Po tom, čo prišiel autobus, sme naložili dnu veci deviatich ľudí, ktorí odchádzali z Bratislavy a mohli sme vyraziť na cestu. Len čo sme prešli cez bratislavskú colnicu, zaspal som a s malými prestávkami som vydržal spať až niekam do Talianska. To už ale bolo doobedie a v autobuse sa začali diať rôzne veci. Prehovoril k nám vedúci zájazdu Maťo a stručne nám načrtol program na nasledujúce dni. Potom sme všetci dostali papierové obaly, v ktorých boli farebne odfotené časti máp oblastí, kde sme sa mali pohybovať, účastnícky list, hracia karta na turistické bingo a sezamová tyčinka v karamele. Cesta ďalej ubiehala, hrali sme bingo a každý si krátil čas, ako vedel. Pôvodný plán príchodu do kempu v údolí Valsavarenche v národnom parku Gran Paradiso, mimochodom vraj najvyššie položeného kempu v Európe (1960 m.n.m.), kam sme mali namierené, bol asi okolo štvrtej hodiny popoludní. Všetci sme sa tešili, že budeme stavať stany za svetla, prípadne si ešte niečo uvaríme. Nakoniec sme ale kvôli malému zablúdeniu do kempu dorazili až okolo pol desiatej a stany sme stavali pri čelovkách. Mne sa dokonca podarilo zaspať aj "výrobnú poradu", takže som ráno vstával bez toho, aby som vedel, čo sa bude diať, a dúfal som, že ostatní neodídu na túru bezo mňa. Keď som ráno vyliezol zo stanu, všetci sa už pomaly zberali. Tak som aj ja zobral nabalený ruksak a išiel som zistiť, kam sa to vlastne chystáme. Bol to Mont Taou Blanc s výškou niečo vyše 3400 metrov a mala to byť len taká ľahká aklimatizačná túra. Nevedel som celkom presne, čo mám od toho čakať, pretože som dovtedy bol najvyššie asi v 2600 metroch a toto leto som toho nejako veľa nenachodil.

Zo začiatku mi to išlo dosť ťažko, pretože som sa ani nestihol naraňajkovať a čoskoro na mňa prišla nepríjemná kríza, ktorú sa mi našťastie podarilo zahnať müsli tyčinkou. Odvtedy sa mi začalo šlapať oveľa lepšie a po malom obede pri Lago Nero som bol už úplne fit. Od jazera sme vybehli suťovým traverzom do sedla Col del Leynir a odtiaľ nás ešte čakalo posledných približne 350 výškových metrov na vrchol. Ako som tak išiel smerom k vrcholu, začal som cítiť, že ten vzduch nie je taký, ako normálne býva a že sa nejako často musím vydýchať. No a keď ma začalo ešte aj pichať v hrudi, začal som mať vážne obavy o to, ako sa mi podarí výjsť na štvortisícové Gran Paradiso, o Mont Blancu ani nehovoriac. Našťastie to ale bolo prvý a poslednýkrát, čo som nejako pociťoval redší vzduch. Aklimatizáciu sme mali naplánovanú naozaj dostatočne. Náš horský vodca a vedúci zájazdu v jednej osobe – Maťo – mal vždy všetko perfektne pripravené a na jeho skúsenosti sa dalo naozaj spoľahnúť. Teda až na časové odhady :) Na vrchole Mont Taou Blancu sme si chvíľu posedeli, pofotili sa, posilnili sa horcom, hruškovicou a podobnými dobrotami a pobrali sa späť do sedla. Odtiaľ sme sa dostali inou trasou okolo Lago Rosset až k chate Rifugio Albergo Savoia, kde sme si dali naozajstné čapované pivo a počkali pomalších spoluchodcov. No a od chaty sme išli až skoro dole do kempu peknou širokou dolinou, v ktorej meandrovala riečka, pásli sa kravy, boli tam kamenné pastierske domčeky, jednoducho úplna alpská idylka :) Keď sme prišli do kempu, mal som toho už tak akurát dosť a ani náhodou som nemohol súhlasiť s tým, že to bola len ľahká túra.

Gran Paradiso

Na druhý deň nás nečakal žiadny veľký trek, tak som sa len tak povaľoval v kempe a relaxoval. Nasledujúci deň sme mali ísť na Gran Paradiso a mali sme na výber z dvoch alternatív výstupu. Možnosť, ktorú som si vybral aj ja, bola taká, že v predvečer samotného výstupu sme vyšlapali k chate Vittorio Emanuele do výšky asi 2700 metrov, prespali tam a ráno okolo šiestej sa pripojili k zvyšku, ktorý vyrážal z kempu asi o druhej hodine. Od chaty to bola približne hodina a pol v kamennom teréne, kým sme prišli k ľadovcu. Keď sme si všetci poobúvali mačky, nasadili helmy, pocvakali sa na laná do vopred pripravených družstiev a do rúk zobrali cepíny, mohli sme vyraziť. Keďže som mal mačky na nohách prvýkrat v zivote, chvíľku mi trvalo, kým som si na ne zvykol, ale zrástli mi s nohami tak, že som sa potom bez nich cítil nejako čudne :) Zo začiatku bol ľadovec dosť strmý a museli sme použiť aj ľadovcové istiace skoby, ale po chvíli sa to trošku vyrovnalo a dalo sa už normálne kráčať. Počasie bolo super, krásne jasno, až kým sme sa nedostali vyššie, kde začalo snežiť, fúkať a bola hmla. Nakoniec na úplný vrchol Gran Paradisa vyšlo len jedno družstvo. Keď cca 300 metrov tam aj späť išli asi pol hodinu, usúdili, že nemá zmysel, aby tam ostatní zatiaľ čakali a mrzli. Dole sme sa teda celkom ponáhľali, lebo nám bola dosť zima a ľadovec bol o chvíľku za nami. Potom už len prísť späť k chate a od nej zbehnúť za nejakú hodinku a štvrť dole do kempu a tam už len večera, teplá sprcha a pohodička. Všetci sme boli dosť unavení a aj keď Maťo mal nejaké pokusy rozprúdiť zábavu hrou na akordeón, poväčšine sme sa pobrali spať.

Ďalší deň nás čakalo len pobalenie stanov a presun cez tunnel pod Mont Blancom do mestečka Les Houches v údolí Chamonix, odkiaľ sme mali vyrážať na “Bielu horu”. To bol pondelok.
V utorok Maťo plánoval výstup na Le Brévent alebo aspoň na nejaký bližší a nižší kopec, ktorého meno si už nepamätám, ale väčšina skupiny to vzdala s tým, že sa nechcú zničiť pred tým najdôležitejším výstupom. Ja som sa bol prejsť aspoň ku Christ Roi, soche Krista, ktorý stráži údolie. Bol odtiaľ krásný výhľad, ale Mt. Blanc stade bohužiaľ vidieť nebolo. Na to som bol príliš nízko. Cestou späť do kempu som sa zastavil dokúpiť si nejaké jedlo a sladkosti a pomaly som sa začal baliť, aby som na nič dôležité nezabudol.

Mt. Blanc

V stredu nastal ten deň, keď sme sa konečne vybrali na Mont Blanc. Počasie malo byť najlepšie za posledný čas, lebo napríklad v období, keď sme boli v Taliansku, hore napadlo asi 120 cm snehu. Ráno o 7:30 sme všetci, okrem dvoch odvážlivcov, ktorí sa rozhodli vybehnúť si to čistým štýlom, stáli v Les Houches na stanici lanovky. Tá nás mala priviezť k zubačke, ktorou sme sa mali ďalej vyviezť k chate Le Nid d’Aigle vo výške 2372. Odtiaľto to bolo už len na našich silách. Najprv sme sa vybrali suťovým terénom k Baraque forestiere – kamennému domčeku, ktorý slúži ako útulňa – od ktorého sme pokračovali chodníkom pomedzi kamene smerom k chate a ľadovcu Tete Rousse, kde sme si obúvali mačky. Po krátkej chôdzi cez ľadovec malo nasledovať križovanie Grand Couloiru (grand kuloáru), o ktorom som už dovtedy dosť počul a musím priznať, že som sa celkom bál. Grand Couloir je úzky žľab a v lete, keď tam nie je sneh, padajú dole ním každú chvíľu kamene, ktorým sa treba vyhýbať. Na odvahe mi nepridali ani dve helikoptéry, ktoré sme videli letieť smerom ku kuloáru, ešte keď sme šlapali k chate Tete Rousse. Neskôr sme sa dozvedeli, že išli pre nejakých ľudí, ktorých tam trafili kamene. Našťastie to nebolo tragické, „len“ nejaká rozmliaždená ruka a podobne. Keď som prišiel na miesto a chvíľku sledoval kamene, ako padajú, tak to nebolo vôbec také zlé, ako som si to predstavoval. Žiadna ruská ruleta, normálne sa dalo prejsť, ani bežať nebolo treba :)

Keď sme prešli Grand Couloir, dostali sme sa na skalné rebro, ktoré padalo od chaty pod Aiguille de Gouter, takzvanej Gutiérky, od ktorej sme boli „už len“ asi 550 výškových metrov. Ako som čoskoro zistil, nebolo to len tak nejakých 550 metrov. Chodník, ak sa to tak dá vôbec nazvať, išiel dosť strmo hore a často trebalo používať aj ruky. Bolo to vlastne niečo medzi turistikou a horolezectvom. No ale nejako sme to nakoniec zvládli a okolo štvrtej hodiny sme už kopali záhraby na stany, ktoré sme museli ťahať so sebou, pretože na chate sa už nedalo objednať miesto na spanie. Celý deň sme mali krásne počasie a až k chate, do výšky vyše 3800 metrov sa dalo ísť v krátkych rukávoch. Veď som sa aj dobre spálil :) Keď sme postavili stany a niečo pojedli, išli sme spať, aj keď nebolo ešte ani osem hodín. V stanoch sme kvôli šetreniu hmotnosti a lepšiemu "kúreniu" spali traja v dvojmiestnych a štyria v trojmiestnych, ale aj napriek tomu sa mi podarilo si trošku pospať.

Asi o pol druhej sme vstali, dali sa nejako dokopy, poobliekali bundy, poobúvali topánky, pripevnili mačky, na hlavy nasadili helmy a čelovky, naviazali sa na laná a o pol tretej sme vyrazili smerom k vrcholu. Utešoval som sa, že to bude už len 1000 výškových a že to vybehneme raz-dva. To som ale ešte netušil, ako sa mýlim. Keď sme začali šlapať, bola zatiahnutá obloha a ani presne nebolo vidno, kam pôjdeme. No a keď zrazu oblaky ustúpili, objavil sa mesiac v splne a osvietil kopec, o ktorom som si myslel, že je to Mont Blanc, povedal som si, že to bude pekná makačka. No a potom to začalo. Dostal som krízu, lebo som sa opäť nenaraňajkoval a keď sa mám aktívne hýbať, musím mať niečo v bruchu. Našťastie sa mi to nejako podarilo rozdýchať. Potom sa mi dali do pohybu črevá, ale to som tiež nejako "potlačil" :) Keď sme konečne vyliezli na kopec, o ktorom som si pôvodne myslel, že je Mont Blanc, tak som zistil, že to ešte ani zďaleka nie je on, že ON je ešte ďalej a vyššie. Medzičasom sa mi z času na čas objavila a zase zmizla nejaká kríza, či už hladová, alebo črevná, ale nejako som stále išiel ďalej. Celkovo sa išlo v dosť pomalom tempe a hlavne sa každú chvíľku stálo, pretože na vrchol išiel celý dlhokánsky zástup ľudí, ktorí na Gutierke čakali na dobré počasie. Najhoršie to bolo, keď sa niektoré skupinky v tých najužších miestach rozhodli, že je správny čas na predbiehanie, prípadne keď sa prví ľudia začali vracať z vrcholu. Kým sme boli nižšie, pomalé tempo až tak nevadilo. Ako sme sa ale dostávali vyššie, bola stále väčšia zima a bolo treba sa viac hýbať, čo sa však nedalo. Keď sme na svitaní chvíľku stáli pri Refuge Bivouac Vallot na kopci, o ktorom som si znovu myslel, že to musí byť vrchol a stále nebol, bolo tam s windchill efektom asi –20 stupňov. No a aj keď už od Valotky bolo viac-menej vidno náš cieľ, bol to ešte dosť veľký boj so samým sebou. „Zmrznuté“ prsty na nohách, zima na celom tele a pomalé tempo, pri ktorom sa nedalo zahriať, dosť zamávali s mojou psychikou. Asi 100-krát som si hovoril, že mi ten vrchol za to nestojí, že by som tam síce v pohode vybehol, ale už ma to nebaví a že sa radšej vrátim niekam do tepla. Nakoniec ma ale Peťo ukecal, nech nevymýšľam, že ten kúsok už vydržím a mal naozaj pravdu :) Keď sme nakoniec vyšli na vrchol a gratulovali si k výstupu, všetko to zo mňa opadlo a na chvíľku mi ani nebola zima. Na vrchol sme vystúpili o ôsmej ráno, bolo krásne slnečno, inverzia, výhľad až na kraj sveta, Matterhorn v diaľke.....úplná krása! Keď sme si spravili spoločné vrcholové fotky, dali sme sa na zostup. Dole to už išlo samozrejme lepšie a keď vyšlo slnko vyššie, nebola už ani taká zima. Cestou dole sa už nič zaujímavé neudialo. Zastavili sme sa poskladať stany, ja som si dal na Gutierke polievku a ešte pojedol nejaké svoje zásoby, aby sa mi lepšie išlo dolu a vydal som sa na zostup. Išlo to celkom svižne a nakoniec sme už okolo siedmej sedeli dole v Les Houches na pive. A padlo fakt dobre! :)

V piatok sme mali naplánovaný výlet do Chamonix, tak sme tam strávili celý deň. Behali sme po plavárni, obchodoch, zmrzline a kto ako chcel. Chamonix je veľmi pekné, rušné turistické mestečko a keď budem mať zbytočného trištvrte milióna EURO, tak si tam kúpim jednu z tých chát, ktoré inzerovali v realitných kanceláriách :)
V sobotu nás čakalo už len zbalenie stanov a dlhá cesta cez Švajčiarsko a Rakúsko domov.

Na záver by som sa chcel poďakovať cestovnej kancelárii Rokošport a hlavne Maťovi Nemčekovi za perfektnú organizáciu, za to, že vybavil úplne ukážkové počasie a všetkých 21 ľudí tam hore dostal a ešte za to, že som si mohol zaspievať s akordeónom a naučil sa ukazovať V hlbokej doline srnka vodu pije :)

P.S. Všetky fotky sú z mobilu, tak sa ospravedlňujem za ich kvalitu a tiež sa ospravedlňujem za to, že nemám žiadnu fotku Mont Blancu. Týmto by som rád vyzval všetkých, ktorí majú lepšie fotky z tejto túry, aby ich poslali Lubovi na jeho adresu. Ale s mierou :-).

Fórum 10 príspevkov
Gran Paradiso a Mont Blanc 27/09/16 06:02 10 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Test Karbónové tiahlo – slabina viazania Marker Kingpin 13 Začína zima a možno sa viacerí z vás rozhodujú o tom, že tento rok začnú okrem spúšťania sa, na lyžiach aj šliapať. Ja som takýmto prerodom prechádzal minulý rok, a keďže som dlhé roky skialpinizmus považoval len za karikatúru lyžovania, kde je dôležitejšia cesta hore a dole sa to už nejako zošúcha, pri výbere výstroja som sa sústredil hlavne na to, aby lyže, lyžiarky a viazanie fungovali dobre hlavne z kopca, aj keď by som si to mal cestou naň trošku odtrpieť. 02/01/19 Maťo Ďuriš Ostatné
Skialp Maroko – Vysoký Atlas – Jebel Toubkal (4167 m) Dlhšie sme sa s kamarátmi rozprávali o tom, že by sme radi v zime išli pojazdiť do nejakej exotickej lyžiarskej destinácie a často ako možnosť zaznieval Irán. Hlavne preto, že sa tam po dlhých rokoch politická situácia trošku uvoľnila a cestovať tam pre Európana nie je taký problém. Tiež preto, že nás lákala lyžovačka priamo nad hlavným mestom Teheránom s jeho kultúrnymi a apres-ski možnosťami. Keďže sme ale pri prípravách zhodnotili, že do Iránu by bolo potrebné ísť na dlhšie, celé by to stálo viac peňazí a aj plánovanie by bolo asi komplikovanejšie, zvolili sme ako náhradnú destináciu Maroko. Je to predsa len bližšie, moslimská krajina je to tiež, dá sa tam pomerne jednoducho lietať a hory tiež nie sú úplne nízke. 02/03/18 Maťo Ďuriš Afrika
Extra Turistické značenie – Španielsko Síce som v Španielsku strávil jeden rok ešte počas študentských čias, ale moje vtedajšie chodenie po horách sa obmedzilo viac-menej na oblasť Picos de Europa, nachádzajúca sa na severe krajiny a na jednu túru v Pyrenejach. Okrem toho moja pamäť nie je najlepšia a drahé filmové políčka som na fotenie turistických smerovníkov a značiek nemíňal. 01/03/16 Maťo Ďuriš Zaujímavosti
Najnovšie články na titulke
 
MTB Čiernohuzec - cyklookruh z Levoče Tiché Levočské vrchy predstavujú vďaka dobrým cestám a mimoriadne zaujímavým lokalitám ideálny priestor pre atraktívnu cykloturistiku. Na trase môžeme objavovať ich donedávna utajenú krásu, pričom vyjdeme na tri vrcholy: Jankovec, Chmeľov a Čiernohuzec. dnes Karol Mizla Levočské vrchy
Podcast O Geocachingu s Matúšom Morongom Geocaching je hra založená na hľadaní skrýš pomocou GPS. Pôvodne išlo o malú komunitnú záležitosť, museli ste totiž mať GPS prístroj, ktorý nebol práve lacný. Tak sa ku Geocachingu dostávali najmä turisti, ktorí mali takýto prístroj kvôli navigácii v horách. Zásadnejší prienik do mainstreamu prišiel s nástupom smartfónov. V dvanástej epizóde podcastu HIKING.SK sme sa rozprávali s Matúšom Morongom, našim autorom. Je dlhoročným kešerom, aktuálne pôsobí ako reviewer a medzi kešermi je známy pod nickom Rikitan. včera Ľubomír Mäkký Rozhovory
Recenzia Bridgedale Stormsock – nepremokavé cykloponožky Jesenné obdobie nemusí znamenať koniec cyklosezóny, ak sa cyklista dobre vystrojí. Pokiaľ sa vám však nechce kupovať nové tretry, máte v zásade dve možnosti, ako ochrániť nohy pred chladom a vodou. Jednou sú nepremokavé návleky, druhou nepremokavé ponožky. Druhú menovanú možnosť som vyskúšal s ponožkami Bridgedale Stormsock v strednej hrubej verzii. včera Ľubomír Mäkký Obutie

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Gran Paradiso a Mont Blanc 27/09/16 06:02 10 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.33 (0.07)