Tenisti majú tenisový lakeť. Atléti atletickú nohu. Futbalisti a džokeji nohy do „ö“. Kulturisti vyzerajú celkom ako kulturisti. Mám podozrenie, že niektorí plavci majú plávacie blany. Zápasníci majú zápasnícke uši. Cyklisti majú na jednom tajnom mieste cyklistický mozoľ. Niektorí ľudia majú hrubé krky a niektorí dokonca nemajú chrbticu. Boxeri majú boxerský nos. A čo my, čundráci, turisti, lezci, skialpoši? Čo sme horší? Ale čo by.

Skialpinistická holeň

Je veľmi špecifická plešinka na holennej kosti v miestach, kde sa vám o nohu opiera jazyk skialpovej lyžiarky. Vzniká neustálym šliapaním na lyžiach hore kopcom. Baby (tým myslím aj niektorých chlapov), ktoré si zbabelo holia nohy, majú skialpinistickú holeň menej výraznú. Poriadny osrstený skialpoš sa najskôr dopracuje k obrúseniu chlpov a ku koncu sezóny až k elegantnému vysokému lesku na svojej skialpinistickej holeni. Nižšou a bolestivejšou formou tejto športovej deformácie je skialpinistická holeň s krvavými chrastami a pľuzgiermi.

Nosičské vešiaky

Vyskytujú sa na nosičoch a ľuďoch často nosiacich ťažké batohy. Sú to tvrdé mozoľnaté hrbolce na pleciach športovca, ktoré slúžia ako zábrana proti skĺznutiu popruhov batoha z pliec. Neprajníci tvrdia, že sú to vystupujúce kľúčne kosti, no nech nám ich ukážu na bežnej populácii! Všimnite si na kúpalisku, ako vyzerajú obyčajní vyzlečení ľudia. Plecia sa im šikmo a hladko zvažujú až po ramená. Popruhy batohov by sa po nich skĺzli ako nič. Nosičské plecia sú krásne hranaté, hrčaté a vešiakovito tvarované. Batohy a krosne držia na nich ako prikované. Počas mojej nosičskej éry som sa prepracoval k luxusným olupujúcim sa mozoľom na pleciach. Keď mi ich zbadala moja sestra, zajačala: „Nehovor mi, z čoho to máš!“ Sú na to dobré popruhy z hasičských hadíc na holé telo.

Lezecké bruško (prsta)

Je to druh hrošej kože, ktorá sa vytvorí na bruškách prstov praktizovaním obsedantného lezenia po skalách. V takejto pancierovitej kožke veľmi vynikne zažraté magnézium. Každý lezec si svoje stvrdnuté brušká prstov váži a chráni. Netreba ich veľmi máčať vo vode a božechráň mastiť nejakými babskými krémikmi. Mohli by vymäknúť. Pekne ukážu aj od špiny sčerneté tejpovacie pásky a trocha krvi v záderoch. Lezecké brušká trošku komplikujú jemnú motoriku, cit a nereagujú na ne dotykové displeje. Neviem však o veľa lezúňoch, ktorým by takéto veci na niečo boli. Pozor – môj kamoš raz takýmito prstami rozpáral frajerke silonky. Povyše kolena.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Modré pásiky od držky

V dnešných časoch sú už raritou. Na ich vznik bolo treba mať na sebe hrudný úväz utkaný z lana a aspoň trochu vyletieť zo steny. Po hodení držky alebo odvisnutí do takéhoto prsáku na niekoľko sekúnd sa na chrbte vytvorili tmavomodré podliatiny úhľadne usporiadané do zebrovitých pásikov. A také hocikto nemal. Iba ak palicovaní bedári vo francúzskych filmoch zo 60-tych rokov. Pásiky od držky vyvolávali v dievčatách neodolateľné nutkanie sa o zraneného s láskou a nehou starať.

Dülferove cucfleky

Odporúčam každému niekedy skúsiť zlaňovať pomocou Dülferovho sedu. Takzvaným “dilferákom”. Nás k tomu starší lezci nútili, aby sa mohli výborne pobaviť. Ide o to, že lano sa prevlečie popod stehno, cez chrbát, popri krku cez rameno a človek sa následne brzdený trecou silou spúšťa dolu. No a ako sme sa v škole učili, pri trení vzniká teplo. Veľké teplo. Keď sa stretli dvaja lezúni na chodníku v Zlomiskovej doline a jeden z nich mal na krku (a tiež na zadku) vypálený obrovský fialovočervený cucflek, tak druhý sa ho nenútene spýtal: “Zlaňovali ste z Puškášových platní? Chytila vás búrka?” Horšie sa takýto cucflek obhajoval pred frajerkou, mamou a babkou.

Gaštanky, džuvalky a gugíky

Toto je fakt delikátna záležitosť. Gaštanky, džuvalky a gugíky nie sú zranenia a patvary, ale výsledky dlhodobého pobytu športovca v extrémnych podmienkach bez možnosti či vôle realizovať hygienu. Sú to guľôčky alebo šulčeky vymodelované prevažne z drobných textilných vlákien a rôznych tmeliacich hmôt pochádzjúcich z ľudského tela. Džuvalky sa tvoria v pupku a gugíky medzi prstami na nohách. Vzniknú pomerne rýchlo. Jedna z najväčších rozkoší je si po celom dni v teréne vyzuť baganče a ponožky a povyberať si gugíky spomedzi prstov na nohách. Alebo vylúpnuť merino džuvalku z pupku. Čo sa týka gaštankov, tie sú skôr záležitosťou elity a ťažkých expedícií.

Čapicovník

Asi nie je na svete veľa športov, pri ktorých máte na hlave čiapku niekoľko dní a nocí v jednom kuse. My sme takí! Idem na zimný čunder, v piatok si založím doma na chodbe čiapku a zložím si ju až po návrate domov v nedeľu večer. Mám ju vo fujavici, pri šliapaní, pri zjazde, nezložím si ju pri večeri a ani v noci v spacáku. Počas týchto aktivít potichúčky vzniká účes zvaný čapicovník. Vlasy postupne nadobúdajú pevný tvar usmerňovaný tvarom čiapky a fixovaný potom, soľami a mastnotkami. Je to alfa-bio frizúra, úplne prirodzená a vždy originálna. Bez chémie, bez hrebeňa, bez fénu. Čapicovník vždy rozveselí obecenstvo.

Trampský odór

Pri rodinných zasadnutiach a debatách o zodpovednom prístupe k životu občas zaznelo vyhlásenie: “On si každý piatok zbalí batoh, zmizne a vráti sa v nedeľu, celý nasmradnutý od dymu.” Smrdieť od dymu bol ale absolútny základ! Človek mohol byť akýkoľvek tramp, v najparádnejších maskáčoch a s líščím chvostom na klobúku, ak nesmrdel od dymu, ako keby ani nebol. Veď kde bol v noci? V hoteli Kyjev? Alebo si nevie spraviť oheň? Alebo, nebodaj, mu niekto opral veci? Aj dnes mám príjemné zimomriavky, keď ovoniam starú vojenskú bundu naimpregnovanú dymom dávnych večerných ohňov. Hneď vidím hviezdy, cítim trávu, zem a studený nočný vzduch. Hneď chcem byť s nimi.