Hoci trasa prechádza blízko civilizácie a nájdu sa na nej zaujímavé miesta, nestretávam tam veľa ľudí. Začínam spolu so žltou značkou v Považskom Podhradí, miestnej časti Považskej Bystrice (dá sa sem dostať MHD, prímestskými autobusmi alebo pešo cez most a chodníkom po hrádzi Hričovského kanála). Prechádzam popri plote chátrajúceho rozsiahleho rokokového kaštieľa z roku 1775, míňam posledné domy a na úpätí hradného vrchu učupený malý renesančný kaštieľ z roku 1631 (ten momentálne slúži ako sklad, ale aspoň je udržiavaný). Značka stúpa južným úbočím zalesneného kopca, až dosiahne lúčne sedielko. Tu odbočuje doprava neznačený, ale výrazný chodník k hradnej zrúcanine - vstup na vlastné nebezpečie. Najznámejšími obyvateľmi boli lúpežní rytieri - bratia Ján a Rafael Podmanickí. Zvyšky hradu naozaj chátrajú a zarastajú vegetáciou, momentálny vlastník (KST) nemá prostriedky na jeho konzerváciu. Hoci v údolí Váhu sa prevaľuje hustá ranná hmla septembrového rána, stúpam k ruinám s vierou na výhľad... Tých pár desiatok metrov ale dnes nestačí (inak je odtiaľ skvelý pohľad na Považie, Maníny s tiesňavou medzi nimi, Strážov...). V momentálnej atmosfére zas zrúcanina pôsobí tajomne... až strašidelne.

Vraciam sa späť na značku a pokračujem stúpaním zmiešaným lesom na rázcestie pod Lopatinou. Korunami stromov sa začínajú predierať prvé lúče. Spolu s modrou značkou mierne klesám traktormi rozjazdenou zvážnicou na rozsiahle lúky nad osadou Uhry. Som na hranici inverznej oblačnosti a niekoľko minút stojím a sledujem úchvatné divadlo, ako biela smotana prehráva boj a nechtiac sa sťahuje do doliny... Predo mnou sa vynára najvyšší bod dnešnej túry - skalnatý vrchol Klapy (654 m). Ten, kto cestuje hore Považím vlakom, si ho isto všimol vpravo nad priehradou, keď sa trať skrúca medzi Púchovom a Považskou Bystricou.

Prechádzam okrajom lúk a využívam jednu z výhod jesennej prechádzky - medze sú porastené slivkami, ktorých konáre ledva stačia udržať úrodu. Žltá sa odpája od modrej smerujúcej na hlavný hrebeň Javorníkov, stáča sa doľava do lesa a začína stúpať. V závere je to strmšie, ale zas nie dlhé... a už som na vrcholovej skale. Táto nevysoká kóta poskytuje prekvapivo ďaleký polkruhový výhľad južným smerom. Zo zvyškov hmly vykúkajú Maníny, z mesta zatiaľ trčia len vysoké komíny teplárne, vzdialenejšie kopce sa strácajú v opare... Okolo so škrekotom krúžia kŕdle lastovičiek - asi majú "check in" pred odletom. Ja sa kochám výhľadom, zobem zopár zrelých drienok z kríkov pod vrcholom a poberám sa nadol.

Chodník pokračuje úzkym hrebienkom na západ. Vľavo skalnaté stienky poskytujúce meniace sa pohľady na priehradu takmer 400 m podo mnou, vpravo strmá zalesnená stráň. Celá vrcholová časť je prírodnou rezerváciou chrániacou vápencový reliéf s teplomilnou flórou a faunou. Na záver nasleduje strmší úsek borovým lesom končiaci na lúkach (vľavo slabý prameň) nad obcou Udiča. Prechádzam dedinou a cez pasienky s peknými pohľadmi spätne na Klapy sa miernym stúpaním dostávam k niekoľkým domom osady Upohlav. Za nimi opäť stúpam malebnou salašníckou krajinou do plochého lúčneho sedla. Tu opúšťam žltú značku, ktorá pokračuje do Púchova, a vydávam sa doľava po modrej sledujúcej bočnú rázsochu Javorníkov. Ešte pol kilometra pasienkov a nasleduje strmý výšvih lesom na Holiš (533 m).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ako napovedá meno, kopec je to odlesnený a poskytuje znova iný výhľad na priehradu, Klapy, mäkké chrbty Javorníkov, Vršatecké bradlá, mesto Púchov, Strážovské vrchy na opačnom brehu Váhu... Na vrchole (ako je zvykom) sa týči drevený dvojkríž. Podložie tvoria zlepence podobné Súľovským skalám, kvitnú tu posledné klinčeky, nad vyhriatym terénom plachtia motýle. Chvíľu sa snažím presvedčiť niektorého z neposedných vidlochvostov aby zapózoval pred objektívom... a pokračujem riedkym porastom borovíc nadol. V sedielku sa vnáram do lesa a ďalší kopec traverzujem. To sa už nadpájam na miestne značenie a klesám ku komplexu budov kúpeľov Nimnica. Pod cestou pijem z minerálneho prameňa a napĺňam aj fľašku.

Schádzam po schodoch a po korune hrádze sa dostávam na druhú stranu Váhu, to už som v Strážovských vrchoch. Modrá značka odbočuje doprava, kde končí na stanici v Nosiciach. Ja však chcem dokončiť okruh a vydávam sa vľavo popri železničnej trati kopírujúcej breh priehrady. Úzka asfaltová cesta vedie len k chatám, prechádzam cez koľaje a pokračujem chodníkom. Chcem sa dostať na žltú značku vedúcu z Dolného Milochova do Považskej Bystrice. Je však vedená inak, ako je zakreslená vo všetkých dostupných mapách, takže musím dôjsť až do centra obce, kde sa na ňu dostávam. Najprv ide súbežne s náučným chodníkom - z infopanelov sa dozvedám o histórii, výstavbe priehrady, miestnej flóre a faune... Stúpam na hrebeň Žiaru (517 m), ktorý Váh (a teda priehrada) obteká širokým oblúkom. Chvíľu mierne klesám starým bukovým lesom, potom sa dostávam na lúky lazníckeho osídlenia nad mestom. Predo mnou sa otvára panoráma Strážovských vrchov s panelákmi môjho bydliska v popredí...

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek