Na poslednú januárovú sobotu už od začiatku týždňa meteorológovia sľubujú slnečné počasie s teplotami pod nulou, dokonca v piatok má aj nejaký sneh pripadnúť. Poteším sa. Krajina bude hádam aj tu na juhu pod snehom, nebudem kráčať blatom.

Trasa

Dolné Orešany – Trazníky – horáreň Šišoretné – Klokočina – Doľany

Paľo Timko spomínal v diskusii pod mojím článkom Šišoretné. V živote som tento divný názov nepočul, preto som začal pátrať, čo sa za ním skrýva. A rýchlo aj nachádzam odpoveď. Stačí, keď otvorím mapu Malých Karpát, ktorú mám doma a zisťujem, že nad Dolnými Orešanmi sa nachádzajú kopčeky Predné, Stredné a Zadné Šišoretné (na TuristickaMapa.sk sú to len bezmenné kóty, pre mnohých so smiešnymi nadmorskými výškami 414, 508 a 497 m). Google mi okrem týchto kopčekov ponúkne stránku so stavbou, ktorá sa v lese pod týmito kopčekmi nachádza – je to bývala horáreň grófa Pálfyho.

Od začiatku týždňa v práci rozmýšľam, či pribalím do batohu aj „tote snežnice“, no po piatkovej snehovej kalamite, ktorá ochromila veľkú časť Slovenska, je rozhodnuté, že ich „budze treba“. O pár dní neskôr čítam na stránke SHMÚ informáciu, že k 31. 1. 2015 napadalo za 24 hodín v Modre–Piesku 41 cm nového snehu. Kto sa v ten deň zdržiaval v okolí, vie, že to padlo behom niekoľkých hodín.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Snažím sa zlákať so sebou aj kamaráta Jura, no je nezlomný a odkáže mi, že nemám vymýšľať a mám sa šetriť na večerný bedminton. V sobotu ráno síce za oknom poletuje sneh, ale predpoveď sľubuje od západu pretrhávanie oblačnosti a ako večný optimista jej uverím a vyrážam. Prvý adrenalín zažívam už pri presune na autobusovú zastávku. Treba mi prejsť iba 500 metrov, no včerajší mokrý ujazdený a uchodený sneh na neodhrnutých chodníkoch a cestách zamrzol a povrch je ideálny na mačky, na niektoré úseky by boli ideálne korčule.

Vystupujem v Dolných Orešanoch a podľa mapy pokračujem pomedzi domy cestou k vinohradom. Prekvapuje ma, že je tu oveľa viac snehu ako v Modre. A to som sa previezol autobusom iba 15 km a nadmorská výška je takmer rovnaká. Cesta je odhrnutá, ale nie až do asfaltu, traktor skončil s odhŕňaním pri posledných domoch. Ďalej pokračujem po stope vyjazdenej kolesami traktora. Vo vinohrade sa pracuje. Tetuška, ktorá ma zďaleka zdraví, naťahuje drôty medzi jednotlivými stĺpikmi.

Po chvíli prichádzam k čerešňovému sadu. Hovorím si, že sem sa musím určite vrátiť na jar, keď čerešne zakvitnú. Po asi 200 metroch ma šípka s nápisom „Šišoretné“ posiela vpravo do mierneho kopca. Na okraji poľnej cesty stoja dva tereňáky s nálepkou vinárstva z blízkych Dolian, na lúke vyššie zase snežný skúter a pred vinohradníckym domčekom pri kotlíku postáva partia chlapov. Sneh na okolitých lúkach je rozjazdený. Je jeden z mála víkendov, kedy je aj na juhu využiteľný snežný skúter. Stopy ma dovedú až k lesu, kde obúvam snežnice. Hoci sneh je ujazdený skútrom, do kopca sa nohy aj v stope skútra nemajú poriadne do čoho zaprieť. Hneď mám istejší krok. Prichádzam k usadlosti Trazníky, pri ktorej začína pásmo CHKO Malé Karpaty. Je tu zákazová značka, skútristi ďalej nepokračovali, sú tu len stopy od traktora.

Oblačnosť sa začína pretrhávať a nad hlavou mám zrazu modrú oblohu. Rosničky nesklamali. Cesta sa kľukatí lesom. Už som takmer pri horárni, keď si naľavo pod snehom všimnem pomník, na tabuľke ktorého stojí: Tu tragickou smrťou zahynul dňa 3. 11. 1972 Krištof Jurenka, zamestnanec Dreviny Trnava. Ktovie, čo sa tu vtedy stalo.

Asi po hodine chôdze od dediny stojím pred pálfyovskou horárňou ukrytou za hradbou stromov a plotom. Malá bránička je zamknutá a takisto aj veľká brána asi o 50 metrov ďalej. Kto by si chcel pozrieť, ako horáreň vyzerá zvonku, ale aj zvnútra, nech navštívi stránku www.sisoretne.sk.

Oteplilo sa, jednu vrstvu oblečenia odkladám do batoha a pokračujem v stopách traktora, ktorý kúsok za horárňou odbočil do lesa a predieral sa úzkou cestičkou medzi stromami. Medzi stromami zazriem stožiar s vysielačom pravdepodobne nejakého mobilného operátora, preto sa odkloním od trasy traktora a na lesnú cestu pod stožiarom sa prebrodím snehom. Trošku som zmätený, lebo v mape je zakreslený vysielač na kóte 508 m, od ktorej je modrá značka pomerne ďaleko a pri ceste, na ktorej stojím, sa nachádza strom s modrou značkou. V mape je v tomto mieste zakreslená nejaká stavba. To bude budova pod stožiarom. Snažím sa po strmom briežku zarastenom černicami k vysielaču prebrodiť, no kríky sú proti.

Pokračujem ďalej po zasneženej lesnej ceste. Vytešujem sa z čerstvého prašanu, vychutnávam si ticho, prerušované ťukaním ďatľa do stromu, nemám sa zatiaľ kam ponáhľať. Čas mám zatiaľ dobrý. Aká by to však bola na Slovensku sobota v lese, keby nebolo počuť rev motorovej píly. V diaľke začujem traktor a o chvíľu ho vidím medzi stromami pod kopcom. Spolujazdec vystupuje, prepíli padnutý strom a traktor pokračuje ďalej. Tiež pokračujem po čerstvej stope smerom, odkiaľ traktor prišiel.

Niečo zašuchoce v mladej bučine a neďaleko odo mňa vybieha z lesa laň a za ňou dvojica jeleňov. Na strome vidím modrú šípku, ktorá ma posiela vľavo. Ale ďalej značku nevidím a nechápem, prečo by som mal ísť do húštiny. Pravdepodobne autor šípky chcel týmto povedať, že asi o 200 metrov treba pokračovať vľavo, pretože tu sa lesná cesta zatáča o 90 stupňov. Ešte pred týmto zlomom cestu, po ktorej kráčam, opúšťajú stopy po traktore a odtiaľto budem pokračovať v snehu, ktorý mi siaha po kolená. Po mojej pravej ruke vidím mesačnú krajinu – pahýle niekoľkých stromov a pne zasypané snehom. Opúšťam značku a vyberám sa do kopca priamo pomedzi zvyšky stromov. Keďže na týchto miestach slnko svietilo, odkedy sa oblačnosť pretrhala, na povrchu snehovej periny sa vytvorila niekoľko centimetrov hrubá hutnejšia vrstva mokrejšieho snehu a pod ním sa skrýva 40 - 60 cm sypkého snehu. Môj postup vpred sa spomaľuje, okrem brodenia sa sypkým snehom musím prerážať aj vrchnú vrstvu. Navyše pod snehom sa skrývajú časované bomby v podobe zvyškov stromov, konárov a nižších pňov, ktoré sú dokonale zasypané. Na okraj jedného schovaného pňa stúpim a ležím aj s foťákom na krku v snehu. Zanadávam si ako pohan, no pohoda ma neopúšťa. Očistím fotoaparát a dúfam, že mu sneh neublížil.

Slnko zachádza za mraky, dvíha sa vietor a víri sneh. Mením kurz a vchádzam do zvyšku lesa, ktorý tu ostal. Prejdem pomedzi stĺpiky plota, pletiva niet, no po asi 30-tich metroch stojím pred ďalším plotom, tento raz funkčným. Vrátiť sa? Neexistuje. Veď "Ratrak" (tak ma nazvali moji parťáci na veľkofatranskej túre) nepozná prekážky. Rozhliadnem sa, či plot niekde nie je prerušený a nakoniec sa vyberám cestou najmenšieho odporu cez miesto, kde je pletivo prehnuté. V snežniciach je dosť komplikované liezť po pletive s rozmerom ôk asi 20 x 20 cm. Nejakým zázrakom ma plot udrží, no za ním skočím do záveja a ocitnem sa po pás v snehu. Vymotám sa z neho a vychádzam na ďalšiu plochu bez stromov a pod snehom sa dá tušiť aj zvážnica, ktorá je zakreslená v mape. Cítim to aj pri chôdzi. Kým na zvážnici je snehu vyše kolien, mimo nej je to lepšie, ale opäť sú pod snehom skryté zvyšky po ťažbe stromov. Kochám sa výhľadmi na východ a juhovýchod. V diaľke rozoznávam Zobor a Žibricu, za chladiacimi vežami atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach vykukuje z oparu Vtáčnik, bližšie je vidno Trnavu s okolitými dedinami na nekonečnej Podunajskej rovine.

V mape vidím dve cesty, z ktorých by ma jedna mala doviezť ku Godovej skale. Samotný vrchol Klokočiny sa pre dnes rozhodnem vynechať a vyberám sa po ceste, ak sa to tak dá nazvať, keďže sneh vytvoril jednoliatu plochu, medzi mladú bučinu. Na jej konci ma čakajú „mega krtince“. Sú to podľa všetkého zasnežené trsy trávy. Ťažko sa pomedzi ne pohybuje, ale podarí sa mi prejsť hodný kus. Palice aj snežnice sa zachytávajú do tráv. Dám si pauzu, zbodnem müsli tyčinku a zamyslím sa nad ďalším postupom. Vpredu za stromami sa vynárajú nejaké skalky. To bude asi Godova skala, no ešte ma od nej delí kus cesty cez kopy. Podľa fotiek z Hikingu viem, že by tu niekde mali byť nejaké jazierka, dúfam, že nestojím na jednom z nich. Ak chcem stihnúť autobus o 14-tej, bolo by najlepšie sa otočiť a nepokračovať. Ak budem pokračovať, čaká ma ešte nekonečné brodenie sa snehom k horárni Zabité, naplánovaný autobus nestihnem a večer sa na bedmintone ani nepohnem.

Zavelím na ústup a kráčam vo vlastných stopách naspäť. Ako sa zrazu dobre ide. No dlho sa neteším, pokračovať musím inokade, ako som sem prišiel. Ani dole kopcom v tom snehu nie je moje tempo rýchle. Prichádzam späť na lesnú cestu, ktorá je zároveň modrou značkou, no len ju prekrižujem a pokračujem lesom priamo dole. Tiež je tu zvážnica, ktorá ma privedie okolo poľovníckeho posedu a k ďalšej zvážnici, ktorá ale traverzuje kopec. Medzi stromami vidím svetlo, takže ma to ani veľmi netrápi a idem kolmo dole. O chvíľu prichádzam na koniec lesa, kúsok odo mňa sa pasie laň, ktorá si vyhrabala dieru do snehu. Zo 5 minút nehybne stojím a pozorujem ju. No zavetrí ma a uteká. Kúsok od miesta, kde sa pasie, prichádzam k ďalšiemu plotu, no našťastie je deravý ako rešeto. Čaká ma zlatý klinec dnešného programu. Z lesa vychádzam na asi bývalý vinohrad. Po viniči už niet ani stopy, ani stĺpiky tu už nie sú, za to ma čaká niekoľko medzí s výškou 2 - 3 metre, ktoré sú zarastené náletovými drevinami. Vpravo je prudký zráz, končiaci potokom. Prederiem sa trnkami a šípkami a medze beriem šmykom. Pod jednou medzou sa pasie muflónia rodinka, nechtiac ich vyplaším, čo ma mrzí a aspoň im teda pri ďalšom postupe cez medze zhrniem sneh, aby sa dostali k zelenej tráve. Nasledujem ich stopy, ktoré ma privádzajú k poslednej medzi, no tu zisťujem, že som skončil. Od cesty ma delí len pár metrov a hradba šípkových a trnkových kríkov. Zveri sa podarilo prekĺznuť cez húštinu, no mňa len tak ľahko nepustí. Snažím sa medzi kríkmi nájsť nejakú štrbinu, no márne. Tak sa skúsim na druhú stranu prelámať. Podarilo sa. Hrubé konáre sú suché, povolia a tenšie váhe môjho tela podľahnú. Ostáva mi dostať sa na poľnú cestu medzi Doľanmi a Dolnými Orešanmi. Pozerám na hodiny a zisťujem, že autobus by som stihol iba v prípade, že by som bol Usain Bolt. Vyzúvam snežnice a vydávam sa po stopách skútra do Dolian, kde zisťujem, že do odchodu ďalšieho autobusu mám vyše hodinu čas. Vojdem do zafajčenej krčmy, kde pri kofole pri mape bilancujem prejdenú trasu.

Záver

Nakoniec síce s malým meškaním, ale predsa stíham aj bedminton. Hovorím si, škoda, že sa ku mne dnes nikto nepridal, pretože dvom by sa sneh ľahšie prešliapával a dali by sme hádam aj celú naplánovanú trasu. Na druhej strane, ak by bol parťák bez snežníc, bola by to pre neho poriadna drina. Hoci sú Malé Karpaty nenápadné pohorie, ak sa zima vydarí, vedia aj ony človeka poriadne potrápiť.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek