Lezenie

Mont Blanc - strecha Európy 2.

07.04.15
Na Tête Rousse, v miestnosti, kde sa dajú za drobný poplatok prenajať skrinky na uloženie si vecí, je zasvietené svetlo, a tak sa idem obliecť sem. O chvíľku sa pridáva aj Michal a spolu vchádzame do jedálne, kde sú po zemi ešte stále naukladaní spiaci ľudia na karimatkách, preto sa snažíme byť čo najtichšie. Raňajky, ktoré boli zvolené tak, aby boli čo najvýdatnejšie, mi dolu krkom veľmi nejdú. Očividne trpím syndrómom predbiehajúcej sa hlavy, čo znamená, že moja myseľ je niekde na ľadovci, zatiaľ čo ešte nervózne raňajkujem.

3. deň

Pri raňajkách sa snažíme čo najviac piť, pretože objem tekutín v tele bude dnes jeden z kľúčových faktorov úspechu. Varíme čaj do termosky, dokončievame balenie ruksaku a pripravujeme sa k odchodu. Všade v chate panuje ticho, napriek tomu, že pomerne dosť ľudí je už hore. Je to spôsobené buď toleranciou k spiacim priateľom alebo tým, že nikomu veľmi do reči nie je. A tak sa i my v tichosti poberáme k východu, kde na seba nahadzujeme posledné vrstvy oblečenia.

Po otvorení dverí sa mi do tváre oprie silný vietor spojený s údermi drobných kryštálikov zmrznutého snehu. Michal sa ešte oblieka, a tak chvíľku sám postávam na terase pred chatou a sledujem alpinistov, ktorí chatu opustili pred nami. O chvíľku sa do svietiaceho hadíka tvoreného z čelových lámp pridáme tiež. Vyzerá to tak, že je všetko pripravené k nášmu odchodu a vyrážame do tmy. Prechádzame okolo stanového mestečka, kde sme mali podľa pôvodných plánov mať taktiež postavený stan. Cesta ľadovcom je pomerne príjemná, smer je jasne definovaný zástupom svetiel pred nami i za nami. Sklon ľadovca postupne naberá na strmosti, no napriek tomu postupujeme pomerne svižne. Myšlienkami som však o niekoľko sto metrov napred, v obávanom mieste zvanom Grand Culoaire. Ide o monumentálny žľab, tiahnuci sa od vrcholu hrebeňa Goûtru, široký niekoľko desiatok metrov. Povestné miesto je známe neustálym padaním skál, ľadu, lavín a podobne. Jeden z dôvodov, prečo sme z chaty vyrazili v noci, bol práve prechod nebezpečným miestom. Zvolili sme stratégiu, že bude rozumné inkriminované miesto prejsť v čase, keď bude dostatočne vymrznuté a stuhnuté, aby sme minimalizovali riziko pádu skál z vrcholu. Ani sa nenazdám a už šplháme na ľahkú skalku zaistenú oceľovým lanom, po vylezení ktorej sa nám otvára napriek hustej tme aspoň čiastočný pohľad do vyhláseného miesta, pohľad na Grand Culoaire. Celý kuloár je po svojej šírke zaistený fixným lanom, ktoré visí niekoľko metrov nad prechodom. No vďaka tomu, že je maximálne pol metra vysoká snehová prikrývka, lano je neprirodzene ďaleko. Napriek tomu sa skupinka alpinistov pred nami rozhodla využiť istenie sa o fixné lano, pomocou svojho vlastného lana, ktoré mali medzi sebou napnuté a o fixné lano zaistené expreskou. Vďaka tomu, že fixné lano je skutočne ďaleko od vychodeného chodníka, sa im prechod výdatne skomplikoval a v najhlbších miestach žľabu mali pomerne veľké problémy potiahnuť lano so sebou. Našťastie bol v žľabe práve pokoj. Aj pre podobnú situáciu sme sa rozhodli, že naviazaní zostaneme iba medzi sebou a fixné lano nevyužijeme. Taktiež sme sa rozhodli nepoužiť majoritne prešliapaný chodník, ten bol totiž na viacerých miestach odhalený až do skaly a naši predchodcovia si na ňom pekne zakrepčili v obutých mačkách. Ponad traverz viedol ešte jeden menej nápadný chodník stúpajúci jemne vyššie a končil pár metrov nad hlavným. Pôjdeme ním. Ešte posledné slová odvahy, prežehnať sa a vyrážame.

S modlitbou na perách, myšlienkami doma a dôverou v prozreteľnosť, vyrážam do kuloáru vysokým tempom. Uvedomujeme si, že rýchlosť je jeden z najdôležitejších faktorov bezpečného prechodu. Metre ubiehajú rýchlo, sem-tam sa intuitívne pozriem nad seba. Po prekonaní polovice kuloáru, markantne vyznačenej brázdami v ľadovci, zanechanými padajúcimi skalami, sa začínam cítiť istejšie, aj keď stále nie je dobojované. Ešte kúsok. Za okamih vydychujeme za hranicou kuloáru, no viem, že nebezpečenstvo pádu skál je veľké v celej stene. Na hrebeni zbiehajúcom z vrcholu sa cítime predsa len viac v bezpečí ako v bezútešnom žľabe. Pri rýchlom prechode žľabu sa mi prestavila mačka, a tak ju narýchlo naprávame. Je čas pokračovať hore.

Pri stene Goûtru je príjemné bezvetrie, sem-tam nás zahalí mráčik hmly, ktorý zmizne tak rýchlo, ako sa aj zjavil. Jemne posnežieva. Orientácia je bezproblémová, nad nami sa kontinuálne posúva had čelových lámp. I bez nich by sa však v tomto teréne dalo intuitívne orientovať. Snažíme sa držať čo najviac na nevýraznom hrebienku, aby sme nezišli priveľmi do žľabu napravo od nás. Len niekoľko minút od nášho prechodu kuloárom začujem hukot padajúcich skál a po mojej ľavej ruke zbadám letieť niekoľko kameňov sprevádzaných kusmi ľadu rútiacich sa dole k traverzu kuloáru. Našťastie je momentálne vyľudnený, a tak skaly s hukotom zmiznú v hĺbke a tme. Situácia sa zopakuje ešte niekoľkokrát, a to nie iba v Grand Culoairi, ale i v kuloári po mojej pravej ruke.

Terén, po ktorom lezieme hore, nie je náročný, no je potrebné byť ostražitý. Stále platí nebezpečenstvo pádu skál, niektoré úseky sú i vďaka tomu, že sme si ich kvôli tme nevybrali priam najšťastnejšie, exponované viac než iné. A stále prítomné klamstvo vzdialenosti svetiel od chaty Goûter mätie zmysly takmer dokonale. Človek má pri výstupe pocit, že je to už len niekoľko sto metrov a pritom je stále rovnako ďaleko. Výstup v noci stenou dá tak či onak zabrať. Vo vrcholovej časti pod chatou je skala zaistená oceľovým fixným lanom. Istenie uľahčuje cestu, no mám pocit, že v niektorých úsekoch na začiatku by sa bolo hodilo viac. Aspoň je na chvíľku myseľ odbremenená od hľadania cesty, keďže lano ju jasne definuje. A tak onedlho vyliezame pri starej chate, ktorá je dnes v zaslúženom dôchodku. Stále je tma ako v rohu a po terase prechádzame na ľadovec, ktorým je vedené lano determinujúce postup k novej chate Goûter, kde máme v úmysle doplnenie síl. A to po príchode do chaty taktiež uskutočňujeme. Do hlavnej časti chaty sa nesmie obutý a hore ani nemáme v pláne ísť, len si v úložných priestoroch odkladáme veci, ktoré na vrcholový výstup brať nebudeme a v chodbičke varíme čaj na vypitie a zahriatie sa. Potom otočíme ešte jednu várku a doplníme termosky. Plynovú bombu máme v úmysle brať so sebou, tento ťah sa neskôr ukázal ako jeden z kľúčových faktorov. Zhruba pol hodinku si doprajeme odpočinok a vyrážame.

Vonku sa medzičasom začalo brieždiť, a tak je čelová lampa takmer nepotrebná. Od chaty na hrebeň ešte vedie trošku príkre stúpanie, no ihneď po príchode na hrebeň sa do nás oprie ľadový vietor. Miestami sú nárazy spojené s bodaním ihličiek ľadu dosť nepríjemné. Na dušu však ako balzam pôsobí perinka, ktorou je celé Francúzsko dnes ráno prikryté. Dokonalá inverzia, z ktorej vyčnievajú iba monumenty alpských rozmerov. Nachádzame sa tesne pod hranicou 4000 metrov, a tak je dôležité, aby sme sa podľa toho správali. Nadmorskej výške prispôsobujeme rýchlosť chôdze i dopĺňanie tekutín.

Výstup na Dôme du Goûter je pomerne únavný. S pribúdajúcou výškou narastá potreba častejšieho dodýchavania a nohy tiež nie sú najľahšie. No postupujeme. Pred vrcholom, kde sa cítime jemne chránení v závetrí, sa rozhodneme urobiť si prestávku a vytiahnuť termosky. S úžasom zisťujem, že čaj v mojej je zmrznutý. A tak sa podelíme z jednej termosky a pokračujeme, slnko stále ešte nevyšlo a pri silnom vetre začína byť poriadna zima.

Prichádzame k vrcholu Dôme du Goûter a prvýkrát za výstup sa nám otvára pohľad na vrchol samotného Mont Blancu. Spoza vrcholčekov na východe presvitá slnko a mohutné ľadovce, rozprestierajúce sa kam oko dovidí, sa začínajú kúpať v nádherných oranžových farbách. Chvíľku sa kocháme pohľadmi, ktoré sa každý deň nevidia a s úžasom sa dáme na zostup do sedla medzi vrcholom, na ktorom stojíme, a naším cieľom. Neďaleko od nás už vidno útulňu Vallot. Momentálne je tento bod pre mňa veľmi dôležitý, lebo začínam cítiť nedostatok tekutín v tele a taktiež som po celonočnom výstupe celkom hladný. A tak očami hypnotizujem Vallotku pri každom kroku ku nej. Slniečko začína svietiť silnejšie, no zima je stále dosť veľká. Predpoveď počasia, ktorú sme čítali na chate Tête Rousse, sa vyplnila do bodky. Po zostupe do sedla bolo ťažké sa prepnúť opäť na pochod hore kopcom, no Vallotka sa blíži a viem, že výrazne pomôže pri doplnení síl. Postup k nej je celkom ubíjajúci, prichádzame totiž znovu do tieňa hory, čo iba umocňuje chlad, obzvlášť na nohy. Ale už len pár desiatok metrov a sme tam. Ak by môj hlad momentálne vedel rozprávať, mal by som pri výstupe aspoň prenosné rádio. A zrazu niečo zacítim. Pizza. To snáď nie je možné, hovorím si. Ako je možné, že pár metrov od plechovej búdy Vallot cítim pizzu? Ešte pár minút mi trvá, než dokážem presvedčiť zmysly, že je to hlúposť, dehydrovaná myseľ už robí svoje. Našťastie už sme tu.

Núdzová chata Vallot je plechová búda postavená na skalnom výčnelku z ľadovca, slúžiaca na podporu pri výstupe a v prípade potreby na núdzové prenocovanie. Mnoho alpinistov ju využíva ako "ubytovňu" bez ohľadu na stupeň núdzovej potreby. A tak je to i dnes. Po prelezení komína, ktorým sa do chaty lezie, vo vnútri nachádzame alpinistu zakukleného v hrubom spacom vaku medzi neuveriteľným množstvom odpadkov a rôzneho neporiadku, čo tu ľudia za roky zanechali. Sadám si na plechový schod a cítim, že bude treba doplniť poriadne veľa síl. Michal sa zatiaľ stará o varenie horúceho čaju. Za približne hodinovú prestávku, ktorú sme si urobili, sme navarili a vypili asi tri litre, plus doplnili termosku k výstupu. Taktiež sa snažíme niečo zjesť. Prestávka bola viac ako potrebná. Keď sa začne vracať sila do končatín, vychádzame z útulne a rozhliadame sa. Medzičasom slnko postúpilo citeľne vyššie a jeho lúče sú príjemnejšie než pred hodinou. Pokračujeme povyše chatky, smerom na hrebeň smerujúci k vrcholu. Ešte od chaty sa zdá byť vrchol Mont Blancu "čo by kameňom dohodil". No nie je tomu tak. Čaká nás pomerne dlhý a náročný výstup po miestami exponovanom hrebeni. Ak mám byť úprimný, bola to najpríjemnejšia časť výstupu. Síce sa do nás zo strán opieral neuveriteľne silný vietor, ktorý sa všetkou svojou silou snažil poslať nás do údolia, ale či už lúče slnka hrejúce premrznuté končatiny, alebo vidina cieľa takmer pred nosom, robili veľmi príjemnú morálnu podporu.

Prešli sme jeden hrebeň, no vždy sa za ním vynoril nový, miestami som začínal mať dojem, že je to nekonečné. No úžas spôsobený nádherou všade navôkol, do diaľav kam som len dovidel, neustále potláčal pocity stiesnenosti z úmorného postupu. Dýchanie bolo o poznanie ťažšie, rátali sme si kroky, po ktorých sme si vždy urobili prestávku na dodýchanie, a keď ich bolo s pribúdajúcou výškou veľa, jednoducho sme ubrali z normy. K tomu mi neustále v hlave hučal Karol Duchoň s jeho neumierajúcim hitom "Šiel, šiel...". A tak i ja som šiel, šiel.

Povesti o počte ľudí, ktoré častokrát presahujú čísla, umožňujúce pohodlný pohyb na hrebeni, sa našťastie dnes nepotvrdili. Cestou sme stretli pár skupiniek a vidno jednu partiu aj pred nami, no s pohybom nie je nijaký problém. Práve spomínaná partia alpinistov šplhajúcich sa pred nami náhle mizne za vrcholom očividne najvyššieho hrebeňa. To musí byť vrchol, uisťujem sa. Ešte pár metrov. A skutočne je, už len pár krokov nás delí od najvyššieho bodu Álp, od strechy Európy. So slzami v očiach a s úsmevom na perách podávam ruku rovnako šťastnému Michalovi. Dokázali sme to!!!

Výhľady, ktoré vrchol ponúka, sú neopísateľné. Kam sa človek pozrie, všade pod nohami sa k nebu týčia štíty alpských končiarov. Viditeľnosť je priam ukážková, netrúfam si ani odhadnúť vzdialenosti, do akých sme boli schopní pozorovať krajinu. Na vrchol sme prišli zarovno so skupinou Bulharov, ktorých sme poprosili o vrcholovú fotku. Taktiež sa snažíme i my fotoaparátom zachytiť aspoň čriepky z tohto raja, no vietor svištiaci na vrchole je neúprosný a pripomína nám, aký mizivý je náš úspech. Mesiace príprav pre pár minút na vrchole. Stálo to za to? Odpoveď predchádza otázku, samozrejme, že to za to stálo.

Je čas ísť dole. Len čo dlhšiu chvíľu postojíme, mráz sa začína kruto predierať cez rukavice a oblizuje prsty. Rýchla SMS domov priateľke, informujúca o úspechu, a hurá späť na hrebeň. Nie sme zime vďační za tuhosť, akou tento deň udrela, no jedno sa jej musí nechať. Celý hrebeň je krásne vymrznutý, a tak sa po ňom bez problémov schádza. Prvýkrát v živote sa mi stalo, že by ma tak unavoval zostup ako tento raz. Aj napriek tomu je násobne rýchlejší ako výstup. Neporovnateľne rýchlejšie schádzame z najexponovanejších miest na hrebeni do sedielka povyše Vallotky, kde sa ešte zahrievame čajom a niečím drobným pod zub. V útulni sa nezastavujeme, rozumnejšie bude pokračovať bez ďalších zbytočných prestávok. Zatiaľ máme časovú rezervu, nakoľko máme vybavené ubytovanie na chate Goûter, a tak si môžeme dovoliť vychutnávanie si nádherného slnečného popoludnia na masíve obrovskej hory. No vieme, že je lepšie si držať časový náskok, pretože pri situáciách, ktoré by mohli nastať, sa môže hodiť. Pokračujeme až do sedla, kde začína mierne stúpanie na Dôme du Goûter. Stúpanie je tak jemné, že je zrovnateľné s rovinou, no s údivom sledujem, že je vyčerpávajúce viac, než čokoľvek na svete. Preto trvá hodnú chvíľu, než sa dostaneme na Dôme du Goûter. Odtiaľ je náš pochod jasne určený, držíme smer na chatu Goûter. Pochod ľadovcom vnímam už iba matne, na nič nemyslím tak silno ako na posteľ.

K chate prichádzame okolo 16.30 h. Obchádzame ju ešte po hrebeni a okolo fixného lana zostupujeme ku vchodu. Cítim únavu ako nikdy v živote, nechce sa mi ani vyzuť sa, a tak len hodnú chvíľu sedím a odpočívam. No potom sa premôžem, obaja vchádzame do krásne vybudovanej chaty. Máme šťastie, o chvíľku sa podáva večera, sme hladní ako vlci. Po večeri sa ešte zmôžeme na prechádzku na terasu, kde si chceme spraviť pár fotiek zapadajúceho slnka nad francúzskym horizontom. Otupelo uvažujem, či je to fakt, či je skutočne pravda, že sme to dokázali. Že ešte pred pár hodinami sme stáli na vrchole.

4. deň

Ráno otváram oči v krásne zhotovenej ubytovni. Takú pohodlnú posteľ som snáď ešte nezažil. Asi to bude skôr spôsobené únavou, než kvalitou matracu, no tak či onak, vyspatý som dokonale. Večerná únava zašla spolu so zapadajúcim slnkom a som opäť zregenerovaný a pripravený na zostup. Spolu s Michalom si ideme prichystať do jedálne raňajky a pripraviť sa na odchod. Zbytočne sa nemáme v pláne zdržiavať, aj keď by sa tu dalo posedávať ešte aj do obeda, no čaká nás viac ako náročný zostup. Najprv musíme zliezť stenu Goûtru, ktorú sme vyliezli včera v noci, potom prechod Grand Culoairu a zostup až k stanici vláčika, ktorý by nás mal odviezť k autu.

Po raňajkách sa presúvame do miestnosti určenej na prezúvanie a chystáme sa opustiť chatu. Je asi osem hodín. Počasie sa od včera výrazne zmenilo, napriek ránu je teplejšie a po inverzii niet stopy. Všetka oblačnosť sa presunula do vysokých partií, mraky držia konštantný val od výšky 4000 metrov. Preto sme vďační, že zostupujeme. Po stene Goûtru sa za svetla schádza lepšie, čo nie je nič prekvapivé, no poteší. A tak veľmi rýchlo prechádzame časť zaistenú oceľovým lanom a pokračujeme nezaistenou časťou. Sem-tam sa navôkol ozve starý známy zvuk hučiacich skál, ktoré si našťastie vyberajú za svoju dráhu zväčša žľaby navôkol. Tým sa vyhýbame, udržujeme líniu spadajúceho hrebeňa. Čo nevidieť sme na úrovni prechodu cez Veľký kuloár. Taktiku volíme rovnakú ako pri výstupe, všetko vsádzame na rýchlosť prechodu. Chvíľku sa rozhliadame a uisťujeme sa, že zhora nič neletí a behom sa púšťame cez gigantický žľab na druhú stranu.

Zrazu rana ako z dela. Tresk, padol kameň, až tak zahučalo. Našťastie to nebol kameň z neľútostnej hory, ale kameň, čo mi po toľkých dňoch spadol zo srdca. Viem, že ešte nie sme dole, no v mysli som si po celú výpravu niesol predstavu, že keď už budem za kuloárom pri zostupe, to už bude pokoj. Zliezame ešte zo skál, ktoré ohraničujú kuloár a pokračujeme po príjemnom ľadovci smerom k Tête Rousse. Medzičasom začal poletovať sneh a po chvíli sa taktiež zodvihol vietor. Ani sme sa nenazdali a bola z toho celkom slušná chumelica. No poniže Tête Rousse pri informačnej búde na začiatku ľadovca zhadzujeme ľadovcovú výstroj. Už ju nie je treba. Čaká nás len pochod dole sutinovými cestičkami. S úsmevom na perách schádzame po pár hodinách ku stanici vláčika Nid D´aigle. Je 11.00 hodín a najbližší vlak ide kvôli údajnej poruche až o 13.45 h. Ale nám to ani zďaleka neprekáža. V čakárni, pri teplom radiátore a ešte teplejšom čaji sa zabávame nad zážitkami z posledných dní. A čas ubieha ako voda. Ani sa nenazdáme a vlak je tu. Vonku sneží a panuje nečas. No napriek tomu pri nasadaní do vlaku, ktorý nás má odviezť opäť do našej milej civilizácie, cítim zvláštny pocit.

Mlčky si sadám k oknu na stranu obdivovateľov flóry, lebo druhá strana je celá obsadená. Vo vlaku je opäť živo. Deti, ktoré sú tu s rodičmi na výlete, si ho užívajú plnými dúškami. Vlak s hukotom postupuje dole do doliny a zadumaný uvažujem nad slávnymi slovami Malloryho motivácie: „Because it's there“. Je čas, poďme domov.

Autor fotografií: Michal Mikuláš

Predchádzajúca časť výstupu

Fórum 47 príspevkov
Mont Blanc - strecha Európy 2. 26/05/15 13:03 47 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Okolo Strážovských vrchov Téma túry bola vždy pre mňa dôležitým motivátorom. Cyklistika ponúka obrovské množstvo športového vyžitia, no to pravé orechové pre mňa prichádza až po pridaní silného, tematického základu. A tak mi niekedy počas zimy v hlave skrsla myšlienka trasy s názvom „Okolo Strážovských vrchov.“ 28/06/18 Michal Bašo Strážovské vrchy, Súľovské vrchy
Ferrata Dolomity – Monte Paterno zo všetkých strán V Dolomitoch každý cestovateľ, turista či horolezec určite nájde dostatok príležitostí na realizáciu svojich aktivít. Nespočetné vrcholy ihiel, štítov a veží tvoria pestrú paletu pre výber každému dobrodruhovi. Ale jeden z týchto vrcholov ma zaujal natoľko, že som sa rozhodol vám sprostredkovať zážitky a skúsenosti z ciest naň. Ide o nádherný a exponovaný vrchol Monte Paterno. 17/01/17 Michal Bašo Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Lezenie Sextenské Dolomity - výstup na Cima Grande Tre Cime di Lavaredo sú jedným z najznámejších symbolov Dolomitov. Mnohým sú veže známe aj napriek tomu, že v Dolomitoch nikdy pred tým neboli, nakoľko sa nachádzajú na každej druhej fotografii z danej oblasti. Ja som ich mal prvýkrát možnosť vidieť naživo pred tromi rokmi, keď som bol na feratách v ich okolí. Každého bez rozdielu nadchne predovšetkým ich monumentálna expozícia z každej svetovej strany. Už vtedy, pri prvom pohľade som vedel, že na ich vrchol sa chcem dostať. 01/11/16 Michal Bašo Svet
Najnovšie články na titulke
 
Reportáž Namiesto ostnatého drôtu voľný pohyb ľudí aj zvierat Pred tridsiatimi rokmi padla Železná opona, ktorá nás oddeľovala od slobodného západu. Na celom úseku železnej opony v rámci ČSSR zomrelo podľa Ústavu pamäti národa 280 civilných obyvateľov. Na slovenskej časti opony bolo pri pokuse o prechod hranice smerom na západ usmrtených 42 osôb zastrelením, elektrickým prúdom, výbuchom mín, roztrhaním psami a inými zákrokmi príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže. Dnes je režim na hranici absolútne opačný. Vzhľadom na minulosť týchto miest sa v nich zachovala viac alebo menej neporušená príroda, do ktorej sa chodí na túry, cyklotúry či len obyčajné vychádzky. Navyše, s voľným prekračovaním hranice, o ktorej niekedy v poli ani nevieme, kde presne je, a v tej chvíli to ani nie je dôležité. dnes Soňa Mäkká Publicistika
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Útulňa Hájovňa v sedle Červená studňa Vraciam sa späť k tajchu Červená studňa a špekulujem nad umiestnením novej turistickej útulne v rovnomennom sedle. Pri murovanom dome priamo pri ceste sa ozýva krik detí. Podľa posedení to tam vyzerá na bufet. Pozerám, či je teraz funkčný. včera Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Mont Blanc - strecha Európy 2. 26/05/15 13:03 47 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Francúzsko: Alpy (Alpes) - Západné Alpy (Alpes occidentales) - Severné Západné Alpy - Savojské Alpy (Alpes de Savoie) - horská skupina Mont Blanc (Massif du Mont Blanc)
  • Počet dní
    • 3
  • Nadmorská výška
    • max: 4810 m n. m.
    • min: 808 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2438 m
    • klesanie: 2438 m
  • Vzdialenosť
    • 12 km
  • Náročnosť
    • 5
  • Náročnosť lezenia
    • max: 2 UIAA – stena Dome du Gouter
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 24.08.2014
  • Nocovanie
    • Refuge du Gouter
  • Doprava
    • horská železnica tramway du Mont Blanc
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.33 (0.08)