Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Beskydsko-Javornícka lyžiarska bežecká magistrála
Beskydsko-Javornícka lyžiarska bežecká magistrála Zatvoriť

Bežky Melocík – Greguše – Kasárne a späť

Keď si náš Kubo opäť priniesol z jaslí domov bacily, zúrila na západe a severe našej krajiny už druhá snehová kalamita v tomto roku. Doktorka mu predpisuje nejaké medikamenty a ja k tomu pridávam pobyt na čerstvom vzduchu a vyrážame sa liečiť k babke na Kysuce. Správy z domu hlásia snehu vyše hlavy, balím do kufra auta všetky pomôcky potrebné pre pohyb v zimnej krajine, ktorými disponujem (bežky, snežnice aj zjazdové lyže) a verím v to, že babka sa obetuje a bude sa chvíľku venovať svojmu vnukovi a tato si trošku užije snehu.

Vzdialenosť
22 km
Prevýšenie
+742 m stúpanie, -742 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 13.02.2015
Pohoria
Javorníky
Trasa
Voda
osada Greguše, studnička na Butorkách
Doprava
Bytča (vlak, bus)/Makov (vlak, bus) - Kolárovice-Javorník (bus, parkovisko pri motoreste Melocík)
SHOCart mapy
» č.223 Beskydy, Ostravsko (1:100.000)

Podpora cestovného ruchu

Meteorológovia zo SHMÚ síce od stredy hlásia mrazivé noci a jasné dni, no predpoveď im vychádza až na tretí pokus a až v piatok sa konečne vyčasí aj na Kysuciach. Predchádzajúce dva dni vládnu v doline plusové teploty a hrebeň Javorníkov sa utápa v hustej hmle. Priebežne sledujem plán úpravy Beskydsko–Javorníckej lyžiarskej bežeckej magistrály. V sobotu na Valentína sa koná lyžiarsky prechod od Melocíka na Kasárne a späť a úpravu trasy si organizátori nechávajú až na piatok, vraj aby bola čerstvá stopa. Hoci som nemal v pláne práve túto trasu, po preskúmaní všetkých možností mi vychádza ako najjednoduchšie vyviezť sa autom do niektorého zo sediel na trase a vrátiť sa po absolvovaní určitej trasy späť k autu. Žiaľ, podpora cestovného ruchu od dopravcov často absentuje aj cez víkend, nie to ešte cez pracovný týždeň.
Od januára 2012 začal Žilinský samosprávny kraj (ŽSK) s úpravou bežeckej trasy na hrebeni Javorníkov od Husárika na Kasárne. Pamätám si na časy, kedy som s partiou kamarátov časť tejto trasy prešliapaval v hlbokom snehu a ak sme chceli bežkovať, stopu sme si museli vytvárať svojpomocne. No dnes je radosť sa po hrebeni Javorníkov presúvať na bežkách.

Trasa

U Melocíka – Čerenka – osada Greguše (Gregušovci) – Čemerka – sedlo pod Hričovcom – sedlo Butorky a späť

Kým sa vymotám z domu, je 10 hodín preč. Parkujem na parkovisku povyše reštaurácie u Melocíka. Dnes vrchné aj spodné parkovisko pri reštaurácii zíva prázdnotou. Ale cez víkend to tu vyzerá ako pred nákupným centrom. Len ciele parkujúcich sú vznešenejšie ako tých, čo trávia víkendy na vyššie spomenutých miestach. Prezujem topánky, na bežky nanesiem po krátkom váhaní vrstvu fialového vosku a vyrážam smerom na západ. Trasu som absolvoval nespočetne veľakrát na bicykli. Na bežkách už menej a na strojovo upravenej trase som tu prvý raz. Až po Čerenku ma čaká plynulé stúpanie a treba prekonať asi 150 výškových metrov. Asi po 20-tich minútach šúchania sa po panenskej stope sa oproti mne vyrútia dve čudá, zodpovedné za úpravu trasy. Prvým je vozidlo s pásmi namiesto kolies a za ním ide ratrak, za ktorým ostávajú ďalšie dve krásne drážky v snehu. Vychutnávam si zasneženú krajinu, v smrekovom lese je aj zima akási krajšia. Keďže sa radím k bežkárom s prívlastkom „rekreační“, uvoľňujem stopu bežkárovi „pretekárovi“ a popri tom si fotím všetku krásu naokolo.

Greguše

Prichádzam do sedla pod Čerenkou. Keď som tu bol naposledy, smerovník stál v lese, no dnes ma na vrchol Čerenky čaká stúpanie do kopca bez stromov. Zato sa mi ponúkajú výhľady na Kysucké Beskydy a Malú Fatru. Z vrcholu Čerenky, kde končí vlek makovského lyžiarskeho strediska, dokonca spoza Malého Rozsutca vykukuje tatranský Kriváň, obe časti Malej Fatry mám ako na dlani, na opačnej strane ma zdravia Moravskosliezske Beskydy s Lysou horou a Smrkom. Na otvorenej odlesnenej ploche poriadne prefukuje, preto sa nezdržujem a pokračujem ďalej. Miernym klesaním, ktoré sa končí celkom prudkým zjazdom, sa dostávam na lúky pred osadou Gregušovci/U Gregušov (po makovsky Greguše). Sneh je miestami vyfúkaný až na trávu. Osadu Greguše považujem za najkrajšiu z osád Makova. Naši predkovia si veru vedeli vybrať miesto pre život, ktorý tu ale vôbec nebol jednoduchý. Stretávam prvých bežkárov, ktorí idú opačným smerom – od Kasární. Popri starej lipe s krížom prichádzam k tabuliam s mapou. Chodník do osady neexistuje, je pod hrubou vrstvou snehu. Po vlaňajšej bezsnehovej zime je tu opäť zima, ako sa na Kysuce patrí. Nechám sa unášať spomienkami a v hlave si premietam chvíle, ktoré som tu strávil. Spomínam si na búrku, pred ktorou sme unikali na bicykloch do doliny smerom na Kopanice... Treba mi však pokračovať ďalej. Nad osadou sa ešte zastavím pri soche „Dolmen života a smrti“ od akademického sochára Milana Greguša, ktorý je rodákom z osady. Jeho sochárske dielo je súčasťou Galérie v prírode. Je to zaujímavý a jedinečný spôsob prezentácie umeleckých diel.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Adrenalínová vsuvka

Stúpam k rázcestiu nad Zápačou a pokračujem na vrch Čemerka (1052 m). Dobieha ma Moravák s veľkým batohom, uvoľňujem mu stopu, no hovorí, že on si len nadbehne a vráti sa späť ku kolegyni, ktorá za ním nestíha. Stromy sú krásne namrznuté. Hmla, ktorá vládla predchádzajúce dni, zakonzervovala na stromoch hrubú vrstvu snehu. Vo vzduchu je ju stále cítiť. Zjazd je spočiatku príjemný, sem-tam sa musím vyhnúť iba vetvičke zasahujúcej do trasy. No prichádzam k bodu zlomu, za ktorým ma čaká prudké klesanie. Na bicykli sa kopček nezdá až taký prudký. Dobieha ma Moravák aj s kolegyňou. Kým ja s pani rozmýšľame, ako by bolo najlepšie úsek zísť dole, pánko sa vyberá šusom dole. Teta len zalomí rukami a hovorí: „Vždyť on neumí plužit!“ Ale našťastie nemusím byť účastný na záchrannej akcii a všetci sme dole zišli bez toho, aby sme oblápali niektorý zo stromov. Podľa stôp v snehu je vidieť, že niektorí bežkári pred nami klesanie zišli radšej s bežkami v rukách. Bolo by zaujímavé vidieť, ako to tu bude vyzerať o deň neskôr, na hromadnom prechode (vraj bolo 266 registrovaných účastníkov).

Po adrenalínovej vsuvke ma čaká mierne stúpanie a výhľady na Strážovské vrchy, malofatranský Kľak a Martinské hole. Zakrátko prichádzam do sedla pod Hričovcom s novým prístreškom. Keď som si myslel, že dnes budem na trase bezkonkurenčne posledný, predbieham skupinku, ktorá si tu dopriava obed. Od sedla vedie stopa aj do sedla pod Lemešnou. No nie je strojovo upravovaná. Miernym stúpaním sa dostávam nad Butorky, odkiaľ sa mi ponúkajú výhľady na Radhošť, Pustevny, Kněhyne, Smrk a Lysú horu.

Zjazdím do sedla Butorky. Tu trasa upravovaná ŽSK končí, no dá sa pokračovať po asfaltke na Kasárne, prípadne cez Veľký Javorník po červenej TZT až na Kohútku. Od Kasární trasu ďalej upravuje Sport centrum Kohútka. Dám si krátku pauzu, doplním tekutiny a pri pohľade na hodinky rozmýšľam, čo s načatým dňom. Nakoniec si poviem, že nie je ešte všetkým dňom koniec a minimálne do nedele má byť krásne počasie, takže sa sem ešte vrátim a pre dnešok volím len návrat po rovnakej trase späť na Melocík.

Kaziči stopy

V sedle pod Hričovcom otestujem nový prístrešok a dám si neskorší obed – horalku s čajom. Chcem pokračovať, no viazanie na jednej z bežiek je proti. Topánka sa nechce zacvaknúť, tak skúmam, čo je vo veci. Vyberám nožík a snažím sa z viazania vyšpárať ľad, ktorý bráni upnutiu topánky. No márne. V tom mi napadne spásonosná myšlienka – vyberám termosku s horúcim čajom a zalievam viazanie. Ľad povolil, rýchlo teda bežky pripínam na nohy a chcem pokračovať. Od Melocíka sa oproti mne rúti skupinka asi 15-tich česky hovoriacich turistov - pešiakov. Čakám, kým prejdú a hovorím im: „Dúfam, že ste nešľapali po stope.“ Uisťujú ma: „Jasné, že ne.“ Musím ich pochváliť, stopu nechali na pokoji, no „menčester“ medzi dvomi stopami vyzerá ako tankodrom. Oproti mne stretám ešte zopár bežkárov, s jedným párom sa dám do reči. Chvíľku postojíme, vymeníme si dojmy z trasy a rozlúčime sa. Pred osadou Greguše zbadám pod stromom učupenú starú stodolu. Z opačnej strany ju cez závej nebolo vidieť, už som si myslel, že neexistuje. Idem pozrieť k nej, reku si ju pofotím a ak ešte nie je v databáze Hikingu, zopár riadkov o nej napíšem. No keď večer zapínam internet, zisťujem, že ma predbehol MišoB. Zozjazdujem do osady a v diaľke vidím po lúke šantiaceho chlapíka na snežnom skútri. Dúfať, že nejazdil po stope, by bolo len mojim zbožným prianím. Na niekoľkých miestach stopu prekrižoval. Nechápem, prečo si niektorí ľudia nevážia prácu druhých...

Záver

Čaká ma len stúpanie na Čerenku, kde pri konečnej stanici vleku chvíľku postojím a pokochám sa ešte pohľadmi na blízke aj vzdialené hory. Predtým, ako sa pustím dole kopcom k autu, zamyslím sa nad tým, či by sa nemohli stroje na úpravu trás medzi jednotlivými krajmi požičať, keďže aj v Malých Karpatoch je tento rok snehu dostatok, len chýba stroj na úpravu trás. Ako som si všimol na parkovisku, prevážajú ich na nákladnom aute a od Melocíka sa dokážu dostať do Malých Karpát bez problémov za 2 - 3 hodiny. Ale to by asi musel byť aj bratislavský župan v správnej strane. Krásny deň mám za sebou, trasu vrelo odporúčam všetkým milovníkom bežeckého lyžovania. A ak sa počasie vydarí, tak ako mne, tak je o dokonalý zážitok postarané.

Fotogaléria k článku

Najnovšie