Trasa

Dargovský priesmyk, Ružový sad – chata Poľana – Spálený vrch – Maliniak – Čertov kameň – Maliniak – Barnakut – Dargovský priesmyk, Ružový sad

Je prvá ponovoročná nedeľa a chcem si ju uctiť inovovanou trasou. Už niekoľko rokov chodievame na túry po červenej E3, ktorá je odrazovým mostíkom pre ciele v okolí Bogoty. Masív Bogoty je jedným z mnohých stratovulkánov v Slanských vrchoch. V podstate mám pochodenú väčšinu týchto vrchov, po pravej strane v smere k Bogote je to Ploská, Vrania hora, Tereš, Čerepeš a samotná Bogota. Po ľavej je to Veľký a Malý Žiar, Vlčí vrch, Vrchný kameň a Kapoveň. Cestou okolo Spáleného vrchu sme si stále hovorili, že raz by sme sa mali vybrať aj naň. Pozrieť, ako vyzerá jeho okolie a samotný vrchol. Nie je to žiadny vysoký vrch. Má len 713 m. Ďalej by som chcel zájsť pod Bogotu z jej východnej strany, kde sa nám nad chatou Dolina občas ukazovala skala, tak by som ju rád našiel a poobzeral sa okolo. Priatelia stále spomínali a tiež som čítal na rôznych turistických weboch o Čertovom kameni, ktorý je po trase od Bogoty cez Maliniak až do Zemplínskej Teplice. Vraj sú tam celkom pekné skaly a tie má dosť lákajú. Určite nie na skalolezectvo, ale trocha sa pokochať ich vzhľadom a majestátnosťou.

Východiskom je dargovské bojisko s pamätníkom v Ružovom sade a bojovou technikou v podobe tanku a samohybného dela, tiež sa tu nachádza sieň bojovej slávy. Vchádzam na asfaltovú cestu, ktorá je pokrytá maximálne 2 cm snehu, ale začína snežiť, tak uvidím, koľko ho dnes napadne. Hneď na začiatku je na ľavej strane pamätník padlých odmínovačov, ktorí odstraňovali míny po II. svetovej vojne. Ešte aj dnes sa v dargovských lesoch nachádza všelijaká munícia. Dostávam sa k Vlčej lúke a pod rovnomenný vrch. Po pravej strane mám potok Jastrabec, ktorý sa stáča na severozápad medzi Ploskou a Vraňou horou pretekajúc cez Rakytovú dolinu a vlievajúceho sa do Bordianskeho potoka medzi Košickým Klečenovom a Svinicou. Pokračujem červenou k malej lúčke na ľavej strane, pred ktorou je pod starým smrekom studnička. Odbočujem doprava, kde sa nachádza chata Dolina, pri ktorej sa na chvíľku zdržím a potom pokračujem pod Spáleným vrchom. Nejdem hneď na hrebeň, ale chcem ho obísť a na hrebeň sa dostať od vrchu Tereš, ktorý je vyšší o nejakých 110 m. Zároveň som zvedavý, či sa medzi nimi nenachádza nejaká zaujímavosť, ktorá by ma potešila. Po ceste je vidieť, že sa ťaží drevo vo veľkom, ešte dobre, že je primrznuté.

Spálený vrch

S nadmorskou výškou 710 m to nie je velikán, ale zvedavosť mi nedá. Keď prechádzam okolo, vidím východnú časť po veľkom polome spred dvoch rokov. Som prekvapený, že aj západná časť je rovnaká. Na samotnom kopci ostala možno len štvrtina stromov z celej plochy. Musím obchádzať popadané stromy a až tak sa dostávam na hrebeň, ktorým sa môžem uberať smelšie. Škoda, že som na ňom okrem polomu nič mimoriadne neobjavil. Vrchol je trochu viac kamenistý, ale inak nič.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Schádzam do malého sedla a nevraciam sa na značku, ale prechádzam cez mladinu do lesa, až sa dostanem na lúčku s posedom. Táto časť mi je známejšia, lebo tadiaľ občas chodievame, keď sa chceme dostať medzi Bogotu a Tereš. Nepôjdem celkom hore, ale pri potulkách okolo Veľkého a Malého Žiaru je na protiľahlej strane vidieť skaly, a tak by som ich rád našiel a potom sa spustím dole k ďalšej chate nad peknou dolinou pod Kapovňou. Dostávam sa na lesný chodník, po ktorom by som mohol hľadať (možno aj nájsť) skaly. Uberám sa južným smerom, až dorazím ku skalám pod lesnou cestou. Sú dve a z jednej je obmedzený výhľad, lebo pod ňou nie sú stromy. Útvary nie sú výrazné, ale mala by to byť skala, kam som chcel ísť. Schádzam dole pod ich úroveň a vraciam sa späť.

Na prvej lesnej ceste odbočujem vpravo dole, aby som sa dostal na červenú a k ďalšej chate nad dolinou. Pohľad smerom cez dolinu na vrch Kapoveň je nádherný, aj keď to počasie nie je ideálne. Dokonca sa tam črtajú skaly, ktoré sa pod vrcholom nachádzajú. Pokračujem k smerovníku Maliniak, kde sa stretávajú červená so zelenou od Zemplínskej Teplice. Na ňu sa budem chcieť napojiť, ale až keď prejdem hrebeňom vrchov nad trasou. Zvedavosť mi nedovolí, aby som sa nepozrel do 13. komnaty, v ktorej som ešte nebol. A v skutočnosti som po týchto miestach ešte nikdy nešiel. Keď sa potom vrátim na zelenú, dúfam, že nájdem útvar nazývaný Čertov kameň. Mal by sa nachádzať podľa informácií od priateľov hneď pri turistickom chodníku. Od smerovníka, kde je veľká skládka dreva, vchádzam smerom k vrcholu, aby som mohol pokračovať po hrebeni.

Krčmárka

Od Maliniaku (710 m) nejdem pod vrchom po zelenej, ale hneď na vrchol, ktorý je v blízkosti cesty a potom cez veľký polom s ťažbou samozrejme a to som v NPR Krčmárka (!). Vychádza slniečko a všetko sa ligoce v jeho lúčoch. Je to neskutočná krása. Krčmárka je NPR (4. stupeň ochrany) s rozlohou 173 ha, kde od roku 1974 ochraňujú dubovo-bukový lesný porast a pre jeho skúmanie. Ďalej je to skutočne divá príroda. Prechádzam celým tiahlym hrebeňom, miestami trocha kamenistým s popadanými starými stromami, ktoré tu ležia možno aj niekoľko rokov. Z hrebeňa schádzam na lesnú cestu a pokračujem ďalej po nej, čo je oveľa pohodlnejšie smerom na juhovýchod. Dostávam sa k druhej - spodnejšej lesnej ceste, ktorá by ma mala doviesť na zelenú značku.

Keďže neviem, kde presne sa nachádza Čertov kameň, tak som si to radšej trocha nadišiel. Pomaly stúpam po zelenej, až sa predo mnou objavujú po ľavej strane skaly hneď vedľa lesnej cesty s výškou okolo 15 m. Práve predtým začalo husto snežiť, a tak mám veľmi slabú viditeľnosť. Sneh mi padá do tváre a nedá sa ani poriadne fotiť. Určite by nebolo od veci poprezerať si tiež dolinu pod cestou, možno by sa tam našlo niečo pekné. Dolina je rozľahlá a ide o celé spomínané údolie pred chatou. Medzi Orechovým vrchom, Kapovňou a Maliniakom. Veľmi má láka a určite jedného dňa moje kroky povedú dole popri potoku Chlmec. Veď uvidíme. Čas ukáže, či si splním ďalší sen, ktorý práve vznikol.

Pokračujem smerom k Maliniaku, mierne stúpam hore až k smerovníku. Čaká ma len cesta po červenej do sedla. V novonapadanom snehu objavujem stopy dvoch ľudí, a tak pridávam do kroku, možno ich dokážem dobehnúť. Čo ak je to niekto známy alebo ich poznám aspoň z videnia. Nestáva sa často, aby človek stretol niekoho v týchto končinách. Ešte skôr dole pri sedle, pred Barnakutom ich dobieham, je to manželský pár a napokon po chvíli zisťujeme, že bývame na jednom sídlisku. Potom pokračujem s nimi a preberáme svoje turistické zážitky a trasy, kadiaľ chodíme. Je hneď trocha veselšie ako o samote. Samozrejme, že aj cesta nám ubieha oveľa rýchlejšie a ani sme sa nenazdali a sme v Dargovskom sedle pri pomníku v Ružovom sade (dostal pomenovanie podľa množstva ruží, ktoré tu boli vždy vysadené na pamiatku padlých vojakov počas oslobodzovania na konci II. svetovej vojny). Lúčim sa s nimi a naberám autom smer domov.

Záver

Opäť mám za sebou jeden pekne prežitý deň. Aj keď ho čiastnočne znepríjemnilo sneženie, no musím povedať, že aj slniečko sa ukázalo a ohrievalo ma svojimi lúčmi. Dnešná trasa sa dá zhodnotiť len v pozitívnom slova zmysle. Nakoniec ostáva sa tešiť na nové nepoznané miesta a v priebehu všedných dni spriadať plány na nové trasy a miesta, ktoré sa milovníkom prírody ponúkajú.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek