Trasa

Špindlerův Mlýn – Dolná stanica lanovky na Medvědín – Pod Dívčí strání – Labský dŭl, Pudlava – Labská bouda – Sněžné jámy – Česká budka – pramen Labe – Labská bouda – Vrbatova bouda – Nad Jilemnickou boudou - Špindlerův Mlýn

Vyberieme sa teda modrou značkou - asfaltovou cestou popri lanovej dráhe. Cestu nám spríjemňuje vedľa pretekajúca rieka Labe. Príjemne si žblnkoce vedľa nás. Po chvíli prídeme k bunkru, malému „ropíku“ a o minútu - dve, pešo ďalej je aj lanovka na Medvedín. Po snehu na svahoch je už len kde tu stopa, lyžiarska sezóna bola asi slabá. Lanovka premáva každú polhodinu, a tak namiesto 20-minútového čakania sa rozhodneme, že nie sme žiadne lemry a vyšliapeme si to sami.

Pokračujeme afaltkou po modrej značke údolím Labe. Cesta je nenáročná, je sprístupnená aj cyklistom a v zime bežkárom. Po 4 kilometroch mierneho stúpania asfaltka končí. Je tu drevená tabuľa s upozornením pre cyklistov, že ďalej po kamennom chodníku, nakoľko budeme v chránenom pásme 1. stupňa, nemajú pokračovať. Dušana zaujme, že tabuľa nie je písaná striktným zákazovým štýlom, ale skôr apeluje na zodpovednosť cyklistov voči prírode a uvádza možnosť iných cyklotrás v oblasti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kamenný chodník je sčasti pod snehom, počasie je ale jarné, vonku príjemne teplo. Na opačnej strane Labského údolia máme krásny výhľad na zasnežený hrebeň a pod ním širokú rieku Labe. Okolité vodopády síce nevidíme, zato ich ale je počuť. Po pravej strane máme Dvorský vodopád, po ľavej strane Medvědínský. Sme radi, že sme sa rozhodli ísť peši údolím, namiesto vozenia sa lanovkou. Je tu krásne a okolo rastúca kosodrevina a hory nám pripomínajú, ako máme radi turistiku.

Zrazu uvidíme po našej ľavej strane na vrchole hrebeňa obrovskú budovu, ktorá nám pripomína drevenú kôlňu. Niečo také obrovské sme nečakali. Po prezretí si mapy vidíme, že modrá značka by sa mala stáčať týmto smerom a budova bude pravdepodobne Labská bouda. Očakávame, že si budeme musieť poriadne nastúpať, nakoľko doteraz sme stúpali naozaj len mierne. Chlácholíme sa, že Labská bouda musí byť nejaká pekná horská chatička a nie barabizňa, ktorú vidíme nad nami.

Stúpanie k búde je zmiernené serpentínami, stáčajúcimi sa a poskytujúcimi výhľady do údolia pod nami. Nakoľko kráčam rýchlejším tempom, stúpanie si spríjemňujem čakaním v kopci nad zákrutou a zákerne z výšky Dušana guľujem. Nakoniec prídeme k smerovníku a máme možnosť sa ísť pozrieť k Labskému vodopádu. Rozhodneme sa, že nemusíme vidieť všetko, keďže cesta k nemu hlbokým snehom nie je prešliapaná.

Za zákrutou nás čaká barabizňa, ktorá sa ukázala byť naozaj Labskou boudou. Pohľad zblízka na starú, socialistickú, obrovskú budovu nás ohromil. Na takomto krásnom mieste takáto budova nemá čo robiť. Kvôli nej sem vedie aj asfaltka, ktorá sa ťahá po ľavej strane, predtým ju nebolo vidno. Po nej sem chodia snehové pluhy, ktoré stoja pri budove. Tie sme tu tiež nečakali, v samom srdci prírody. Budova vyzerá ošarpaná a nefunkčná, tak sa len napijeme a zjeme nejaké jedlo z batoha a pokračujeme ďalej žltou značkou na Sněžné jámy, česko–poľskú hranicu. Ako stúpame, otvárajú sa nám výhľady na okolité hrebene a lúky, aj Labskú boudu si môžeme vychutnať v celej jej „kráse“.

Na hraničnom hrebeni zistíme, že Sněžné jámy sú obrovské ľadovcové kotle, do ktorých sa môžeme z výšky pozerať. Sú mohutné, padnúť dole by sme nechceli. Priamo nad nimi je postavený vysielač Wawel. V minulosti, v roku 1837 to bola prvá budova s občerstvením, zriadená pre turistické účely. Neskôr tu dokonca fungoval luxusný horský hotel. Dnes je tu našťastie opäť len len bufet s občerstvením.

Pokračujeme ďalej po hrebeni, vedie tu široká cesta, skoro diaľnica. Kým doteraz sme stretli minimum turistov, tu ich je pomerne dosť. Počas letnej sezóny tu musí byť „plnka“. Sme celkom radi, že pri rázcestníku pri „českej búdke“ sa odpájame a žltou značkou klesáme k prameňu Labe. Zasnežená cesta je prešliapaná. Aj prameň Labe je pod snehom, pár ľudí sa fotí pri mlákovej vode. Na kamennom múriku si môžeme pozrieť erby miest, ktorými rieka Labe preteká.

Po červenej zídeme dole k Labskej boude a z tejto strany budovy vidíme, že napriek jej ošarpanosti zvonku, zrejme je ešte v prevádzke. Na terase posedávajú ľudia. Rozhodneme sa aj my občerstviť v bufete. Na Dušanovu radosť čapujú lokálne pivko z Lúčnej boudy – Paroháč.

Po občerstvení sme opäť na nohách, začíname už cítiť únavu. Červenou značkou prídeme k Ambrožovej vyhliadke, kde vidíme pod sebou údolie, ktorým sme stúpali hore. Hrebeňom, ktorý sme zdola obdivovali, teraz pôjdeme ďalej. Pri Pančavskom vodopáde si treba dávať pozor. Voda strieka všade naokolo, kamene sú šmykľavé a fotograf lačný po dokonalej fotke sa ľahko môže pošmyknúť.

Popri bunkri a mohyle Hanče a Vrbaty – pamätníku na tragickú lyžiarsku udalosť z roku 1913, sa dostaneme až k Vrbatovej boude. Aj tu sa dá občerstviť, my ale chceme ísť čo najkratšou cestou späť do Špindlerovho Mlýna, už unavení z celodennej turistiky. Rozhodneme sa červenú značku opustiť, nakoľko ďalej je to asfaltka. Žltou značkou – lesnou cestou, klesneme k Jilemnickej boude. Je tu lyžiarske stredisko, ktoré vyzerá, že najlepšie (socialistické) časy má už za sebou. Červená značka nás ďalej lesom dovedie až do Špindlerovho Mlýna.

Zhrnutie

Pri návšteve krkonošských hôr môžete objavovať peknú prírodu, skaly aj lúčne hrebene, chodníky vedúce kosodrevinou, vodopády. Nevýhodou je možno ich preplnenosť, príliš veľký počet chát a asfaltových ciest. Turistov, ktorí majú radi divokú neskazenú prírodu, Krkonoše asi neočaria. Na druhej strane, rodinám s malými deťmi môžu asfaltky a chaty uľahčiť dovolenku v horách.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek