Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Bralá Súľovského hradu
Bralá Súľovského hradu Zatvoriť

Túra Ako sme dobyli Súľovský hrad

Keď som sa počas vysokoškolského štúdia zúčastnila víkendovej ochranárskej akcie zameranej na ochranu rastlinných biotopov a čistili sme od náletov lúky pod Súľovským hradom, ani vo sne mi nenapadlo, že o niekoľko rokov budem znovuobjavovať tieto miesta, prechádzať práve okolo nami kosených lúk a že budem dobýjať Súľovský hrad s mojimi deťmi a manželom. Prešlo zopár rokov a ocitla som sa počas rodičovskej dovolenky na Kysuciach. Keďže moje malé deti obľubujú výlety aj na hrady, bolo otázkou času, kedy z Kysúc zavítame na blízky Súľovský hrad, mne známy z čias vysokoškolských štúdií v Bratislave.

Vzdialenosť
5 km
Prevýšenie
+285 m stúpanie, -285 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 01.11.2013
Pohoria
Súľovské vrchy - Súľovské skaly (CHKO Strážovské vrchy)
Trasa
Voda
prameň pod Súľovským hradom
Doprava
Bytča (vlak, bus) - Súľov-Hradná (bus, parkovisko)
SHOCart mapy
» č.1076 Vršatec, Súľovské vrch (1:50.000)

Trasa

Súľov-Hradná – Lúka pri Kamennom hríbe – Lúka pod hradom – Súľovský hrad a späť

Je rozhodnuté - vyrážame

Predpoveď počasia hlási pomerne stabilné počasie. Je prvý deň novembra a napriek dátumu sme sa netradične rozhodli s deťmi vyraziť na Súľovský hrad. Syn Adamko má skoro 3 roky, dcéra Evička 14 mesiacov – ešte samostatne nechodí, čo však vôbec neprekáža. Na každého rodiča pripadá jedno dieťa, to by išlo, hovoríme si s manželom. Je jasné, že malá Evička sa ponesie na otcovom chrbte. Do výbavy berieme turistický nosič Deuter Kid Comfort II. Dcérka je na nosič zvyknutá. Je kľudné dieťa a neprekáža jej sedieť v nosiči aj dlhší čas. Veríme a dúfame, že syn Adamko prejde trasu po svojich. Plány sú také, že radi by sme vyšli až na Súľovský hrad, ale nič sa nestane, ak sa otočíme aj skôr, podľa toho, ako sa budú cítiť deti.

Keďže Evička bude sedieť zväčša v nosiči a nebude sa veľmi hýbať, obliekame ju do zimnej bundy aj otepľovačiek, obúvame do zimných topánok. Sediace dieťa obliekam vždy teplejšie, ako chodiace - ak je jeseň, dieťa obliekam tak, akoby bola zima. Zimnú bundu fasuje aj syn Adamko. Pod bundou majú obaja oblečenie vo viacerých vrstvách, aby ich bolo možné v prípade potreby vyzliecť. Synovi Adamkovi obliekam hrubšie tepláky s pančuchami a obuté má gumené čižmičky s futrom – sú mu akurát, takže nohu by v nich mal mať pomerne stabilnú. Ešte jedlo a pitie do batoha, nepostrádateľný fotoaparát, náhradné oblečenie pre prípad nehody a môžeme vyraziť. Cesta v autíčku do Súľova–Hradnej ubehla rýchlo, deti počúvajú pesničky. Všetci sa tešíme na spoločné objavovanie nových miest. Synčeka lákam na hrad a tiež na rebríky, ktoré sú tesne pod hradom. Svieti slnko.

Pešo na hrad

Auto sme zaparkovali neďaleko miestnej krčmy, v centre Súľova-Hradnej. Miesto, kde parkujeme, je pekne upravené, je tu malá kamenná vežička – ako atrakcia pre deti. Od parkoviska nás vítajú tabule miestneho náučného chodníka – vyzerajú byť pomerne nové. Po celej dĺžke náučného okruhu sa nachádzajú staršie tabule s informáciami o miestnej flóre, faune a geológii, my smerujeme na najvyšší bod náučného chodníka – Súľovský hrad. Zastavujeme sa pri náučných tabuliach, pozeráme obrázky, čítame text. Adamkovi vysvetľujem, čo znamená Beskydský hradný triangel, že ho tvoria hrady Lietava, Hričov a Súľov. Vysvetľujem mu, že prvé dva hrady poznáme, že sme ich už navštívili a že tretí je práve cieľom dnešného výletíku. Zdá sa, že je to synátorovi jasné. Tiež sa dozvedáme, že dedina Hradná tvorila kedysi samostatnú obec. K pôvodnej obci Súľov, vzdialenej iba 1 km, bola časť Hradná pripojená v roku 1898. Hradu Súľov je venovaná samostatná tabuľa, kde je uvedená pomerne podrobná informácia o tom, ako hrad kedysi vyzeral a aj jeho história.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Následne smerujeme ku kostolu, jeho vežu je vidieť z parkoviska. Nad kostolíkom sa napájame na červenú značku. Trasa v opačnom smere vedie do Vrchteplej a Považskej Teplej, v našom smere sa po značke dostaneme na lúku pod hradom. Značka veľmi pozvoľna stúpa okrajom lúk, aj preto sme zvolili tento variant postupu nahor. Pre Adamka sa nám cesta zdá jednoduchšia, ako prístup na Súľovský hrad po zelenej značke popri Gotickej bráne s pomerne strmým výstupom hneď na začiatku.

Zakrátko prichádzame na miesto Lúka pri Kamennom hríbe, kde sa odpája žltá značka (miesta pozná najmä mamina zo spomínanej ochranárskej akcie). Rozprávam o tom aj synčekovi. Už z lúk sa črtá pekný výhľad na Bradu a biele skalnaté bralá Súľovských vrchov. Vidieť hrebeň vedúci cez Kečku do sedla Patúch. V živej pamäti mám prvé putovanie práve na Kečku zo sedla Patúch. Kým sme prišli na samotnú Kečku, tak sme Kečkou pomenovali niekoľko výhľadových miest už pred ňou. Jednoducho, boli sme si istí, že sme na Kečke, a predsa nie! Svojou výškou je Kečka po Žibride druhým najvyšším bodom Súľovských vrchov. Hrebeň nás prekvapil členitosťou reliéfu, stále sme išli hore a opäť dolu, a tak dookola. Cesta na Kečku nám tak neplánovane trvala dlhšie, ako sme predpokladali a bolo to nezabudnuteľné putovanie.

Od Kečky sa v myšlienkach dostávam naspäť ku Súľovskému hradu. Chodník medzitým vchádza do listnatého lesa. Listy sú už takmer všetky popadané na zemi, pekne to šuští. Vďaka opadanému lístiu cez les presvitajú biele skalnaté bralá, aj orientácia je lepšia. Pomerne rýchlo sme na lúke pod hradom. Robíme si krátku prestávku, pijeme čaj z termosky, fotografujeme, Adamko sa posilňuje napolitánkou. V týchto miestach opúšťame červenú značku a napájame sa na zelenú, ktorá by nás podľa času na smerovníku mala na hrad doviesť pri normálnom turistickom tempe za približne 30 minút. Keďže sme s malými deťmi, čas násobíme dvoma. Je pomerne teplo, svieti slnko, dokonca môžem Adamkovi dať dolu zimnú bundu a šliape iba v hrubšej mikine. Evička sa v nosiči tvári spokojne, čomu sa tešíme. Vyrážame ďalej. Na hrebeni sa cesta otáča spať. Prechádzame okolo skalnej vyhliadky na okraji strmého svahu. Tu sa ešte krátko zastavujeme, výhľad si nechceme nechať ujsť. Pre istotu Adamka držím stále za ruku, aby sa mi náhodou nerozbehol na okraj zrázu a nepadol dolu. Robím rýchle fotografie a sľubujeme si, že sa na vyhliadke zastavíme aj na spiatočnej ceste.

Pokračujeme ďalej a čoskoro začína byť chodník strmší. Na trase je vybudované zelené kovové zábradlie, ktorého je možné sa chytiť. Využívam to tiež, pretože Adamka vediem vedľa seba alebo pred sebou radšej za ruku, je to tak predsa len istejšie. Postupujeme tak, že Adamko je bližšie ku strmému svahu, aby som ho mohla zachytiť, keby sa náhodou pošmykol. Evička v nosiči zvedavo pozerá, kadiaľ to ideme. Adamkovi exponovanejší a strmší terén neprekáža, začalo však fúkať a trochu sa podmračilo, a tak Adamkovi znovu obliekam vrchnú zimnú bundu. Za ruku berie Adamka manžel, aby som mohla fotiť.

Tesne pod hradom sú kovové rebríky – na nich ide ako prvý Adamko, potom tatino s Evičkou, opäť tak, aby mohol synčeka zospodu istiť a v prípade potreby zachytiť. Adamko to zvláda bez problémov. Celý strmší úsek ideme pomaličky, v opačnom smere púšťame niekoľko turistov, ktorí z hradu schádzajú. Nechávame ich prejsť a ďalej postupujeme až vtedy, keď sa uistíme, že cesta je voľná a nikto nám ju nezahatá. Adamko zvedavo pozerá na schádzajúcich turistov a teší sa, že hrad je blízko a že tam zakrátko budeme. Upozorňujem ho, že musí byť stále pozorný a dívať sa pod nohy. Keď sa tatina pustí a má tendenciu ísť sám, nasleduje upozornenie, že sa má zastaviť, čakať a neodbiehať. Zábradlie ako aj rebríky sú kovové, a tak v prípade chladnejšieho počasia odporúčam použitie tenkých alebo hrubších rukavíc, ktoré znížia pocit chladu. My ich tentokrát nepotrebujeme, je pomerne teplo.

Čoskoro míňame posledný rebrík a dostávame sa tesne pod najvrchnejšie bralo samotného hradu, kde je turistický smerovník. Ja s Evičkou s nosičom zostávam pod bralom, na najvyššie miesta ide iba manžel s Adamkom. Dôvodom je to, že do samotného hradu a k najvyšším miestam sa prechádza úzkym vchodom po kovovom rebríku, práve toto miesto nám bráni, aby sme ďalej postupovali s turistickým nosičom na chrbte. Pešo na tieto miesta s malou Evičkou ísť nechcem.

Z hradu je kruhový výhľad - na severe dominuje Brada ako tretí najvyšší vrch Súľovských vrchov. Vidieť celý veniec Súľovskej kotliny, hlboko dolu je vidieť obec Súľov-Hradná. Manžel stihne natočiť na najvrchnejšom vyhliadkovom bode krátke video, Adamko zatiaľ poslušne čupí pri skale. Po krátkej dobe sa obaja vracajú k nám a oddychujeme. Usádzam Adamka na vetrovku, zatiaľ čo on pyšne džavoce, že bol s tatinom úplne hore na hrade. Zjavne sa mu výlet veľmi páči a mamina dúfa, že na tom nič nezmení ani postup dolu cez rebríky na spiatočnej ceste.

Spiatočná cesta

Zostupová cesta je po rovnakej trase ako na hrad, výhodou je aj to, že Adamko teraz približne vie, čo ho na spiatočnej ceste čaká. V exponovanejšom teréne ide ako prvý tatino s Evičkou v nosiči, Adamko zostupuje po rebríkoch ako druhý. Adamkovi vysvetľujem, že aj pri klesaní dolu je potrebné ísť tvárou ku rebríku, aby sa mohol poriadne oboma rukami rebríka držať, a nie opačne (tvárou od rebríka). Strmší terén ideme približne rovnako rýchlo ako pri stúpaní na hrad.

Šťastlivo prechádzame miesta bez väčších problémov a postupne prichádzame ku skalnej vyhliadke nad lúkou pod hradom. Tu sa zastavujeme a vysvetľujem Adamkovi, aké kopčeky vidíme. Spomíname na putovanie na Kečke a snažíme sa odhadnúť, kde sa presne v hrebeni nachádza. Na pokosených lúkach pri obci dolu pod nami vidíme pásť sa ovečky. Potom sa znova ponoríme do lesa a pomaly schádzame dolu. Na druhej strane hrebeňa na červenej značke sa opäť otepľuje, a tak Adamkovi zhadzujem bundu dolu, ukazuje sa slnko.

Keď prichádzame na parkovisko, vôbec sa nám nechce nasadnúť do auta a ísť domov. A tak sa ešte zastavujeme v miestnej krčme. S tatinom si dávame nealkoholické pivo, ktoré popíjame na slniečku pred krčmou, dá sa tu sedieť. Adamko pojedá tyčinky. Na jeho radosť v krčme objavujeme aj jednoduchú turistickú magnetku zo Súľovských vrchov. Bez váhania ju kupujem. Je to náš zvyk si z výletov priniesť domov magnetku na chladničku, veď to bude naša pamiatka na prvé putovanie na hrad. Zo Súľova odchádzame všetci spokojní. Sme radi, že sa nám podarilo ukázať deťom ďalší pekný kus prírody a stráviť čas pútavo a zaujímavo. Dúfame, že sa na tieto miesta čoskoro znovu vrátime.

Záver

Hrad Súľov je zaujímavý turistický bod. Tvorí súčasť Beskydského hradného triangla. Z hradu je krásny kruhový výhľad na Súľovské vrchy, odporúčam ho všetkým milovníkom výhľadoviek. Súľovské vrchy sú svojimi bielymi skalnými bralami jedinečným a malebným kútom Slovenska. Podľa môjho názoru nikde inde na Slovensku nič podobné v takom rozsahu nenájdete. Ak raz toto miesto navštívite, je viac než pravdepodobné, že sa sem budete chcieť ešte neraz vrátiť.

V prípade, že zvolíte výstup na Súľovský hrad po zelenej značke z lúky pod hradom, vo vrchnej časti trasy je potrebné pri výstupe rátať so strmším terénom a niekoľkými kovovými krátkymi rebríkmi. Ak sa na výlet vydáte s deťmi, rátajte s pomalším postupom. Náročnejšie je tiež miesto vyhliadky na hrade. Terén vyžaduje od rodičov neustálu pozornosť. Výlet odporúčam absolvovať za suchého počasia, aby nebol strmý terén mokrý a šmykľavý a pre deti nebezpečný. V prípade chladnejšieho počasia pribaľte do batoha pre deti rukavice kvôli rebríkom a kovovému zábradliu a čapice, ak by vo vrchnejších častiach hradu fúkalo. Ak máte úplne malé, ešte nechodiace dieťa, odporúčame použiť turistický nosič, s terénnym kočíkom nepochodíte. Rátajte s alternatívou, že nosič s dieťaťom až na najvyššie miesto hradu nevynesiete pre úzky otvor v hradbách. Ďalšou veľmi zaujímavou destináciou Beskydského hradného triangla je okrem Súľovského hradu tiež Lietavský hrad a Hričovský hrad.

Fotogaléria k článku

Najnovšie