Vo štvrtok ráno vyrážam autobusovým spojom do dediny Somotor, kde mal aj parťák pricestovať zo západného Slovenska vlakom. Netrpezlivo som ho čakal na železničnej stanici. Priateľsky sme sa zvítali, prehodili pár zdvorilostných slov, lebo doposiaľ sme sa videli len raz na jednej turistickej akcii a hneď sme vyrážali na cestu. Počas prvých metrov som sa dozvedel, čo by dnes rád zvládol. Z toho som hneď pochopil, že to bude na dlhšiu trasu a hlavne záver dňa možno bude až vo večerných hodinách za tmy. Aj keď počasie bolo veľmi hmlisté, chceli sme prejsť všetko, čo bolo v pláne. Budeme ukrátení o pekné výhľady. Na druhej strane sa viac spoznáme a aj to bude pre nás prínosom pre pripadne ďalšie spoločné turistické aktivity. Samozrejme, že počas cesty ma oboznámil, že dnes to bude pozostávať z troch časti. Prvá a druhá budú súčasťou jednej trasy a ďalšia bude pokračovať až po presune do inej lokality, a to do Maďarskej republiky. Na Slovensku navštívime vrch Tarbucku a potom najnižší bod Slovenska v Kline nad Bodrogom. V druhej časti po presune vlakom to bude trasa zo Slovenského Nového Mesta cez Sátoraljaújhely (Nové Mesto pod Šiatrom) na kopec, ktorý sa nad ním vypína - Magas–hegy (Vysoký vrch). To všetko som sa dozvedel počas presunu zo železničnej stanice v Somotore smerom na Veľký Kamenec.

Tarbucka

Somotor – Tarbucka – vinice – Streda nad Bodrogom – Klin nad Bodrogom – Bodrog – Streda nad Bodrogom

Cesta nám vo dvojici po štátnej ceste rýchlejšie ubieha, dokonca nám zastavuje auto, ale s poďakovaním odmietame, veď ešte sme len na začiatku putovania a už by sme sa chceli voziť. Veď sme turisti a bola by hanba nasadnúť do auta. Prichádzame k miestu, kde sa nám ukazuje poľná cesta popri viniciach, tak sa vydávame po nej smerom k lesu, aby sme potom mohli pokračovať po hrebeni nahor. Je taká hmla, že je viditeľnosť niečo len cez 50 m. Bude ťažko hľadať vrchol dnešnej prvej zastávky na Tarbucke. Vychádzame z agátového lesa a predierame sa k vrcholu. Je to tu všade porastené nízkymi krovinami a šípovými kríkmi. Až sa dostávame k prvému nivelizačnému stĺpiku, ale podľa mapy zisťujeme, že to nie je vrchol Tarbucka. Schádzame dole do sedla k poľovníckemu posedu. A teraz kade? Nevidíme absolútne nič. Vľavo či vpravo, dole či hore, ale najhoršie je, že nevidíme stožiar, ktorý by sa mal týčiť na vrchole. Trocha sa zle zorientujeme a hneď sme niekde nižšie ako by sme mali byť, ako mi chýba moja navigácia, s ňou by takýto problém nebol. Martin vyberá kompas, podľa mapy by sme mali ísť niekde na západ, a tak sa stáčame daným smerom.

Stále nie je vidieť žiadny vyšší vrchol, lebo hmla je dnes veľmi hustá. Sme pred hlbokým výmoľom, ktorý zdolávame a začíname stúpať hore svahom, nachádzame sa na lesnej ceste a objavujú sa nám obrysy veže. Konečne nachádzame vrchol Tarbucka s kótou 278 m. Ešte niekoľko metrov mierneho prevýšenia a sme pri stožiari vykrývača. Odtadiaľ by bol pekný výhľad na celú Východoslovenskú rovinu naokolo. Dolný Zemplín by bol ako na dlani, aj keď samotná výška Tarbucky nie je nejaká veľká. Určite by sme videli aj zrúcaninu hradu vo Veľkom Kamenci. Bohužiaľ dnes nám to počasie vôbec neumožní. Tarbucka je andezitový kopec nachádzajúci sa medzi obcami Veľký Kamenec, Malý Kamenec a Streda nad Bodrogom. Na kopcoch sú naviate piesky, ktoré sa nachádzajú na južných svahoch. Tarbucka patrí do podcelku v geomorfologickej časti Medzilaborecké pláňavy, ako súčasť Východoslovenskej roviny, nachádzajúcej sa na ľavom brehu rieky Bodrog. Nad vinicami je prírodná rezervácia Tarbucka s rozlohou 10,7 ha so 4. stupňom ochrany.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z vrcholu schádzame cestou dole cez lúčny porast ku začiatku viníc. Trocha sa zdvihla hmla a od viníc je vidieť k Tarbucke. Pokračujeme cez vinice smerom ku štátnej ceste, po ktorej sa dostaneme do Stredy nad Bodrogom. Prichádzame do dediny od Malého Kamenca až sa dostaneme do jej stredu. Ešte predtým by sa dalo odbočiť na Tajbu, ktorá je ďalšou chránenou oblasťou v oblasti, kde žije korytnačka močiarna. Samotná oblasť je na severovýchodnej strane dediny pod vrchom Roháč s výškou 162 m. Pomenované je tak staré rameno Bodrogu. Streda nad Bodrogom je väčšia dedina s tromi kostolmi a komplexom predajní. Na križovatke odbočujeme po štátnej ceste na Klin nad Bodrogom, ktorý je ďalšou časťou našej výpravy. Po 3 až 4 km sme na začiatku dediny, ktorou prechádzame a dostávame sa na ochranný riečny násyp pred povodňami.

Klin nad Bodrogom

Prvá písomná zmienka je z roku 1332 a spomína sa v písomnostiach - castrum Budrugzef, ktorý stál na brehu rieky Bodrog. V stredoveku sa spomína pod menami Zugh, Zewgh. V minulom storočí pod názvom Bodrog – Szood. Od roku 1950 pod dnešným názvom. Hneď za hrádzou pri mŕtvom ramene starého Bodrogu je zrúcanina ranogotického kostola, dnes s obnovenou strechou. Je to najnižšie položený kostol na Slovenskú. Postavený v 3. tretine 13. storočia niekoľko metrov od rieky. Upravovaný bol až v 18. storočí. Po častých záplavách sa poškodzovalo jeho murivo, a tak bol v roku 1907 uzatvorený. Postupne chátral, zrútila sa strecha, poškodilo sa tiež murivo. V roku 1988 sa začal archeologický prieskum, ktorý bol prerušený pre výskum stredovekého kostola v Malej Bare. Dnes sa pri ňom usporadúvajú iba odpustkové slávnosti.

V blízkosti je mramorový kameň s údajom nadmorskej výšky. Po obhliadke pokračujeme cez Kováčske lúky popri starom ramene ďalej smerom k rieke Bodrog a ideme hľadať po štátnej hranici najnižší bod Slovenska. Cez lúky a poorané pole sa dostávame na poľnú cestu v bezprostrednej blízkosti rieky Bodrog. Konečne sme na jej ľavom brehu. Nachádzame veľký kameň, na ktorom je údaj s nadmorskou výškou 94,3 m. Niekde by mal ešte byť ďalší - podobný kameň ako pri starom kostole, ten sme ale nenašli. Prechádzali sme popri rieke, ale v niektorých miestach sme sa museli na niekoľko desiatok metrov odkloniť. Bránil nám v tom krovitý porast a vysoká tráva. V podstate sme prešli od hraničného kameňa č. XIX/15 a ďalší bol XIX/18. V týchto miestach sme museli zdolať ešte vyústenie starého ramena Bodrogu. Našťastie sme po 100 metroch naďabili na spadnutý strom cez kanál, a tak sme sa dostali na jeho druhú stranu. Hranica pokračovala cez zatopené lúky a samotné mŕtve rameno, tak sme museli ísť na maďarsku stranu až k hrádzi, po ktorej sme potom pokračovali na slovenskú časť.

Nasledovala chvíľka na odpočinok a občerstvenie, časovo sme na tom boli veľmi dobre. V podstate nám ostávala cesta do Stredy nad Bodrogom na železničnú stanicu. Po hrádzi nám to ubehlo oveľa rýchlejšie, nechceli sme ísť späť po štátnej ceste, a tak sme pokračovali po hrádzi k železničným mostom. Minuli sme prístavisko riečnej plavby na Bodrogu. Od premostenia to na železničnú stanicu nebol ani kilometer a už sme sa hriali v čakárni. Zakúpili sme si lístky do Slovenského Nového Mesta, odkadiaľ malá pokračovať ďalšia časť dnešného putovania. O štvrťhodinku po nastúpení sme vystupovali na železničnej stanici. Bolo okolo 15.30 h a nás ešte čakala trasa okolo 12 km. Nad Sátoraljaújhely (Nové Mesto pod Šiatrom) chceme dnes stihnúť ešte vrchol Magas-hegy (Vysoký vrch).

Nové Mesto pod Šiatrom a Vysoký vrch

Slovenské Nové Mesto – Sátoraljaújhely (Nové Mesto pod Šiatrom) – Magas-hegy (Vysoký vrch) a späť

Mesto hneď pri hranici, ktorého deliacu líniu tvorí riečka Roňava. Dúfame, že značenie bude dobré aj na maďarskej strane. Vyrážame od železničnej stanice a prechádzame po moste, vedľa ktorého stojí dávno zabudnutá budova colníkov. Hneď za mostom na pravej strane nachádzame červenú značku, a tak sa ňou vydávame do mesta. Asi po 10 až 15 minútach sme v centre mesta a odbočujeme vpravo ako nás vedie trasa. Na hlavnej ulici je niekoľko starých budov, ktoré nás záujmu, ale veľa času na obhliadku nie je. Po zhruba ďalšom kilometri odbočujeme vľavo a smerujeme okolo viníc a pivníc hore, kde by sa v hmle mal nachádzať Vysoký vrch (Magas-hegy) s vyhliadkovou vežou. Chodník nás vedie okolo cintorína a potom vľavo cez malú lúčku do lesa. Až tam začne trocha ťažšia časť. Je potrebné sa trocha zaprieť a zdolať strmé stúpanie. To ešte netušíme, že to je miernejšia časť.

Dostávame sa pod cestu, kde sa črtajú nejaké budovy. Vrchol to ešte nemôže byť, to sme ešte dosť nízko. Je to spodná časť zjazdovky. Ostávame prekvapení, že aj keď je to na severe Maďarska, tak sú schopní takúto zjazdovku spravovať. Aj keď tu zatiaľ snežilo veľmi málo, je na nej okolo 40 – 50 cm umelého snehu. Viem, že je tu aj bobová drahá, ktorá sa využíva v lete. Viditeľnosť nám znemožňuje, aby sme sa striktne držali značiek. Posledné metre stúpame pod lanovkou až na jej vrchol. Je tma a vedie nás len svetlo niekde hore. Miestami je šmykľavo, tak postupujeme pomaly. Sme na hornej stanici lanovky, ktorá je len niekoľko metrov pod samotným vrcholom Magas-hegy (513,5 m). Je úplná tma, ale aj napriek tomu sa štveráme na vyhliadkovú vežu. Vieme, že okolie vidieť nebudeme. Nebudeme sa kochať krásou pohoria Zempléni-hegység (Tokajské vrchy). Na vežu sa dostávame po schodoch, hore je na dlažbe šmykľavo. Urobíme si fotky na pamiatku a schádzame dole. Nejdeme hneď pod lanovkou, ale časť schádzame po zelenej a potom pod lyžiarskym vlekom. Sme dole pod zjazdovkou a aby sme niekde neblúdili, tak sa späť vraciame po červenej, aj keď sme si to plánovali zelenou. Aj tak máme v rukách svetlo a poďme dole červenou až nad mesto. Tam je to oveľa lepšie, naokolo sa všade svieti. Sme v Novom Meste pod Šiatrom (Sátoraljaújhely) a vraciame sa späť na Slovensko. Ešte nás cestou pri riečnom moste pred križovatkou upúta socha a potom len zdolať posledné stovky metrov a sme na železničnej stanici Slovenského Nového Mesta.

Na chvíľku sa odlúčim od priateľa Martina a idem sa pozrieť, či nemám autobusový spoj domov. Posledný mi išiel o 17-tej. Tak poďho k nemu naspäť na železničnú stanicu. Kupujem si lístok a čakám na vlak domov, aj keď s prestupom v Michaľanoch. V teple dojedáme zvyšky jedál, lebo som na to počas dňa celkom zabúdal. Aj teplý čaj padne vhod. V teple útulnej čakárne rozoberáme dnešný deň. Lúčim sa s priateľom a nastupujem na vlak. Dnes to bolo aj na mňa dosť. Veď 30 km trasy nerobím každý deň. Som rád, že som nezdržiaval a celý deň nám v pohode ubiehal.

Záver

Aj napriek škaredému hmlistému počasiu či padajúcemu snehu, sme sa tešili z toho, že sme všetko prešli, tak ako si to Martin naplánoval. Iniciátorom dnešného dňa bol práve on. Stretli sme sa len na jednom spoločnom podujatí, takže sme sa trocha poznali, ale spoločná trasa bola dnes prvá. Pevne verím, že to nebolo naše posledné stretnutie na túre, že sa niekedy opäť stretneme a spoločne vyrazíme v ústrety dobrodružstvám v prírode. Veď turistika je aj o tom, aby sa ľudia stretávali, spoznávali a utužovali priateľstva.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek