Túra

Kremencové snežnicové rallye

11.03.15
Toto je pre Paštikárov útočisko prvej kategórie: naštartuješ plechového tátoša, vycepruješ sa na Zošku a tváriš sa, že si turista. Presne to sme aj urobili. Na poslednú chvíľu sme pribalili do batoha snežnice a veľmi dobre sme urobili. Chcel som sa po rokoch pozrieť na Kamennnú bránu a hoci v nížinách už takmer zmizol sneh, v kopcoch ho je ešte stále kalamitné množstvo. Ako snežnicový pokročilý začiatočník som dnes konečne pochopil, o čom to celé je.

Trasa

Zochova chata - Veľká Homoľa - Kamenná brána - Tri kopce - Panský dom - Zochova chata

Pôvodne sme sa chceli len tak nezáväzne vyvetrať. Po posledných túrach, kedy sme v polmetrovom čerstvom snehu išli dušu vypľuť, sme si povedali, že dnes budeme iba bužírkovať, neopustíme vyšliapanú stopu a v najhoršom sa vrátime, kadiaľ sme prišli. Ale potom mi počas balenia turistického haraburdia padá zrak na snežnice, čo keď sa zídu? Tak ich berieme so sebou.

Zo Zošky na Homoľu

Je nedeľa, stáda lyžo-snehochtivých ľudí zaberajú všetky miestečka na parkovanie na Zochovej chate, ale nakoniec jedno nachádzam hneď pri obnovenej Furmanskej krčme. O chvíľu sa už prepletáme pomedzi džavotajúce deti na somárskej lúke a rýchlo sa snažíme prejsť. Je pošmúrne, ale oblaky sa začínajú pomaly trhať. Rozjasnené sú len tváre ľudí, čo sa vozia na sánkach. Také žiarivé úsmevy sa len tak nevidia, sánky sú asi silným zdrojom endorfínov.

Téma dňa by mali byť kremencové tvrdoše, ktoré sa tiahnu od Tisových skál, cez Homoľu, Troch jazdcov až na Kamennú bránu (vlastne k tomu patrí aj celá Kukla a Medvedia skala). Dokonca mám v batohu aj mačky, keby som sa chcel šarpať po zasneženej skale, ale okolo nás je toľko ľudí, že to napokon nevydalo ani na fotku Tisoviek! Ideme radšej ďalej... Našťastie, nechávame davy rýchlo za sebou a stúpame popri hvezdárni na Homoľu.

Snehu je stále veľa, kráčame s Monikou hlboko vyšliapanou nepríjemnou stopou a žasneme nad drasticky osekanými vrcholcami stromov. V čase, keď sme išli minule na Čertov kopec, ľad tu olepil každý konárik a v týchto miestach je to úplný masaker. Skoro všetky stromy ako keby oholila obrovská kosačka. V pozadí vykukol pomedzi stromy výrazný skalnatý zasnežený hrebeň, ktorý akoby do tohto horstva nepatril - Vysoká. Je to len pár týždňov čo sme sa tam driapali na zakázaný vápencový hrebeň, o tom ale asi nebudem písať článok, lebo by mi v diskusii rýchlo hrozil nejaký slovný atentát.

Tesne pred vrcholom vidím po pravej ruke kremencový ostroh, všímam si ho prvýkrát, napriek tomu, že počet mojich návštev týchto miest už ani neviem spočítať. Zrejme som bol skaloslepý. Novinkou je pre mňa aj fakt, že hoci pôvodná trasa na Troch jazdcov odbočovala poniže vrcholu Homole, teraz nikde nevidím smerové tabule.

K rozhľadni je to kúsok, ale aj tak som spotený a zadýchaný. Na konštrukcii je nápis, že výstup na vežu je zakázaný, a tak takmer okamžite opatrne stúpam po ľadovej kruste po schodoch hore. Odvolávam sa na ďalšiu ceduľu, kde tvrdia, že výstup podnikám na vlastné nebezpečie. Hore pekelne fučí, tak len rýchlo cvaknem pár povinných fotiek a utekám dolu.

Snežnicové eldorádo

Až tu zisťujem, že červená a zelená značka už prechádza cez vrchol a uznávam, že takto je to vlastne logickejšie riešenie.

Väčšina ľudí prichádza len sem a ďalej vidíme už len zopár stôp, ktoré zanechali nejakí zúfalci, ktorí sa borili do polmetrového snehu. Bez váhania obúvame snežnice a zažívame úplný orgazmus. Kým v bagandži sa prepadávam povyše kolien, v snežniciach zostávam na povrchu ako ľahkonohý elf. Elf teda nie som, chýbajú špicaté uši. Kôra na povrchu snehu nás slušne drží, tak si hopkáme ako Legolas na Caradhrase a po chvíli obzeráme veže Troch jazdcov. Výhľad na ne sa od poslednej návštevy zlepšil za cenu kruto polámaných stromov.

Stôp po turistoch ubúda, niekto sa nedávno vybral po zelenej značke, ale musel sa celkom slušne vytrápiť. Hlbočizné stopy miznú keď opúšťame značku a pokračujeme popri páse kremencových skaliek. Keď som pred dlhými rokmi začínal s lezením, tak v knižke Cvičné skaly na Slovensku sa Traja jazdci omylom uvádzali pod názvom Kamenná brána. Až omnoho neskôr som v Krásach slovenska narazil na informáciu, že Kamenná brána je samostatný útvar. Bol som tu kedysi hádam raz či dvakrát. A ľaľa, naozaj tu pomedzi dva kamenné masívy prechádza cesta ako keby cez bránu. Ak by niekto chcel využiť kremencový pás skál ako prirodzený val, cesta by tu skutočne mohla prechádzať cez stráženú opevnenú bránu. Neviem o tom, že by tu bolo nejaké hradisko, ale ten názov môže byť veľmi, veľmi starý. Na strome je emailová turistická tabuľka s označením “Kamenná brána”, prekvapuje ma to, väčšinou také vídam len na značených trasách.

Príjemne sa vznášame na kôre snehovej pokrývky, slniečko sa teraz už celkom predralo cez oblačnosť, ktorá panovala na začiatku túry. Žmúrime v ostrom svetle a prechádzame bránu, kúštik ďalej je rebrík cez plot do lesnej škôlky, na spodnú priečku kladiem batoh na improvizovanú lavičku a posediačky si doprajeme skromný obed.

Sneh mäkne

Je popoludnie, slnko a teplota spôsobuje, že snehová kôra povoľuje. Väčšinou sa ide dobre, ale miestami sa aj v snežniciach prepadávame. Podľa očakávania sa objavuje žltá značka. Nedržíme sa jej dlho, uvažujem o trase na Čermák mimo značených trás. Pokúšam sa zorientovať, sledujeme lesné cesty až na široké rúbanisko, kde sa otvára výhľad na jeden z najkrajších malokarpatských vrcholov - Skalnatú. Za ňou vykúka Čertov kopec, kde sme sa túlali práve počas ľadovej kalamity.

Slniečko sa v otvoreném teréne oprelo do snehu a miestami nečakane prepadávam, pri rýchlejšej chôdzi ani nestihnem vybrať špičku snežnice a vyváľam sa v záveji. Potom to ide opäť výborne. Ale cesta sa začína zvažovať niekam do údolia Vidlárovej a tam sa nám nechce ísť. Tak teda čelom vzad a hľadáme miesto, kde sa dá preraziť cez bukovú mladinu na hrebeň Troch kopcov.

Keď konečne prichádzame na hrebienok, spozorujem vzadu pohyb a dochádza mi, že sú to nejakí turisti. Prebíjajú sa v hlbokom snehu na zelenej TZT, o ktorej som sa domnieval, že ide omnoho ďalej - nižšie v úbočí hory.

Mudrovanie o robení stopy

Aj keď tu je hlboká vyšliapaná stopa, ideme radšej paralelne lesom. Asi by sa malo prešliapávanie stopy vyučovať v škole! Ten, čo razí cestu, by nemal kráčať ako bocian a robiť pridlhé a nepravidelné kroky, naopak, podľa príručky starého svišťa treba myslieť na krátkonohých ľudí a vyrábať úhľadné krátke stupaje ako perličky na náhrdelníku renesančnej dámy. Ak sa to nedodrží, ide sa tadiaľ úplne zle, ľudia strácajú rovnováhu a nie je to nijaký pôžitok.

Zabárame sa napriek snežniciam asi tak desať centimetrov do mäknúceho snehu, miestami to zas drží krásne. Dnes už nikto nič negarantuje. Debatujeme o počasí a zhodujeme sa, že ak by mrzlo, tak by to bolo úplne dokonalé. Moja žienka zahlási (bez postranných úmyslov) jeden z jej nezabudnuteľných bonmotov: “Keď je dostatočne dlho tvrdý, tak sa dá dostať bez veľkej námahy na vrchol...” Kráča predomnou a v okamihu, keď vyberám fotoaparát, aby som si zvečnil prácu jej snežníc, pristúpi si rám a bez hlesnutia zaryje nosom do snehu. Strašne sa smejeme, až má problém sa postaviť späť na nohy.

Miestami tu kalamita doslova vyčíňala, a tak preliezame veľké množstvo popadaných stromov, čo je v snežniciach trochu ošemetná záležitosť. Sneh stále viac mäkne, preliezanie stromov nás nebaví, tak unikáme prvou LKT zvážnicou rovno do doliny.

Skratkou

Cesta naberá sklon, ako pokročilý začiatočník snežnicových vied konštatujem, že strmé klesania nie sú v tomto dopravnom prostriedku ideálne. Našťastie sú tie moje vybavené vymoženosťou, ktorá teraz prichádza veľmi vhod: mám na nich odnímateľné “chvostíky”, čím sa plocha radikálne zmenšuje. Takto viem prešliapnuť sneh pätou a kráča sa omnoho prirodzenejšie a príjemnejšie. Aj tak však ešte raz zapikujem do snehu tvárou napred. Keď už ležím, tak aspoň odfotím romantický motív snehovej krajiny tesne pri zemi.

O chvíľu sme v doline, kde sa na uskladnených kmeňoch bukov vyzúvame. Lesné traktory odhrnuli a vyjazdili trasu až sem, tak teraz už budeme kráčať naľahko. Onedlho sa objavujú znaky civilizácie, obdivujeme zachovanú romantickú huncokársku usadlosť, posledný dom v dolinke. Bohvie, či takí huncokári používali Schneeschuhe? Pomedzi chaty potom využívame žltú značenú trasu a blížime sa k autu. Oproti nám veľmi ťažko kráča do kopca mladý párik. Obaja majú výrazne zelené tváre. Ak pripustíme, že nejde o mimozemšťanov, pravdepodobne majú za sebou dlhú pijatyčkársku sobotňajšiu noc.

Dnes to bol krátky, no pekný a objavný výlet. V poslednom čase sme totiž zažili viacero túr v čerstvom snehu v snežniciach. Bolo to o niečo ľahšie ako bez nich, ale aj tak to bola strašná drina. Trochu som vtedy o zmysle snežníc zapochyboval, v úplne novom hlbokom snehu to síce trochu pomáha, ale skutočne dlhú túru by som v takých podmienkach radšej nešiel. Ale dnes sa mi rozšíril obzor. Najväčšou výhodou sa tento spôsob začína stávať v okamihu, keď sa začína robiť kôra. Bagandžoidná noha sa beznádejne prepadáva, ale snežnice víťazne plachtia na povrchu.

Objavil som Ameriku.

Diskusia
Kremencové snežnicové rallye 12/03/15 14:59 12 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Skryté poklady Malých Karpát nad Sološnicou Už dávnejšie moju zvedavosť lákali niektoré miesta v blízkosti Sološnice, tak som sa tam začiatkom júla vybral a musím povedať, že moje očakávania boli prekonané. Ak by som chcel niekomu ukázať menej známu krásu Malých Karpát, táto krátka túra by bola dôstojným kandidátom. Iba časť trasy vedie oficiálnymi značenými trasami. 06/08/18 Pavol Timko Malé Karpaty
Túra Periská a Vrátno z Brezovej pod Bradlom V novembri odvysielala Dvojka dokument o obnove Perísk – zalesnení skalnatého vrchu nad Brezovou pod Bradlom. Filmár Vojtech Andreánsky sa sem vracal od roku 1958 až do smrti a dokumentoval proces obnovy lesa, ktorý mnohí ľudia považovali za márnu snahu. Odvtedy ma mátala zvedavosť, a tak sme sem počas túlačky Brezovskými Karpatami začiatkom mája zamierili. 27/07/18 Pavol Timko Malé Karpaty
Túra Orlie skaly a Klenová z Pustej Vsi Klenová je najvyšší vrch Brezovských Karpát, priťahovala môj zrak už dávnejšie. Keď som potom náhodou narazil na informácie o obnovení hrobu mladého baróna von Wattenwil nad Pustou Vsou, bolo rozhodnuté o najbližšej túre, lebo tieto dve pozoruhodnosti sa dajú pekne spojiť do jednej túry. 16/07/18 Pavol Timko Malé Karpaty
Najnovšie články na titulke
 
Túra V dolinách pod Prosečným Hovorí sa, že máj je lásky čas. Keďže trávim týždeň dovolenky pod Chočskými vrchmi, tak moja láska k horám a prírode je v tomto prípade na mieste. Lúčky sú celkom fajn miesto na spoznávanie nádhernej a čarokrásnej prírody. Len je potrebné vyraziť do terénu. Príroda ukrýva množstvo nádherných zákutí, dolín a iných prírodných miest. Minulý rok to bol výstup a prechod Veľkého Choča, pred tým ešte návšteva najvyššie položenej zrúcaniny Sielnického (Liptovského) hradu, a tak sa tento rok rozhodujem pre dve nádherné doliny - Prosiecku a Kvačiansku. dnes Marián Jaššo Veľká Fatra a Choč
Pozvánka Kosodrevina rastie, kto chodníky spasie? Veru, nezostalo veľa miest na hrebeňovom chodníku medzi Telgártom a Donovalmi, ktoré by neskrášlila ruka našich dobrovoľníkov alebo aspoň nepochodila noha prieskumníkov. Prichodí nám preto vrátiť sa späť na začiatok našej cesty, na majestátnu Kráľovu hoľu. O zelenom strome na nej nemôže byť reč už dlhšiu dobu, určite ale treba hovoriť o piatich prístupových chodníkoch na vrchol, z ktorých väčšina trpí zanedbaným stavom. A tento fakt ideme v septembri zmeniť. Každá nápomocná ruka padne vhod. Príďte, tešíme sa na vás. včera Stanislava Vrbická Iné
Túra Čížov – Hardegg – Znojmo 5. etapa KPG V putovaní proti prúdu rieky Dyje som sa dostal na koniec železničnej trate Břeclav – Znojmo a ukázalo sa, že nie je v mojich silách spraviť ako jednodňovku trasu Vranov nad Dyjí - Znojmo. Mivy pre pracovné zaneprázdnenie dlhodobo vypadol z našich plánovaných túr, a tak padol nápad prejsť trasu na bicykli. Samému sa mi jednoducho nechcelo. Nuž som si zase sadol nad mapu a cestovné poriadky a rozdelil som si napokon úsek Podhradí nad Dyjí - Znojmo na dva jednodňové s tým, že z Čížova do Znojma pôjdem hlavne Rakúskom. Moravskú stranu som podrobne prešiel pri dovolenkách v rokoch 2007 a 2011. včera Miroslav Svítek Česko, Rakúsko

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Kremencové snežnicové rallye 12/03/15 14:59 12 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty - Kamenná brána (CHKO Malé Karpaty)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 729 m n. m.
    • min: 451 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 388 m
    • klesanie: 388 m
  • Vzdialenosť
    • 10 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 15.2.2015
  • Štart trasy
    • šírka: 48.3811 ° SŠ
      dĺžka: 17.2782 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.3811 ° SŠ
      dĺžka: 17.2782 ° VD
      » Mapa
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • bus Modra - Zochova chata
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.79 (0.32)