Taktika

Zdarné zvládnutie Orlej prte (poľsky Orla Perć) ovplyvňuje niekoľko podmienok. Veľmi včasný nástup na túru, nie ťažký batoh, výborná fyzická kondícia, pohybové skúsenosti vo vysokohorskom teréne, priaznivé počasie a niekoľkodenný pobyt v Tatrách. Pri výbere konkrétneho dňa je vhodné vyhnúť sa víkendu a sviatočným dňom Poľskej republiky. Prechod trasy je vhodné zakomponovať do viacdenného pobytu v tatranskej oblasti. Treba si vybrať priaznivé poveternostné podmienky a veľmi skoro vyraziť z niektorého strediska cestovného ruchu v Tatrách. Presun z bydliska, ktoré je vzdialené desiatky až stovky kilometrov od našich veľhôr, je nemysliteľný. Vtedy sa radosť z naplánovanej túry mení na naháňanie času. Budík nastaviť najneskôr na piatu hodinu rannú, tak aby bol človek do hodiny vo východiskovom bode túry.

Trasa

hraničný prechod SR/PR Lysá Poľana (parkovisko, bus) alebo parkovisko Palenica Bialczańska (Poľsko) v doline Bialki - Miczkiewiczové vodopády - vodopád Siklawa - dolina Piatich poľských plies - sedlo Zawrat - Kozie sedlo - Kozí vrch - hrebeň Granáty - vrch Skrajny - Bučinové veže - sedlo Krzyzne - turistická chata pri Prednom poľskom plese - dolina Roztoki - Miczkiewiczové vodopády - Palenica Bialczańska - Lysá Poľana

Prechod uvedenou trasou trvá priemerným turistickým tempom 15 hodín. Nástupová trasa na Orliu prť z Lysej Poľany do sedla Zawrat trvá 4,5 hodiny. Zostup zo sedla Krzyzne cez turistickú chatu pri Prednom poľskom plese na Lysú Poľanu 4 hodiny. Samotné zdolanie Orlej prte zaberie 6,5 hodiny pri veľkom počte turistov na reťaziach. V prípade zápchy na kritických miestach sa tento čas môže predĺžiť o ďalšiu hodinu. Naopak plynulý prechod zabezpečených úsekov podstatne skracuje čas prechodu. Navrhnutá celodenná trasa je náročnou vysokohorskou túrou v ťažkom teréne s početnými umelými zaisťovacími prostriedkami.

Zber pavučín

Mojou turistickou základňou sa v deň „D“ stal penzión v obci Ždiar. Augustová streda. Nebo je úplne jasné a vonku je poriadne čerstvo. Budíček o piatej. Po pol šiestej už sedím v aute smer hraničný prechod Lysá Poľana s nádherným výhľadom na prebúdzajúce sa Belianske Tatry. Kontrola cestovných dokladov prebehla bleskovo. O 6.10 ma otec vyhadzuje z auta na veľkom záchytnom parkovisku Palenica Bialczańska za Lysou Poľanou. Transparent nad vstupnou bránou do Tatrzańskeho Parku Narodoweho (TPN) oznamuje štrajk jeho zamestnancov. Preto tu dnes nikto nevyberá vstupný poplatok do TPN. Štrajkový stav hneď využíva niekoľko špekulantov, ktorí sa ďalej vezú Cestou Oswalda Balzera na svojich autách. Kráčam ľavým brehom Bielovodskej doliny (Dolina Bialki) po turistické rázcestie pri Mickiewiczových vodopádoch (Wodogrzmoty Mickiewicza). Známa trojstupňová vodná atrakcia na najfrekventovanejšej tatranskej trase až k Rybiemu plesu (Morskie Oko). Prudko mením smer a aj terén sa stáva náročnejším. Pohodlnú asfaltovú cestu mením za kamenistý lesný terén. Prudkým stúpaním musím prekonať kamenný prah doliny, z ktorého hučia vody potoka Roztoka. Zelená značka niekoľkokrát križuje krátke serpentíny lesnej cesty. Po zdolaní 120 m prahu sa značka spája so širokou kamenistou cestou. Dolinou kráčam sám. Zvláštna situácia, ktorú som v poľských Tatrách ešte nezažil. Ľudia, čo kráčali po asfaltke od parkoviska, pravdepodobne smerujú na Rysy. Všade dookola blahodárne ticho. Svižným tempom zdolávam metre výstupovej trasy. Doslova zbieram všetky pavučiny. Je to znak, že dolinou idem dnes prvý. Pochod spríjemňujú pohľady na rozoklaný hrebeň Woloszyna. Na poľane Nová Roztoka robím krátku fotoprestávku. Okrem starej koliby plnej odpadkov tu stojí turistický rázcestník.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dolina niekoľkých naj

V pásme kosodreviny sa cesta mení na úzky chodník. Prichádzam na miesto, kde končí zásobovacia cesta pre turistickú chatu v doline Piatich poľských plies (Schronisko w Dolinie Pięciu Stawów Polskich). Ďalej sa už terénna štvorkolka nedostane. Z tohto miesta vedie na chatu stará nákladná lanovka. Chata je jedinou poľskou chatou v Tatrách, kam nevedie cesta zjazdná pre autá. Prechádzam bralnatou lokalitou Wrótka, odkiaľ sa otvára pohľad na najvyšší tatranský vodopád s kolmým 70 m spádom – Siklawa. Sústavou niekoľkých prúdov prekonáva 100 metrový skalný prah medzi dolinou Roztoki a Piatich poľských plies. Kuriozitou je, že názov doliny spomína päť plies, ale v skutočnosti je ich v doline až šesť. V zrýchlenom tempe prekonávam aj tento terénny stupeň a ocitám sa na moréne najhlbšieho tatranského plesa. Veľké poľské pleso (Wielki Staw Polski) svojimi parametrami (hĺbka, rozloha a objem) patrí k špičke spomedzi ľadovcových jazier Tatier. Po dvoch hodinách šliapania si dávam dlhšiu prestávku na občerstvenie sa. Dobré svetlo a ľudoprázdny breh plesa využívam na fotografovanie.

Pod kotem

Na krátkej vzdialenosti míňam tri rázcestia, ktoré sú ústupovými trasami zo železnej cesty Orlov, ako niekedy nazývajú Orliu prť. Pohľad na tmavú hladinu plies s hradbou Liptovských múrov je monumentálny. Na modrej značke sa míňam s oprotiidúcim turistom. Je prvý, koho som dnes stretol v doline. Zaujímavý je spätný výhľad na najvyššie partie Belianskych Tatier. Vo výške 1800 m n. m. začína chodník prudšie naberať výšku. Pomocou serpentín vystupujem na skalnatú rázsochu Malého Kozieho vrchu. Chodník ďalej vedie stráňou Dolinky pod Kotem až do sedla Zawrat. V tomto exponovanom sedle vo výške 2158 m začína červenoznačená železná cesta menom Orlia prť. Je tesne pred deviatou hodinou. Po dúšku čaju a horalke nedočkavo nastupujem na samotnú trasu.

Kývavec

Prvé metre chodníka vôbec nedávajú tušiť náročnosť cesty, ktorú mám pred sebou. Zanedlho sa objavujú prvé reťaze. Trasa vedie hrebeňom. Terén je spočiatku chodecký. S pomocou niekoľkých reťazí sa dostávam na vrchol Malého Kozieho vrchu. Prvýkrát sa otvárajú hĺbkové pohľady na Podtatranskú brázdu. Na poľský kraj Podhalia s najväčším tatranským turistickým centrom - Zakopane. Geomorfologickou zaujímavosťou na trase je žulový viklan (kývavec). Veľký granitový balvan, stojaci na malej ploche s podložím. Balvan je viditeľný aj z modrej značky v doline Piatich poľských plies. Reťazami zostupujem do Zamrznutého sedla (Zmarzla Przelecz). Okolie je tvorené kamennými platňami, ktoré prechádzajú do rozsiahlych suťovísk. Dajte pozor na zvádzajúci chodníček cez suťovisko. Ten schádza k žltej značke na severnú stranu. Červená značka vedie ďalej zdanlivo neschodnými stenami v hrebeni.

Tatranská via ferrata

Nasleduje jeden z náročnejších úsekov trasy. Prechod cez Kozie sedlo (Kozia Przelecz). Tu si ochytáte všetky možné zaisťovacie prostriedky. Reťaze doprevádzajú v kolmých stienkach kramle i rebríky. Hlbokým zárezom sedla prechádza naprieč žltá značka. Prvá ústupová trasa, kde si to mnohí, ktorí podcenili svoje schopnosti, radšej rozmyslia. To, čo ich čaká ďalej, nie je o nič jednoduchšie. Výstup na najvyšší bod Orlej prte, na Kozí vrch. Reťazami a stúpačkami zdolávam prevýšenie 154 m na vzdialenosti 300 m. Že to nie je sranda, dosvedčuje riedky exkrement priamo pod reťazou. Železa je tu toľko, že neraz pripomína alpské zaistené cesty (via ferraty). Po zdolaní Kozieho vrchu zostupujem chodeckým terénom na juhovýchod k odbočeniu čiernej značky, ktorá smeruje k Veľkému poľskému plesu.

Szukame zielony szlak

Mierny chodník juhovýchodným traverzom hrebeňa je akýmsi oddychovým úsekom. V sedielku nad Bučinovou dolinkou prudko mením smer pochodu. Musím hlboko klesnúť do záveru Kozej dolinky, kde sa odpája ďalšia čierna značka. Tento raz na severnú stranu. Zostup miestami pripomína prechod sedla Prielom. Naklonené platne a nebezpečná sutina, ktorá dodržiava gravitačný zákon. Hrebeňová časť Čiernych stien sa obchádza traverzom v západnom úbočí. S blížiacim sa poludním rastie počet turistov na trase. Na Zadnom granáte stretávam mladú poľskú dvojicu, ktorá hľadá rázcestie so zelenou značkou (poľsky: szukaju zielony szlak). Dievčina s roztrasenými kolenami zjavne potrebuje opustiť náročnú vysokohorskú trasu. Úsek chodníka hrebeňom Granátov pripomína typickú roháčsku hrebeňovku, kde sem-tam treba využiť aj ruky bez pomoci reťazí. V jednom mieste sa prekračuje trhlina priamo na úzkom hrebeni.

Čerešnička na torte

Za rázcestím so žltou na vrchu Skrajny Granat nasleduje exponovaný terén. Zostupuje sa nepríjemnou sutinou. V úsekoch, kde nie sú namontované reťaze, by pošmyknutie na drobných kamienkoch a pád do priepasti znamenalo istú smrť. Opatrnosť je teda na mieste. Nechýba ani krátke voľné lezenie okolo Orlej bašty (Orla Baszta). Na náročnom úseku je zhustený počet ľudí. Viac sa čaká, ako postupuje. Zdržanie spôsobujú aj oprotiidúci Poliaci, ktorí nerešpektujú odporúčaný smer postupu od sedla Zawrat do sedla Krzyzne. Náročný prechod Bučinových veží (Buczynowe Turnie) je záverečnou čerešničkou na turistickej torte. Prudké výstupy a následné zostupy, zaistené reťazami, pripomínajú prechod Troch kôp. Sedlo Krzyzne sa onedlho vynorí spoza skalnatého hrebeňa. Príchodu do sedla dominuje pohľad na hrebeň Woloszyn. Zdevastovaný pôdny kryt sedla prezrádza, že je frekventovaným horským prechodom. Do sedla prichádzam o 13.15 h.

Čierna trasa

V sedle sa dávam do reči s česky hovoriacim pánom, s jediným široko-ďaleko. Počas debaty sa dozvedám, že nie je Čech, ale sliezsky Poliak. Lešek okrem češtiny ovláda aj slovenčinu. Zhovárame sa o prekonanej železnej ceste. Obaja prezentujeme svoje dojmy. Po zaslúženom dlhom oddychu sa navzájom fotografujeme. Spoločne zostupujeme prudkým žľabom v sprievode žltej značky. Cesta nadol ubieha rýchlo, preto sa zastavujeme v turistickej chate na brehu Predného poľského plesa. Citlivo umiestnená stavba v horskom prostredí s typickým návalom návštevníkov. Chata má dve prvenstvá v poľských Tatrách. Je najvyššie položenou chatou a zároveň najťažšie dopravne prístupnou. S výhľadom na pleso a hraničný hrebeň oddychujeme na lavičke pred chatou. Občerstvení sa lúčime. A sľubujem Leškovi, že o prechode Orlej prte napíšem na našu webovú stránku. Je 16 hodín a začínam zostup serpentínami čiernej značky. Onedlho sa napájam na trasu, ktorou som vystupoval ráno. Dlhým krokom predbieham kadejako poobúvaných turistov. Pri Miczkiewiczových vodopádoch sa napájam na známu asfaltovú cestu. V nekončiacom zástupe, prúdiacom od Morského oka, zostupujem zaprášenou cestou na záchytné parkovisko. Na 18. hodinu ma tu už čakajú rodičia. Vďaka nim mám kratšiu trasu. Nemusím šliapať po asfalte až na Lysú Poľanu, kde musia ísť všetci bez auta na autobus SAD.

Na doplnenie predstavy

Orlia prť je náročná veľkými prevýšeniami na vzdialenosti 4,3 km. Neustále stúpate k hrebeňu a vzápätí prudko strácate výšku. Chodník sa kľukatí hrebeňom a prechádza z jednej strany na druhú. Trasa je náročná na fyzickú kondíciu a opatrnosti nie je nikdy dosť, lebo skala je dokonale vyhladená od početných návštevníkov. Orliu prť by som prirovnal k zhustenej roháčskej hrebeňovke. Predstavte si, že prechádzate tesne po sebe Skriniarky, Baníkov, Tri kopy a Ostrý Roháč. Ale nie je to úplne ono. Je to na taký poľský štýl. Ako Orla Perć. Áno, to je to správne pomenovanie. Chodník vo výškach pre orlov.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek