Plánovanie okruhu

Sorapiss je neveľká horská skupina v centrálnych Dolomitoch, ktorá sa týči nad Cortinou d’Ampezzo. Aj keď je blízko pri mondénnom letovisku, predsa je to divoký svet ľadovcových kotlov, hlbokých údolí, strmých stien, po ktorých prechádzajú odvážne vedené chodníky, svet vertikálnych pilierov, ktoré sa spúšťajú z vysokých vrcholov. Na začiatku septembra býva okruh vyľudnený, a tak na ňom návštevník môže pocítiť jeho odľahlosť a divokosť pôvodnej prírody. Turistická trasa, ktorá opisuje obvod celej skupiny, zahŕňa dve ferraty a dve lávky. Lávkou (taliansky cengia alebo sentiero) v tomto prípade rozumieme chodník traverzujúci strmé úbočie hory zväčša horizontálne, ale toto nemusí platiť vždy. Pokiaľ sú chodníky dlhšie, majú zvyčajne svoje mená.

Okruh Sorapiss možno prejsť v smere hodinových ručičiek i proti nemu. Žiadny z nich však nie je výrazne lepší ako ten druhý, pretože jednu z dvoch ferrát na okruhu – ferratu Vandelli či ferratu Berti treba prejsť zostupne, čo je nepohodlné a menej zábavné. Celý okruh je dlhý najmenej 12 hodín a to len pre vytrénovaných horalov, ktorým nechýba fyzická ani mentálna výdrž a majú dobrú hlavu a isté nohy pre dlhé pochody na visutých lávkach. Jednodenný variant neodporúčam hlavne pri prvom prechode okruhom. Nejednoznačnosti v značení na niekoľkých miestach spolu s hľadaním značiek postup dosť spomalia a ferratista sa dostane do časovej tiesne. V každom prípade treba so sebou brať dosť vody, pretože podľa mojej skúsenosti je na okruhu len jedno miesto, kde je možné vodu doplniť.

Pri dvojdennom variante, keď začíname a končíme na chate Vandelli, sa pre nocľah ponúka niekoľko možností. Bivacco Comici (bivak, viac sa o ňom dozvieme neskôr) je vhodný len ako núdzové prístrešie, pretože sa nachádza dosť blízko (asi 4 hodiny) od chaty Vandelli a navyše je dosť zanedbaný. Bivacco Slataper bol v posledných rokoch obnovený a je v dobrom stave. Okrem toho sa nachádza asi v polovici cesty, čo z neho robí ideálneho kandidáta na nocľah. Treťou možnosťou je chata San Marco, ktorá leží blízko polovice okruhu a zostup na ňu znamená asi dvojhodinový odklon z trasy. Príjemnou náhradou časových nákladov je spánok v pohodlnej posteli, dobrá večera, príjemná spoločnosť, dostatok vody a v neposlednom rade prírodná sprcha. Ako núdzové útočisko či azda núdzový nocľah môže poslúžiť malá jaskynka na chodníku sentiero Minazio. O tom, že sa takto využíva, svedčí ohnisko pred vchodom.

Vybral som si variant prechodu v smere hodinových ručičiek, kde sa ferrata Vandelli prechádza vzostupne a ferrata Berti zostupne. Jeho výhodou je, že ferraty sa prechádzajú v dopoludňajších hodinách a lávky popoludní, čo sa mi z hľadiska počasia zdalo menej riskantné. Nocovať budem na chate San Marco.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Deň nultý: príchod na chatu Vandelli

Je nedeľa, 1. septembra popoludní a parkujem auto v priesmyku Passo Tre Croci, kúsok za Cortinou d’Ampezzo. Že je nedeľa neviem ani tak podľa kalendára, ako skôr podľa preplnených parkovísk a áut odparkovaných na okraji cesty. Podľa neďalekého smerovníka volím cestu na chatu Rifugio Vandelli, moje východisko na okruh Sorapiss. Cesta na chatu trvá asi 2 hodiny a po celý čas stretávam turistov prichádzajúcich v opačnom smere. Rodiny s deťmi, skupiny mladých aj seniorov. Cesta na chatu z Tre Croci je bez väčších stúpaní či klesaní, a teda vhodná prechádzka naozaj pre každého. Mám trochu obavu, či chata nebude preplnená, ak je trasa taká obľúbená. Ako sa k nej blížim, počty turistov sa zmenšujú, až nakoniec nájdem na terase pred chatou posledných dvoch a chatu celkom prázdnu. Je to úplné prekvapenie, zrejme zabral nástup septembra a školského roka.

Chata Rifugio Vandelli (1928 m) sa nachádza uprostred nádherného ľadovcového kotla Circo dell Sorapiss. Kotol je orientovaný na severovýchod, takže slnka si tu veľmi neužijú. Pár metrov od chaty je ľadovcové jazero Lago di Sorapiss, povestné svojou tyrkysovou farbou, ktoré pri pohľade zhora žiari z okolitej tmavej kosodreviny, akoby to bol naozajstný klenot. Nad jazerom sa strmo vypína do výšky bralo Dito di Dio (Boží prst), podľa zjavu naozaj hodné svojho mena.

Z hľadiska súkromia je dnes ubytovanie na chate naozaj komfortné. Dostávam svoju vlastnú 9-lôžkovú spálňu. Zariadenie je sparťanské – kovové postele (známe mi z vojenskej služby), na každej je malý vankúš a dve ťažké deky. Podľa inštrukcií na stene sa z hygienických dôvodov vyžaduje použitie vložky do spacáka, tak ako na každej alpskej chate. Pred siedmou schádzam do jedálne, pretože je to čas večere, ktorá aj na horských chatách v Dolomitoch býva gastronomickým sviatkom. Aj na chatách s nadmorskou výškou 2500 m stretnete kuchárov, ktorí sú oblečení v čistých bielych kuchárskych uniformách s vysokými čiapkami, ako v najlepších hoteloch. Tak vyzerá profesionalita.

Jedáleň skutočne nie je preplnená, sme len piati hostia. Dva manželské páry a ja. Večera má štandardnú kvalitu a dnes musím na nej oceniť aj to, že je horúca, pretože celá chata je studená. Je tradične trojchodová, cestoviny, hlavné jedlo a drobný dezert. Kým ju zjem, úplne sa zotmie. Ďalej už nie je čo robiť. Najlepšie je ísť do postele a poriadne sa na zajtrajší deň vyspať. V spálni je zima ako v psinci, takže ani dve hrubé deky mi nestačia a v teple zaspím, až keď si pridám ďalšie dve zo susednej postele, a to nie som žiadny zimomravec. Vďakabohu, dnes je tu záložných diek nadostač.

Deň prvý: ferrata Vandelli a chodník Minazio

Ráno sa budím do jasného počasia. Deň bude dlhý a raňajky sa podávajú od šiestej, takže sa treba ponáhľať. V ľadovej vode rýchle umývanie nie je ťažké, človek má skôr opačný problém. Treba pozbierať všetku motiváciu, aby sa s umývaním vôbec začalo. V jedálni sa podávajú talianske raňajky. Na rozdiel od večerí, denné jedlo vôbec nie je nič také, pre čo by sme mali Taliansko navštíviť. Chlieb alebo bageta, maslo, džem, med alebo nutela, žiadny syr ani saláma, ani šunka, ani jogurt. Treba to poňať len ako doplnenie energie a nutnosť pre zachovanie života. O tomto prostom pokrme nikto žiadne básne písať nebude.

Z chaty vystupujem najprv riedkym lesom, potom kosodrevinou a trávou okolo jazera na vápencové platne obrúsené ľadovcom. Po nich sa dostávam až pod stenu, kde začína ferrata Vandelli. Zaistená trasa ma strednú obťažnosť, ani prevýšenie nie je mimoriadne, len 300 m. Po začiatočnom strmšom úseku, ktorý sa prekonáva niekoľkými rebríkmi, cesta vedie do širokej strmej úžľabiny, od ktorej pokračuje ďalej diagonálne hore, až nakoniec po 2 hodinách výstupu vyústi na hrebeň vrcholu Sora el Fo. Miesto ponúka výhľady, ktoré nemožno popísať inak ako úžasné. Otvára sa pohľad na Lago di Sorapiss, tyrkysový klenot. Nad ním sa týči Dito di Dio - Boží prst. Na východe vidím jazero Lago di Misurina a nad ním dve tretiny z Tre Cime di Lavaredo. Cima Piccola, posledná tretina, sa skrýva za masívom Cadini. Najkrajší pohľad je na Cristallo na severe. Osvetlené ranným bočným slnkom, s dekoratívnou oblačnosťou na pozadí, priťahuje zrak ako magnet. Z tejto panorámy naozaj nemožno odtrhnúť oči. Robím si prestávku a pri malej desiate si užívam pohľady na všetky strany.

Z nádherného miesta cesta ďalej klesá až na zradné neoznačené rázcestie, kde sa ponúka šikovný chodník doprava. Správna cesta vedie zostupom cez ostrú hranu do malej dolinky, v ktorej strácam všetky výškové metre, ktoré som získal na ferrate. Po príjemnej lávke obchádzam široké bralo, kde sa ponúkajú pekné výhľady do údolia Val d’ Ansiei, až sa dostanem k bivaku Comici. Bivak je akási červená maringotka bez kolies ukrytá v kosodrevine. Ponúka nocľah pre 9 ľudí. Vyzerá ošumelo a to zvonka i zvnútra. Nepekne pôsobí tiež smetisko pri vonkajšej stene. Niekoľko fliaš od vodky s poľskými etiketami mlčky, avšak výrečne vysvetľuje poľutovaniahodný stav vnútorného zariadenia. Naši slovanskí bratia si nerobia dobré meno.

Od bivaku Comici vidím pred sebou trávnatý svah, cez ktorý prechádza chodník niekoľkými serpentínami. Je to stúpanie do sedla Forcella Bassa del Banco, krátke, ale intenzívne. V sedle si dávam dlhšiu prestávku s obedom. Ďalej ma nečaká žiadne väčšie stúpanie. Za sedlom začína chodník Sentiero Minazio, ktorý ma privedie takmer po vrstevnici až k sedlu Forcella Grande, z ktorého zostúpim na Rifugio San Marco. Chodník má za sedlom dva varianty. Jeden je zaistený a vedie po úbočí, druhý vystupuje do sedla Forcella Auta del Banco, aby sa tak vyhol zaistenému úseku. Po krátkom čase sa obe trasy spoja. Vyberám si zaistenú cestu. Nie je nebezpečná, chodník je úzky a treba dávať pozor, kam človek kladie nohy. Úbočie pod ním klesá veľmi prudko, 700 m podo mnou je údolie Val di San Vido, nad ktorým teraz poputujem niekoľko hodín.

Cesta je dosť jednotvárna, spestruje ju len občasné hľadanie riedko roztrúsených značiek. Asi hodinu za sedlom del Banco prechádzam okolo jaskyňky s ohniskom, príhodného núdzového úkrytu. Aj za ňou si chodník zachováva príjemný vyhliadkový charakter, keď prechádza po úzkej lávke pod kolmými stenami bočného hrebeňa Sorapiss. Dno údolia podo mnou sa postupne dvíha, už na ňom rozoznávam cestičku stúpajúcu hore, ktorá sa neskôr spojí s mojím chodníkom. Asi v polovici cesty sa spoza horizontu vynorí sedlo Forcella Grande a Torre dei Sabbioni - Piesočná veža, ktorá vyzerá akoby široký priesmyk strážila a chránila. Je to takmer cieľ dnešného dňa, tak pridám do kroku. Chodník na kratších úsekoch neočakávane klesá a stúpa, tak musím zbystriť pozornosť a neustále sledovať značky. Prechádzam popod platne so zaujímavými eróznymi ryhami na krásnu rozľahlú horskú lúku v tvare amfiteátra, ktorá vypĺňa záver doliny Val de San Vido pod Piesočnou vežou. Fascinujúci pohľad. Ak by mala byť odmenou za dnešnú túru len táto panoráma, oplatilo sa sem ísť. Veža pôsobí akoby z iného sveta, akoby sem ani nepatrila. Chodník prechádza po vrstevnici obvodom amfiteátra okolo smerovníka na Bivacco Slataper (kadiaľ budem zajtra vystupovať) až do Forcella Grande. Pritom môžem obdivovať Torre dei Sabbioni z každého uhla, až kým sa nedostanem do sedla. Odtiaľ je to potom na chatu San Marco blízko. Treba len zbehnúť serpentínami v strmom sutinovom poli a kúsok lesom, pričom sa mi pod nohami otvára pohľad na dedinku San Vito di Cadore dole v údolí.

Na chatu Rifugio San Marco prichádzam po 8,5 hodinách čistého času. Vzhľadom na niekoľko hľadaní cesty som s časom spokojný. Chata je trocha odlišná od ostatných alpských chát, keďže má ešte pôvodné vnútorné drevené zariadenie staré asi 100 rokov, ale úplné zachovalé a funkčné. Ponúka nocľah pre asi 40 ľudí. Aj tu majú po sezóne a zišlo sa nás len sedem zákazníkov, takže sa opäť môžem tešiť z pohodlia samostatnej 8-lôžkovej nocľahárne.

Deň druhý: ferrata Berti a lávka Cengia del Banco

Vstávam ešte za šera, pretože aj tu sa raňajky podávajú skoro. Bohužiaľ, sú talianske. Našťastie, súčasťou raňajok je veľký krčah čaju, takže aspoň zavodniť sa dá dôkladne. Z chaty vyrážam krátko po siedmej ako prvý zo všetkých nocľažníkov. Keďže takmer až do obeda budem len vystupovať, chcem čo najviac využiť ranný chlad. Obloha je jasná, čaká ma krásny deň. Pri stúpaní do sedla Forcella Grande vidím na druhej strane údolia za dedinkou San Vito di Cadore vyrastať Monte Pelmo z hustých tmavozelených lesov. Z tejto východnej strany ho vôbec nepoznať. Jeho trojstupňový profil, ktorým pripomína slovenský štátny znak, som vídaval zo severu. Pod sedlom prekvapím stádo kamzíkov. Sú plaché, vodca stáda ich ženie hore do skál, len čo sa priblížim na 100 metrov. Pri prechode sedlom si všimnem pamätnú tabuľu, ktorú som včera minul. Je venovaná miestnemu horskému vodcovi Luigi Cesalettimu, ktorý v roku 1877 ako prvý vystúpil sám a bez istenia na Torre dei Sabbioni. Po období dobývania najvyšších vrcholov Dolomitov otvoril éru výstupov na menšie, ale ťažko prístupné vrcholy.

Za sedlom sa opäť otvára pohľad do lúčneho amfiteátra. Leží ešte v hlbokom tieni, ale ďalej za ním je pekne ranným slnkom nasvietený masív Sorapiss, ohraničený strmými stenami. Pokračujem ďalej, pri smerovníku sa odchyľujem od svojej včerajšej trasy a vydávam sa doľava hore, smerom na Bivacco Slataper. Vystupujem sutinou a po skalách a asi za hodinu sa dostávam k známej červenej maringotke bez kolies, tentokrát plným menom Bivacco Scipio a Giuliano Slataper. Pri ňom ma čaká veľké prekvapenie – stoja tam celkom bez strachu dva kozorožce. Neviem, čo by ich mohlo k bivaku priťahovať, snáď sa tu nechávajú kŕmiť. Dovolia mi, aby som sa priblížil až na 3 metre a do sýtosti ich pofotil. Jeden sa zjavne predvádza, stavia sa mi z profilu, zatiaľ čo druhý si líha vedľa chrbtom ku mne a okázalo ma ignoruje.

Z vonku i dnu vyzerá Slataper lepšie ako Bivacco Berti, a pritom je podľa denníka denne navštevovaný. Nájdem v ňom zápalky, sviečku aj pár balíčkov základných potravín, ktoré tu pre núdznych nechali solidárni horali. Výstup do ďalšieho sedla, ktoré sa (nie veľmi nápadito) volá Forcella dell Bivacco, trvá len 20 minút. V sedle treba prejsť cez širokú trhlinu, ktorá vyzerá dosť nebezpečne, ale miesto vhodného priechodu označuje červená značka. Som vo výške 2670 m a je to najvyšší bod dnešného dňa.

Hneď za sedlom začína krátkou lávkou ferrata Berti. Účelom trasy je prepojiť sedlo dell Bivacco a začiatok lávky Cengia del Banco. Keď sa nahnem cez okraj skaly, môžem začiatok vidieť dole za sutinovým poľom, na ktorom končí ferrata. Nie je dlhá, prechod trvá len hodinu, ale je výrazne vertikálna a obsahuje viac rebríkov. Jej celková výška je okolo 250 m a jej obtiažnosť je stredná. Pri pohľade dolu vidím z lávky Cengia del Banco vychádzať dve postavy. Sú to lezci, ktorých míňam na ferrate. Dnes jediní, ktorých na ceste stretávam. Po východe z ferraty prechádzam cez sutinové pole (na niektorých mapách je označované ako Terrazza, hoci má dosť veľký sklon), ktoré je možno najriskantnejším miestom dnešnej túry. Jeho sklon je značný, čo samo o sebe nie je vážne, ale pod ním sa nachádza stena vysoká 900 m. Klesá strmo do údolia, kde by sa prípadný pád nedal zastaviť. Jeden z knižných sprievodcov uvádza, že na Terrazze má byť zdroj vody, nič také tu však nie je.

Na druhej strane poľa vidím rebríky, po ktorých sa vystupuje na lávku Cengia del Banco. Tabuľa vsadená do steny oznamuje príchodzím, že táto časť lávky sa nazýva Cengia del Pis. Význam talianskeho slova je rovnaký ako v angličtine. Asi recesia. Po niekoľkých rebríkoch vystupujem asi 20-metrovým komínom sa samotnú lávku. Ďalej po nej postupujem rýchlo, hoci je exponovaná. Skalnaté úseky sa striedajú so sutinovými poliami, na ktorých sú vychodené chodníky. Zabezpečenie nie je súvislé. Najväčšie nebezpečenstvo na nej hrozí od padajúcich kameňov uvoľnených prirodzenou eróziou z pilierov, ktoré sa spúšťajú z vrcholu Sorapiss až po lávku. Na jednom mieste ich počujem svišťať vysoko nad hlavou. Z lávky sa ponúka krásny výhľad na dedinku San Vito di Cadore v údolí v hĺbke 1700 m, ktorý privádza človeka do úžasu. Ďalej na severe a západe sú vidieť horské skupiny centrálnych Dolomitov – vzdialená Marmolada, Sella, Averau a Nuvolau, ale najkrajší výhľad je na Fanes a Tofane, ktoré sú odtiaľto vidieť všetky tri vedľa seba, najvýraznejšia Tofana de Rozes s jej ružovou južnou stenou. Ale to som takmer na konci lávky. Prechádzam cez malý potôčik, jediné miesto s vodou na celom okruhu. Možno nie je ani trvalý (sprievodca sa o ňom nezmieňuje), vyteká azda z malého ľadovca, ktorý sa podľa mapy má nachádzať nado mnou.

Lávka ústi nad údolím Val de Sorapiss, na druhej strane ktorého sa týči vrchol Ponta Negra. Chodník zatáča vpravo a po chvíli zostupuje po členitých skalách s veľmi slabým značením a neskôr po sutine až na dno doliny. Tu sa cesta rozdeľuje. Budem pokračovať chodníkom č. 215 na Rifugio Vandelli. Druhá odnož chodníka, ktorá má rovnaké číslo 215 (mapa nutná!) musí najskôr trochu vystúpiť a prejsť cez chrbát oproti, aby potom zostúpila k chatám Tondi a Faloria, ktoré sa nachádzajú priamo nad Cortinou a vedú k nim lanovky. Môj postup ďalej je jednoduchý. Zostupujem po klesajúcich stupňoch Val de Sorapiss až k neoznačenému sedlu plnému veľkých balvanov, za ktorými je dlhá klesajúca sutinová moréna. Privedie ma späť k jazeru Sorapiss, odkiaľ som včera vyšiel. Moréna patrí k ľadovcu Ghiacciaio Occidentale, najväčšiemu trvalému ľadovcu v skupine Sorapiss. Vidím ho hore na pravej strane. Po teplom lete vyzerá dosť roztopený, zaiste mu príde vhod blízka zimná rekondícia.

Zostup po moréne je otupný a únavný. Sutina je voľná a pod nohou poddajná, takže treba dávať pozor na každý došľap. Z diaľky vidím tyrkysové jazero, ako sa každým krokom približuje. Zo západnej strany má plytký breh pokrytý jemnejším pieskom, takže vyzerá ako morská pláž. Rád by som si oddýchol, ale čaká ma ešte cesta k autu na Passo Tre Croci, a potom musím ešte niekde zohnať nocľah. Zostup po moréne trvá takmer hodinu. Z chaty San Marco až sem to trvalo 7 hodín bez prestávok.

Záver

Lepšie je jedenkrát vidieť ako stokrát počuť. A kto raz Sorapiss uvidí, ten nikdy nezabudne. Chce sa vrátiť, aby si oči znovu popásol na Torre dei Sabbioni, Pieskovej veži, ktorá patrí do iného sveta.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek