Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Prechod (ne)známym Vihorlatom

Vihorlatské vrchy a v nich Sninský kameň a Morské oko, to sú pojmy medzi turistami. Nie som výnimkou, preto som rovnako plánoval navštíviť tieto miesta, ale čakal som na správnu chvíľu. Síce neprichádzala, ale aspoň som mohol zahrnúť do svojej cesty aj novoobjavený prechod cez vojenské pásmo Valaškovce, takže čakanie sa oplatilo.

Vzdialenosť
43 km
Prevýšenie
+1650 m stúpanie, -1860 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 10.08.2014
Pohoria
Vihorlatské vrchy (CHKO Vihorlat)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1076 m n. m.
  • Najnižší bod: 134 m n. m.
Voda
poľana pod Vihorlatom
Nocľah
VO Valaškovce (pod širakom)
Doprava
Strážske (vlak, bus), Zemplínske Hámre (bus)
Humenné (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Plán pozostával z troch úsekov. Prvý, po značenej zelenej a modrej z Krivoštian do Porúbky. Druhý, oficiálne neznačený, ale lokálnou bieločervenou cez VO Valaškovce tak, aby som do 8.00 rána pondelka bol vonku z obvodu, aspoň na Poľane pod Vihorlatom a posledná tretia časť, zase značenou hrebeňovkou na Sninský kameň, s návštevou Morského oka a s koncom v Snine alebo už v Zemplínskych Hámroch.

1. deň

Krivošťany – Krivoštianka – Veľká Dubová – Chlm – Porúbka – Kyjov

A tak v jednu slnečnú nedeľu, keď hlásili dobré počasie aj na ďalší deň, som sa vybral. Začal som v Strážskom, ale oficiálnu trasu a túru až v blízkej dedine Krivošťany. Správnu cestu do dediny som hľadal zložitejšie, ale smerovník v dedine bol pri autobusovej zastávke, tak som mohol hneď vyraziť, dúfajúc, že spať už budem v niektorom z partizánskych bunkrov.

Cez Krivoštianku do Porúbky

Trasa ma privítala hneď úvodným stúpaním na Krivoštianku, kde som bol za necelú hodinu. Na tomto mieste sa nachádza prístrešok s ohniskom a odbočka na vyhliadku na sever, na Humenné a Nízke Beskydy. Pokračoval som ďalej už pohodovým chodníčkom. Viditeľne však nie frekventovaným. Po čase nasledoval Vojtov kríž s posedením, kde som sa aj na chvíľu zastavil. Vstávam a pokračujem naľavo, už po lesnej ceste, ktorou sa dostávam ku križovatke lesných ciest, na rázcestí Veľká Dubová. Chvíľu rozmýšľam a teraz aj trocha ľutujem, že som si neodbehol na 15 minúť vzdialený Jasenovský hrad. Pokračujem však v smere Chlm, čím sa dostávam von z lesa na PR Chlmecká skalka a ňou schádzam do sedielka, kde naďabím na civilizáciu – malú búdu a vlek. Odtiaľ sú nádherné výhľady na Chlmec, Ptičie a až po Humenné. Kochajúc sa takými to výhľadmi si dávam občerstvovaciu prestávku a nechávam si sušiť spotené tričko. Krásnymi lúkami a výhľadmi na vojenské pásmo následne schádzam do Porúbky, kde okolo kostola prichádzam do centra obce.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Z Porúbky na Kyjov

Tu som si pozrel mapu, ale stále som nevedel, ktorým smerom ísť. Preto som sa opýtal domorodca, ktorý mi nepomohol. Vybral som sa smerom k Vinianskemu jazeru. Cestou som sa ešte spýtal cykloturistky, ale nemala o tom ani šajnu. Zase ten starý problém s nedostatočným propagovaním. Stále som nevedel, ako ďaleko ísť po ceste, kde odbočiť... Raz som aj odbočil cestou doprava, ale červenobielu som nenachádzal, tak som sa vrátil a pokračoval. Až konečne ďalší cykloturista mi poradil, že videl na ceste napisané "Kyjov, Vihorlat" s odbočkou do lesa. Tak som už o niečo pokojnejšie šiel ďalej a našiel túto odbočku, ktorá ma posielala doľava, kde už boli svedomite ponaznačované červeno-biele lokálne značky, z ktorých by si mohli brať vzor aj niektorí značkári KST... Až spätne pri čítaní článku, z ktorého som čerpal informácie, som pochopil, že sa z Porúbky treba dať po modrej, resp. po ceste na Vinné, lebo modrá odbočuje do lesa. A potom len si všímať na ceste namaľovanú odbočku. No aj tak by nebolo na škodu pribiť smerovník v Porúbke s jednoduchým vysvetlením či časovým údajom...

Červeno-bielou lokálnou

Dal som sa teda po červeno-bielej a tesne pred vstupom do lesa som prvýkrát zbadal Zemplínsku Šíravu. Lesná cesta pomaly vymizla a šiel som už po príjemnom lesnom chodníčku, aký milujem najviac. Ten ma priviedol k prvej partizánskej zemľanke so stručnou infotabuľou. Keďže ešte bolo relatívne skoro, aby som sa usadil, tak som pokračoval ďalej. Tento chodník oproti zelenému z Krivoštian je asi dosť frekventovaný, najmä cykloturistami, keďže vôbec nebol zarastený. Zakrátko prichádzam k druhej zemľanke, v o niečo horšom stave. Nasleduj stúpanie na kamenistý Kyjov, ale bez extra výhľadov. Nezdržiavam sa tu a idem zase príjemným chodníkom, až prichádzam k pomníku bieloruského partizána Ihnata. Odtiaľ už zakrátko vychádzam na lúku s posedom, kde rozmýšľam aj ukončiť trasu. Naivne si však myslím, že by som stíhal západ slnka na Vihorlate a idem ďalej. Až ďalší deň, na Vihorlate som si uvedomil, že by som potreboval prísť aspoň o dve hodiny.

Pokračujem mladým lesom, ale už po ceste. Prichádzam zboku k lúke, kde nachádzam ďalší posed, ale ešte na zemi. Tu už vážne rozmýšľam skončiť, ale dám sa ešte na prieskum a prichádzam na asfaltovú cestu, kde práve stretávam cykloturistov. Dám sa s nimi do reči a prichádzam na to, že sú to autormi tejto trasy. Trocha pokecáme o trase, ulahodím im pochvalou nad super značením a oni ma zato poinformujú o ďalšej ceste. Rozlúčime sa a pokračujem ďalej chodníkom do lesa, ktorý opäť označuje namaľovaná šípka na ceste. Keďže sa mi nechce vracať, pokračujem ďalej dúfajúc, že nájdem ďalší posed. Ten aj nachádzam na ťažšie prístupnej kamennej sutine s celkom fajn výhľadmi. Posed je dokonca otvorený, ale je na veľmi vratkých pilieroch a aj rebrík nevyzerá schodný, takže zavrhujem myšlienku tam prenocovať. Chvíľu rozmýšľam, ako sa tu tí poľovníci museli mordovať s jeho stavbou. Idem ďalej a vchádzam do lesa stále dobre znateľným a výborne označkovaným chodníčkom. A to všetko už vo večernom šere. Takže volím krízovú možnosť a hľadám niečo schopné a relatívne bezpečné na prenocovanie. Povedľa chodníčka nachádzam vyvýšené kamenné miesto, kde vybaľujem spacák a tápajúc v tme hľadám a staviam barikády, aby som bol chránený, resp. aby som oklamal svoj strach. Po dnešnej namáhavej ceste rýchlo zaspávam.

2. deň

Kyjov - Peňažník – Vihorlat – Poľana pod Vihorlatom – sedlo Rozdiel – Jedlinka – sedlo Tri Table – Malé Morské oko – Morské oko, kaštielik - Sninský kameň – Rovienky – Zemplinské Hámre

Cez Peňažnik na Vihorlat

Napriek sparťanským podmienkam a s kameňom pichajúcim do chrbta som relatívne dobre spal a za svitania som aj rezko vstal, zbalil sa a pokračoval, aby som dodržal limit, byť do 8.00 rána vonku z vojenskej oblasti. Za pár minút som bol pri Peňažníku, ktorý som obišiel z pravej strany. Celkom pekné skaly. Vyšiel som z lesa na orosenú lúku pod tróniacim Vihorlatom. Ani to nevyzeralo, že to bude taká makačka. Zo začiatku stúpanie je len mierne, keď prechádza po pravej strane okolo starého rúbaniska. Tu, pred finálnym útokom na Vihorlat, raňajkujem, čo mi iste pomohlo zvládnuť skoro 1100 metrov vysoký kopec. Vydávam sa na jeho dobytie a kopec sa bráni ťažkým strmákom. Ísť takto po blatistom teréne, tak asi ani nevyjdem. Pomáham si serpentínami, ktoré však veľmi málo pomáhajú. Napriek tomu pomaličky naberám výškové metre a uberám tie z kopca. Konečne, po asi polhodine štverania, ktoré nemá ďaleko od toho tatranského, vystupujem a dobýjam kopec Vihorlat. Ja, šťastný zemepaaan. Oddychujem!

Po chvíli oddychu, spamätávania sa a letargického pozorovania, vyberám foťák a fotím. Fotím všetko naokolo, keďže som tu prvýkrát. Žiaľ, opar mi znemožňuje ďalekosiahle výhľady aj extra dobré fotky, tak si v mojej pamäti a pamäti foťáka odnášam len výhľady na Zemplínsku Šírava a dediny. Je pol siedmej a mám času na pohodový zostup k Poľane. Úsek od vrcholového pylóna je naozaj nádherný, hlavne so spätným pohľadom na najvyšší bod. Škoda len, že čoskoro vchádzam do lesa, a tak zostupujem k prístrešku na Poľane pod Vihorlatom pred siedmou rannou hodinou. Hodina by tak stačila, aby som sa dostal od prvého či druhého posedu, čím by som mal času odbočiť na Jasenovský hrad. To je už momentálne jedno. Krátkym občerstvením a následným vykročením po značkovanej zelenej k sedlu Rozdiel ukončujem druhú časť mojej túry a zároveň začínam poslednú, tretiu.

K Malému a Veľkému Morskému oku

Na túto tretiu časť sa teším asi najviac, keďže vedie Morským okom a tiež na Sninský kameň. Po rannom strmáku na Vihorlat je táto časť príjemná. Viedla pohodovým, celkom dobre značeným chodníkom. Za asi 40 minúť prichádzam k sedlu Rozdiel a napájam sa na červenú k Jedlinke, kde z nej schádzam a dávam sa žltou k Malému a Veľkému Morskému oku. Táto krátka trasa je zaujímavá tým, že mi pripomína Slovenský raj. Treba veľa kľučkovať či preskakovať potôčiky. Za chvíľu tak prichádzam k Malému Morskému oku, o ktorom som veľmi nemal šajnu. Na rozdiel od Veľkého tu nie je žiadneho ľudského zásahu v podobe stavieb, a tým pádom sem ani turisti asi veľmi nechodia. Čo je len fajn. Pokračujem ďalej a zostupujem k Veľkému Morskému oku, ktoré ma víta odpornou plechovou búdou s nápisom WC. Radšej idem rýchlo ďalej, lebo už vidím modrú hladinu, čím sa mi spĺňa túžba vidieť a byť pri slávnom Veľkom Morskom oku. Tu som si chvíľu posedel, porelaxoval, pozerajúc sa na krásnu modrú hladinu, v Kaštieliku som si popýtal naplniť fľašu vodou a dal som sa na výstup na Sninský kameň. Šiel som po asfaltke, kde odbočovala cesta k bufetu. Tu som ale značku stratil. Šiel som k nemu a pýtal sa ľudí, tí však nemali veľmi potuchy, vybral som sa hore na cestu a vrátil sa späť a tesne pred zákrutou som našiel modrú značku, odbočujúcu doprava, resp. od Kaštielika doľava. Ale ako to býva na križovatkách, najväčší problém je so značkami. Hlavne, že niekde na rovnej ceste je ich aspoň 10 na jednej kope...

Cez Sninský kameň do Sniny

Tento úsek je všeobecne známy, takže už len skrátene. K sedlu Tri table to nie je ďaleko, ale ten strmák dá opäť zabrať. Trocha som závidel chalanom, ktorí si to už šinuli dole. Táto časť už nebola taká ľudoprázdna ako predchádzajúce z Krivoštian a Kyjova, lebo stretávam aj štvoricu, ktorú som neskôr asi na trikrát obiehal. Vyšplhal som sa do sedla, trochu si oddýchol a pokračoval už miernym stúpaním pod vrchol Sninského kameňa, kde začínala prírodná rezervácia Sninský kameň. Nasledovalo ďalšie strmšie stúpanie, ktoré som ukončil pri rázcestníku s rovnomenným názvom. To už som bol pod Kameňom a po schodíkoch konečne vystúpil na vrcholovú plošinu. Po dlhých rokoch túžby sa sem dostať - som tu. Len ťažko sa dajú popísať nádherné výhľady na Morské oko, Vihorlat, Sninu... Dojedol som posledné zvyšky zásob a zašiel ešte na druhý, Veľký Sninský kameň ku krížu.

Zbehol som späť a vydal sa do Sniny po modrej okolo Veľkého kameňa a dole strmým klesaním s infotabuľami o vihorlatskej flóre a faune. Táto časť na výstup tiež nie je extra ľahká. Po asi polhodine som bol pri Rovienkach, kde som chcel pokračovať po modrej cez Sninské rybníky. Žiaľ, okrem smerovej tabule nič nenasvedčovalo tomu, že by tadiaľ malo ísť modré značenie a na dlhom predpokladanom úseku som ani nič nenašiel, tak neviem, asi som zle hľadal... Chtiac-nechtiac som sa musel dať na Zemplínske Hámre po zelenej, ktorú som opustil hneď, ako som vyšiel z lesa a zbadal dedinu a cez lúku som si skrátil cestu. Rýchlo som prezrel centrum a smeroval na Sninu. Idúc po asfaltke som už stopoval, lebo sa mi po nej nechcelo trmácať. Zastavilo mi až nejaké piate auto, čím sa skončila aj moja vihorlatská túra.

Zhrnutie

Po absolvovaní tohto prechodu zo Strážskeho/Krivoštian do Zemplínskych Hámrov/Sniny mám stále dobrý pocit. Veľmi som sa tešil na top atrakcie ako Sninský kameň či Morské oko. Osobitne ma však zaujímal prechod vojenskou oblasťou, ktorá sľubovala pralesy, príjemné chodníčky a partizánske zemľanky (trasa od Porúbky k Poľane pod Vihorlatom má cca 14 km a trvá približne 6 - 7 hodín). Zároveň som mal menšie obavy z nedostatku informácií, či budem stíhať a či sa nestratím. Táto časť je však super značená. A rozhodne odporúčam každému záujemcovi túto trasu absolvovať.

Fotogaléria k článku

Najnovšie