1. deň

Fiľakovo – Belina – Belinské skaly – Monica

O pol piatej som vláčikom prijachal do Fiľakova a mohol som vyraziť. Najprv popri trati a po hodine šliapania do kopca. Na chrbáte som mal veľkú krošňu, ktorá ma tlačila k zemi. Časom to bude lepšie. Keď vypijem štyri litre sladkej žbrndy, pôjdem ako Elf. Za dedinou Belina som stúpal úvozom zarezaným do piesku. Čoskoro som prišiel do lesa. Minul som kameňolom a dorazil som nad Belinské skaly. Otvárajú sa ponad ne čiastočné výhľady až na Šomošku.

Cesta hrebeňom bola čerstvo odhrnutá buldozérom. Stroj prešiel ako tank, vedľa cesty sa váľali vysoké vyvrátené stromy. Neďaleko rázcestia turistických značiek pod kopcom Monica som núdzovo prenocoval. Zložil som sa v plytkej dolinke obrátenej na sever, v ktorej bolo v noci chladno. Ráno som si musel cez kríže prehodiť hrubú vetrovku.

2. deň

Monica – Obručná – Mačacia – hrad Šomoška – Šiatorská Bukovinka – Karanč (Karancs) – Tri chotáre – Klinovka – Šikov – Ďugdel – Tri chotáre – Mokava – vysielač pri Blatnom vrchu

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Jarné rána sú fantastické. Mám rád nekonečné koncerty spevavcov. Dajú sa počúvať hodiny. Zbalil som si svojich pár švestiek a o 6.30 h som vyrážal. Zbehol som do Obručného, kde sme mali ako študenti záver Bohatierskej trilógie, a stúpal som k chatám. Dolinou sa ozýval strašný rachot. Čoskoro som zistil, čo ho spôsobilo. Ďateľ. Operence majú na jar zásnuby a zdá sa, že ten, ktorý hlasnejšie ďube, má u samičiek väčší rešpekt. Nuž a tu jeden zistil, že keď ďube do starej lampy pouličného osvetlenia, vydáva to väčší rachot ako ďubať zobákom do dreva. Vyššie v lese som videl "ďatľa poctivca". Proti tomu v doline nemal šancu.

Prešiel som oblý hrebeň Mačacej a podo mnou sa objavil starý kameňolom. Volá sa Mačacia a podľa tabúľ tu v medzivojnovom období pracovalo 1500 ľudí. Bol to najväčší kameňolom u nás a vyrábali sa tu dlažobné kocky, známe ako mačacie hlavy. Úzkokoľajkou sa vozili do Maďarska. Pri kameňolome vyrástla celá dedina so školou, dnes tu vidno už iba zopár ruín. Kameňolom rekultivujú. Neviem, čo tu chcú mať, ale keď som sa pozeral na steny zo sopečných skál, vedel by som si tu predstaviť zopár zaistených ciest. Pred kameňolomom je drevená rozhľadňa, z ktorej je nádherný výhľad na hrad Šomoška i susedenú pevnosť Salgó (Šalgó) takmer v zákryte.

Šomoška

Od kameňolomu som išiel po trase bývalej úzkokoľajky. Minul som ruinu colnice a zbehol som na rázcestie značiek. Stúpal som na Šomošský hradný kopec. Chodník ide popri veľkom kamennom mori a vyššie popri známom čadičovom vodopáde - Kamenný vodopád. Prírodný výtvor vznikol stuhnutím lávy v kráteri sopky. V minulosti bol vodopád väčší, no kameň z neho použili na stavbu hradu.

Šomoška je veľmi zvláštny hrad. Od nás sa k nemu ide dlhým chodníkom cez les, pričom keď na hrad vyleziete, zistíte, že len pár metrov pod ním je dedina Somoskő. Lenže tá je už v Maďarsku. V súčasnosti sa dá ísť na hrad aj z Maďarska, v minulosti to nebolo možné. Na Šomoške som bol tretíkrát, no prvý raz som za vstup musel platiť. Od dospelého pýtajú 1,15 €, od detí 50 centov. Pred pár rokmi hrad rekonštruovali, čo je u nás vždy nebezpečné, avšak tu to dopadlo celkom dobre. Hlavná veža má gotickú strechu a je tu zaujímavá chodba na južnej strane.

Karanč

Zo Šomošky som zbehol do Šiatorskej Bukovinky a začal som stúpať na Karanč (Karancs). Na kopec sa ide od železničnej stanice. Veľmi dlho sa šliape po cestách takmer horizontálne, pričom na záver človeka čaká prudký výšvih. Dal mi zabrať. Tesne pod vrcholom je pekne upravený Margitin prameň. Karanč (Karancs, 725 m) je najvyšším kopcom Cerovej vrchoviny. Leží na štátnej hranici, pričom na maďarskej strane je vysoká kovová rozhľadňa. Je z nej parádny výhľad, hoci na slovenskej strane vidno iba hory. Rozhľadňa je kúsok pod vrcholom, na najvyššom bode kopca je akýsi "opevnený" hraničný kameň. V besiedke na maďarskej strane som zjedol obed a pokračoval som po hranici. Tá je z maďarskej strany značená zelenou turistickou značkou, chodník však lepšie značia hraničné kamene. Je otrasný. Najprv strmo dole, potom hore. Nato opäť prudko dole a to všetko na lístí s kamienkami a vetvičkami. Zázrak, že som si tam nevyvrtol členok. V sedle nad železničnou stanicou Šiatorská Bukovinka som naďabil na úplne nové tabule náučného chodníka. Písalo sa na nich o Palóciovcoch, ktorí horu Karanč uctievali, lebo im pripomínala ležiacu tehotnú ženu. Pri troche predstavivosti môže byť.

Na kopci Tri chotáre (445 m) som zo štátnej hranice odbočil. Putoval som po hrebienkoch zväčša po zvážniciach. Občas som sa predieral poriadnymi húštinami. Je skorá jar, ale už lietajú roje múch. Poriadne do mňa dobiedzali. Prešiel som osadu Šikov, nato samotu Ďugdel a na hrebeni som sa zvalil vedľa cesty. Oddych. Ako tak ležím, asi 20 metrov odo mňa si to štráduje muflón so samicou. Tak som "zac-kal", nech o mne vedia. Muflón zastal, prezrel si ma skleneným pohľadom a plážovým krokom pokračoval ďalej. Aj som naňho hovoril:
"Čo si hluchý, či čo?" no úplne ma ignoroval. Ja som zvieratká neignoroval. Keď som zbadal v lístí kliešťa a na gatiach ďalšieho, svižne som sa postavil a pokračoval som v túre. Po pár sekundách som stretol "starých známych". No teraz, keď ma muflóny videli kráčať, bleskovo odbehli. Prekvapilo ma, aký veľký bol samec. Bol oveľa väčší ako srnec. Nedaleko vysielača na kóte 352 m vedľa Blatného vrchu som núdzovo nocoval. Dnes som spal kúsok pod hrebeňom, vďaka čomu mi bolo v noci oveľa teplejšie, ako včera.

3. deň

Blatný vrch – Trebeľovce – most cez Ipeľ – most cez Krivánsky potok – Mikušovce – Béter – Lučenec

Ráno som si odfotil vysielač s mesiacom a rozbitou asfaltkou som zbehol do Trebeľoviec. Z dediny som išiel po poľnej ceste, ktorá ide cez dva toky. Cez Ipeľ a cez Krivánsky potok. Na Ipli mal byť podľa mojej mapy most, no či je aj na Kriváňskom potoku, to som netušil. Našťastie, most tam bol. Poľnou cestou som prišiel do Mikušoviec a asfaltkou do Lučenca. V meste som si odfotil veľkú chátrajúcu synagógu a v obchodnom dome som si kúpil pitivo. Už bolo na čase.

Na železničnú stanicu som prišiel o 9.30 h, čo bolo skôr, ako som plánoval. Keď som tam dorazil, akurát hlásili nejaký vlak. Tak som sa pri okienku spýtal, čo je to zač. Ide do Zvolena? Dobre. A má tam prípoj na Bratislavu? Áno? Tak si prosím lístok. Schytil som krošňu a trielil som do vlaku. Vbehol som dnu a pohli sme sa. Takto si predstavujem promptný odvoz.

Záver

Človek si dáva v živote rôzne ciele. Niektoré vážne, iné zábavné. Medzi druhé patrilo predsavzatie obísť svoju vlasť dookola. Nie však po hranici. To v minulosti ani nebolo možné. Chcel som svoju domovinu obísť nie veľmi ďaleko od hranice tak, aby som išiel cez čo najatraktívnejšie miesta. Týmto výletom sa mi to podarilo. Idúc neďaleko hranice som navštívil zaujímavé miesta, ako sú Kamenná žena, Trúbiaci kameň, Hajnáčka, Silická ľadnica, Zádielska a Hájska dolina, Turniansky hrad, Kamenec, Sninský kameň, Busov, Osturňa, Pilsko, jaskyne Na Špičáku a Na Pomezí, Broumovské stěny, Teplicko-Adršpašské skály, Labský důl, hrad Hamrštejn, Tiské stěny, Osek, zámek Jezeří, Klínovec, Cheb, Mariánske Lázně, Švarcenberský kanál, Jindřichův Hradec, Landštejn, Slavonice, údolí Dyje, Mikulov a mnohé ďalšie.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek