Túra

Hnilec – Závadka – Poráč – Olcnava

10.05.15
Volovské vrchy sú rozsiahle pohorie, ktoré ponúka množstvo značených turistických trás. Okrem najznámejšej Cesty hrdinov SNP v južnej časti, tiež Poráčsku dolinu a planinu Galmus na severe. No minimálne rovnako atraktívny a na výhľady bohatý je zabudnutý úsek od Hnilca cez horské dediny Závadka a Poráč do Matejoviec alebo Olcnavy.

Trasa

Hnilec – sedlo Grajnár – Pod Javorom – baňa Ľudmila – Ráztoky – Hnilčík, Mraznica – Hnilčík – Seliská – Žaloba – Závadka – Sosničky – kaplnka nad Závadkou – Smrečiny – Rovná lúka – Holý vrch – Pod Holým vrchom – Pod Svinským hrbom – Poráč – Jaseň – Matejovce nad Hornádom / Poráč – Vysoký vrch – Kamenný potok – Olcnava

Keďže som milovníkom málo resp. ne- navštevovaných trás, rozhodol som sa ju prejsť. Do karát hrala poloha medzi dvomi železničnými traťami a priaznivé vlakové spojenia. Pozval som tiež "kolegu z Hikingu" Ronalda, ktorý nadšené súhlasil. O 7.45 h sme vystúpili z vlaku s jeho kamarátom v Hnilci a naša 35 km túra mohla začať.

Z Hnilca cez Grajnár do Hnilčíka

Smerovník pri vlakovej zastávke v Hnilci nás posielal smerom kolmo na železničnú trať, ale ak nechcete vidieť celkom peknú dreveničku, tak sa vydajte po ceste popri trati. My sme sa nechali viest značkou, čím sme neboli ukrátení o miestnu časť Hnilca. Hneď v diaľke zaujme fotogenický kostol v centre. O chvíľu sme boli tam, kde sme sa zastavili pri informačnej tabuli o banskej histórii obce. Značka nás pred kostolom naviedla do uličky po pravej strane, ktorá nás mala dostať do sedla Grajnár. V podstate sa treba dostať hore na zalesnený kopec, takže by nemal byt problém s orientáciou. To si asi povedali značkári, keď značky umiestňovali len veľmi poskromne. Tak napr. v mieste, kde sa cesta zatáča doprava, sa teoreticky dá pokračovať rovno pozdĺž potôčika. Žiadna značka smerujúca ani rovno ani po ceste. Ale keďže sme vedeli, že značka na mape traverzuje, tak sme predpokladali, že práve touto lesnou cestou. Potvrdili sme si to až v ľavotočivej zatáčke, kde sme konečne našli ďalšiu zelenú značku. Zrejme zmizla aj s časťou vyrúbaných stromov, čím sa ukázali aj prvé výhľady na Hnilec a zasnežené, výrubom skoro vyčistené, oproti stojace hrebene. No so značkou to nebolo o nič lepšie ani v lese. Ale tu okrem zrakového zmyslu, pomôže sluchový, keďže je možné počuť autá pohybujúce sa po o niečo vyššie položenej ceste neďaleko sedla Grajnár.

Za pár minút sme boli pri skoro zrúcanine motorestu Javor v sedle Grajnár. Okrem žalostnej stavby, srdce ešte viac zosmutnelo najmä pri pohľade na neďaleký vyholený kopec, ktorým prechádza modrá značka na Veľkú Knolu a do Slovenského raja. Mimo veselo pomaľovaného prístreška sme objavili pamätník k leteckej tragédie z roku 2002, v podobe chvosta stíhačky a tabuľu priekopníka turistického značenia. Pobrali sme sa naším smerom, kde to so zalesnením vyzeralo oveľa lepšie, lebo sme išli krásnym chodníkom v tieni lesov, ktoré uchránili stále bohatú snehovú pokrývku. Rozmýšľali sme nad žltým pokračovaním a výstupom na Pálenicu, ktorú sme, ale z mojich časovodopravných dôvodov zavrhli a nechali na ďalšiu túru, ktorú máme naplánovanú. Vydali sme sa do údolia, čomu sme neskôr blahorečili.

Ale ešte predtým sme blúdili na starom zarastenom rúbanisku. Treba ísť rovno cez zarastenú divočinu, keďže tým smerom by mal pokračovať nevýrazný chodník, len značku uvidíte až niekde ďalej. Nenašli sme ju, tak sme sa dali po ceste, smerujúcej doľava, ktorá sa neďaleko rozdeľovala aj doprava. Tu sme sa rozdelili a začali hľadať. Išiel som vpravo a našiel o niečo ďalej zelenú značku. Rovnako aj nevýrazný chodník so značením prechádzajúcim predošlou divočinou, ktorú sme obišli. Vošiel som do ďalšej divočiny, kde som predpokladal pokračovanie chodníka, ale tu značka nebola a parťáci ju našli na ceste, čiže značka potom kopíruje cestu. Pokračovali sme po nej, no o niečo ďalej sme našli na dvoch vedľa stojacich stromoch ďalšie dve značky, čím asi chceli značkári dať najavo, že máme ísť pomedzi stromy, do mierne zaváľaného, ďalšieho takmer nevýrazného chodníčka. Ešte šťastie, že niekto pred nami išiel, tak sa dalo aj vďaka jeho stopám v snehu orientovať. Zišli sme k ďalšej ceste, kde sme objavili ďalšie dve značky. Nevedeli sme, či pokračovať po traverzujúcej ceste, alebo zísť do ešte horšie schodného zaváľaného a zasneženého úseku. Podľa chýbajúcej značky na ceste a podľa mapy, sme vsadili na polozavalený chodník, neďaleko ktorého pretekal potok. Vedľa potoka sa tiahla cesta, ktorá s ním klesala do doliny a po pár minútach sme po nej došli na križovatku ciest, kde sa pripájala nielen zelená značka, ale aj traverzujuca cesta. Odtiaľ sme kráčali po dobre značenej pohodovej lesnej ceste pozdĺž potôčika, ktorý nás priviedol k chate, kde sme stretli jediných turistov po celej ceste.

Nečakaná exkurzia po bani Ľudmila

Neviem akým riadením alebo to je náhoda, či osud, že sme prišli do rovnakého bodu a v rovnakom čase ako spomínaní turisti. Išli si pozrieť blízku baňu Ľudmila, kde sme sa samozrejme pridali. Kebyže prídeme o niečo skôr alebo neskôr, tak ich asi minieme a nikdy by sme nemali prehliadku síce krátkej, ale zaujímavej bane. Po asi 10 metroch je podzemie zavreté mrežovanou bránou. A to sme uvažovali, že pôjdeme po žltej na Pálenicu, preto sme si blahorečili, že sme tam nešli. Prešli sme s asi 10-člennou skupinkou pár chodieb, jednu väčšiu sálu a pofotili si osamelo spiaceho netopiera. Po chvíli sme boli vonku, poďakovali sa vodcovi skupinky a pokračovali v našej túre.

Zanedlho sme vyšli na vyšný koniec dediny Hnilčík, v časti Ráztoky, ktorá je starou baníckou osadou. Hneď zaujali asi štyri vedľa seba na ľavej strane stojace drevené poschodové domy. Za nimi na môj vkus trocha rušivo prebudovaná Klopačka na penzión, ako aj nižšie položený starý polozrúcaný dom s presklenou verandou. Pekné boli terasovito upravené záhrady chát či rodinných domov. Po chvíli sme zišli k lyžiarskym vlekom strediska Hnilčík – Mraznica a potom aj do samotnej dediny Hnilčík. Trocha sme váhali nad smerom postupu, keďže sme sa mali napojiť na žltú, smerujúcu na Seliská, ale našli sme len značku odbočujúcu doprava (na Pálenicu). Našťastie sme hneď na ľavej strane mosta našli žltú značku odbočujúcu naším smerom.

Z Hnilčíka krásnymi hrebeňovitými lúkami do Závadky

Od smerovníka v Hnilčíku, je na Seliská asi 20 minút trochu strmého, ale stále pohodového stúpania chodníčkom. Ten je zjavne frekventovaný, keďže pár popadaných stromov bolo prerezaných, rovnako žltá značka je bezchybná. Z trasy zaujmú výhľady na údolie Železného potoka, oproti stojaci kostol s cintorínom či mohutné vrchy, kde sme hádali Pálenicu. Po chvíli sme vyšli na lúku, kde na ľavej strane sme našli smerovník. Ten nás posielal na lúčnatý kopček, opačným zalesneným smerom by sme sa dostali do tiež zaujímavo znejúcej banskej osady Bindt.

Odtiaľ sme pokračovali po lúčnatom teréne, ktorý nás s menšími lesnými intermezzom, sprevádzal až do Poráča a v mojom prípade až do Matejoviec nad Hornádom. Teda nejakých 20 km. Tieto úseky sú naozaj nádherné, poskytujú ďalekosiahle výhľady na Branisko, Levočské vrchy a Tatry, ktoré v tom čase boli takmer bezchybne viditeľné. Rovnako sú viditeľné aj dediny a mestá v Hornádskej kotline (Spišská Nová Ves a Levoča s výraznou Mariánskou horou). A samozrejme Spišský hrad. Na druhej strane sú výhľady ohraničené zasneženým hlavným hrebeňom Volovských vrchov, kde by sa mali nachádzať Volovec, Skalisko či Zlatý stôl. Výrazná je dedina Nálepkovo pod kopcami. Značkovanie je v poriadku, lebo nechýbajú značkárske koly, ktoré kopírujú prašné cesty. Táto časť je rajom pre cykloturistov, keďže terén je len mierne zvlnený a niekedy som ľutoval, že sa nemôžem spustiť dole kopčekom na kolesách. Museli sme si to poctivo odšliapať, ale odmenou nám bol priam orgazmický pocit výbornej túry.

Skrátene trasa: Od Selísk doprava, pozdĺž ľavej strany lesa, na mierny kopec, z ktorého popod elektrické vedenie k pravej strane lesa na ďalšom miernom kopci s názvom Žaloba, kde sme zazreli dedinku Závadka. Zišli sme dole a došli k ihrisku a našťastie, nie tak blízko cigánskej osady, ktorá kontrastovala s nádhernými Vysokými Tatrami v pozadí. Značka nás posielala okolo Závadskych skaliek cez hlavnú cestu na exkurziu do dediny, kde sme si mohli všimnúť stále obývateľné drevené domčeky. Čudom sme neboli len pre voľne pasúce sa kozy, ale aj pre domorodcov. Prešli sme okolo kostola nad dedinu, kde sme si konečne oddýchli a niečo schrupli s peckovým výhľadom najmä na hlavný hrebeň Volovských vrchov.

Zo Závadky ďalšími krásnymi lúkami do Poráča

Pokračovali sme hore ku krížu okolo nevýrazných Sosničiek ku kaplnke s krížom, čim sme sa dostali opäť na široké lúky. Autenticitu drevených domčekov potvrdzovali kravou orajúci ľudia pri kaplnke. Zbadali sme náš ďalší cieľ, 12 km vzdialenú dedinu Poráč, ku ktorej sme sa mali dostať širokým hrebeňovitým oblúkom. Od kaplnky sme prešli zvlneným reliéfom krajiny k menšiemu lesu, ktorý sme obišli po pravej strane. Tam nás na jednom mieste zaujal hojne kvitnúci šafran až tak, že sme stratili jeho fotením v pozadí s Tatrami asi 10 minút. Odtiaľ sme išli okolo lesa sprava, na mierny kopček a potom k oproti stojacemu lesu, kde sme našli smerovník Smrečiny. K Holému vrchu to ukazovalo necelé 2 hodiny. Pokračovali sme doľava v o niečo viac zalesnenom teréne, ktorý sa striedal s uzavretými lúkami. Zanedlho sme mali na dohľad Bukovec a vedľa neho menší Holý vrch. Ale k nemu to stále trvalo aspoň hodinu cesty, keďže cesta zatáčala zo strany na stranu.

Zanedlho sme došli k smerovníku Rovná lúka, aj keď bola len lesnou čistinou. Lesom sme prešli k rozsiahlejším lúkam, kde obďaleč na ľavej strane sa nachádzala chata. Prechod cez ďalší lesík a vybehnutie na ďalšiu lúku mierne doprava a potom doľava popod stojace stĺpy s elektrickým vedením. Od nich to nebolo ďaleko k Holému vrchu. Keď sme došli k miestu, kde cestu pretínala drevená ohrada, vyšli sme kolmo nahor na neveľký Holý vrch, ktorý stačil na perfektné výhľady najmä na Hornádsku kotlinu s Tatrami a Levočskými vrchmi. Hradba hlavného hrebeňa na juhu nedovolila väčšie výhľady, no bohato to stačilo. Odtiaľ do Poráča bolo maximálne hodinu klesaním cez lúku posiatu prvosienkami k smerovníku pod Holým vrchom a následne cez lesík k smerovníku nad Svinským hrbom. Na ceste nad Poráčom sa opäť ukazovali výhľady východným smerom, na Poráčsku dolinu a planinu Galmus s Bielymi skalami.

Epilóg I. do Matejoviec nad Hornádom

Pôvodne som chcel pokračovať s parťákmi na Vysoký vrch a odtiaľ do Olcnavy. Keďže som bol na hrane s časom, musel som uväzovať nad inou možnosťou. Buď stopovať cez Rudňany do Markušoviec alebo risknúť kratšiu červenú trasu do Matejoviec. Ale mal som ešte 1,5 h do odchodu vlaku a toľko trvala tiež trasa. Vyrazil som doľava, prešiel okolo poľnohospodárskeho dvora a okolo stĺpov elektrického vedenia hore do kopca, kde som sa v pravej časti vnoril do lesa. Ešte predtým zaujali spätné výhľady na Vysoký vrch a Poráč s cigánskou osadou v popredí. Na vyjazdenom lesnom chodníčku som prešiel okolo smerovníka Jaseň, kde písali 1 hodinu do Matejoviec. Nasledoval úsek cez lúku, kde na ľavej strane je viditeľný kríž nad dolinou s Rudňanami. Keďže som nemal času, nebol som sa pozrieť, ale pokračoval som mierne doľava cez lúky oddelené krátkymi lesnými úsekmi. Z lúk sú nádherne výhľady na Tatry, Levočské vrchy či Spišský hrad. Celým úsekom prebieha cykloznačka a iba v úzkej doline nad dedinou odbočujem z cesty na chodník, ktorý ma priviedol k altánku v hornej časti Matejoviec nad Hornádom.

Epilóg II. do Olcnavy

Keďže sme s parťákmi mali pôvodnú trasu do Olcnavy a nemohol som ju, žiaľ, dokončiť, rozhodol sa kolega Ronald opísať úsek z Poráča do Olcnavy:
Heňov časový harmonogram nedovoľoval servisnú zastávku v miestnej krčme. Lokálnu ekonomiku sme podporili iba ja s kamošom zvaným Tvaroh. Čakalo nás posledných 8 km po zelenej značke do Olcnavy a vlakom domov. Možnosti sú dve. Ísť cez Zbojský stôl alebo Vysoký vrch. Druhá alternatíva mi pripadá zaujímavejšia. Vysoký vrch nie je až taký vysoký, ale ponúka krásne výhľady a opäť sa nám ukázali Tatry. Pre zvedavcov je k dispozícii odbočka náučného chodníka k verejnosti voľne prístupnej jaskyni Šarkanova diera. Stojí za návštevu, vnútro je priestranné a pred ňou postavili prístrešok do nepohody, aj s ohniskom. Pre istotu sme sa k nej nenáhlili s plánom stihnúť vlak v Olcnave. No ani po značke sme presne nešli.

Od Vysokého vrchu sa dá zísť po východnej strane a stočiť sa na sever, okolo menšieho hrebeňa. Chodník vedie hustým porastom až na lúky, kde sa na sedle Humence stretávame s rázcestníkom. Ešte pár stúpaní, až začala cesta klesať k doline Kamenného potoka. Práve na tomto úseku sa nachádza vodopád Šikľavá skala. Dnes mal zrejme generálny štrajk, lebo mikroskopické množstvo vody nestojí ani za reč. Ešte horšie to je s kvalitou chodníka, ktorý dolinou prechádza, na každom rohu šmykľavé kamene. Niekedy aj skryté pod lístím, čo je radosť chodiť. Vymenoval som dosť svätých aj napriek tomu, že som neveriaci. Vrcholom všetkého je brod cez rozvodnený potok pri kameňolome. Aspoň, že stanica je v skutočnosti bližšie ako na mape. Treba vyjsť z areálu kameňolomu a pred prvým železničným mostom odbočiť na vychodený chodník vpravo k trati. Asfaltka celú stanicu obchádza, je to veľmi praktická skratka a značka by tade mala viesť, aj keď na odbočenie neupozorňuje ani len šípka.

Zhrnutie

Prvá jarná 30-tka napriek mizivému stúpaniu dala vcelku zabrať, napriek tomu ju hodnotím veľmi pozitívne. Terén je mierne zvlnený až na prvotné stúpanie, ktoré je aj tak veľmi pohodové. Výhodou je, že Závadka aj Poráč sú vyššie položené dediny, takže netreba veľa schádzať. Značenie chodníkov je bezproblémové až na výnimku v okolí sedla Grajnár. O nezáujem trasy dokazuje fakt, že v priam idylické sobotné počasie, sme okrem skupiny, ktorá sa vydala na výlet do bane za Hnilčíkom, nestretli živého človeka. To je na jednej strane škoda, lebo môžem pokojne povedať, že je to jedna z najkrajších lúčnatých trás na východnom Slovensku. Na druhej strane je zároveň dobre, že to tam nebude ako na korze.

Autori textu a fotografií: Henrich Tomáš a Ronald Koch

Fórum 5 príspevkov
Hnilec – Závadka – Poráč – Olcnava 13/05/15 11:20 5 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Trojdňové jesenné podpolianske lazy a Zákľuky Babie leto roku 2018 bolo ako to lanské, opäť nádherné a dožičilo veľa vhodných dní na túlanie sa Slovenskom. Využil som ho na jesennú trojdňovku Veporskými vrchmi, ktoré som chcel opätovne navštíviť už hneď po prvej návšteve, keď sa mi veľmi zaľúbili Zákľuky. Zároveň som dlhšie rozmýšľal prejsť si detvianske a hriňovské lazy. 05/08/19 Henrich Tomáš Veporské vrchy, Poľana
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň II. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to, činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ aj hlúposti. 29/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Túra Mýtna – Šoltýska – Utekáč – Tisovec – Muráň I. Oblasť medzi Mýtnou a Muráňom na prvý pohľad nevyniká ničím zaujímavým, len samé lesy, pasienky a lazy. No práve to činí z toho žiadanú lokalitu pre milovníkov nevysokých pohorí a malebných lúk, a dokonca sa tu dajú nájsť aj pamiatky ľudského umu, ale žiaľ, aj hlúposti ľudí. 22/07/19 Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Tatry - turistický sprievodca Nová publikácia z vydavateľstva DAJAMA: Tatry Vysoké, Belianske, Západné z edície turistický sprievodca, ma oslovila pri poslednom love v kníhkupectve. Pri káve som si ju prelistovala a už nejaký čas je v našej tatranskej a turistickej knižnici. dnes Daniela Mäkká Mapy a knihy
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Pozvánka Vysoké hory Nitra 2019 Tretí novembrový víkend bude v Nitre už po štrnástykrát patriť tradičnému festivalu. Pozostáva z hlavného festivalového dňa, soboty s bohatým programom pre širokú verejnosť, ktorému predchádza „detský piatok“ pre žiakov nitrianskych škôl. Podujatie uzavrie nedeľný poznávací výlet na Zobor. včera Redakcia Festivaly a premietania

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Hnilec – Závadka – Poráč – Olcnava 13/05/15 11:20 5 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Volovské vrchy
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1023 m n. m.
    • min: 418 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1040 m
    • klesanie: 1287 m
  • Vzdialenosť
    • 35 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 11.04.2015
  • Štart trasy
    • šírka: 48.8314 ° SŠ
      dĺžka: 20.5003 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.9265 ° SŠ
      dĺžka: 20.7539 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • prameň pri sedle Grajnár, prameň pri rázc. Smrečina, prameň pod Holým vrchom, prameň v centre Poráča
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Hnilec (vlak, bus)
      Matejovce nad Hornádom (vlak, bus)
      Olcnava (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.92 (0.28)