Trasa

Priehrada Fedaia – Pian dei Fiacconi – sedlo Sforcella della Marmoleda – vrchol Punta Penia – Pian dei Fiacconi – priehrada Fedaia

Za 1. svetovej vojny, ktorá je pre domácich aj po sto rokoch stále La Grande Guerra - Veľkou vojnou, cez Marmoladu prebiehala frontová línia medzi talianskymi a rakúskymi zbormi. Rakúšania boli zakopaní v hlbokých tuneloch, ktoré vyhĺbili v severnom svahu Marmolady pod ľadovcom v celkovej dĺžke asi 13 km a v protiľahlom hrebeni Crepes de Padon, po ktorom prebieha via ferrata delle Trincee, v preklade „zákopová ferrata“.

Ako sa k Marmolade dostaneme

Ráno pred túrou sa neponáhľame. Knižný sprievodca varuje pred preplnenou ferratou, takže si doprajeme lenivé dovolenkové ráno so všetkým, čo k nemu patrí, raňajky, káva ba i upokojujúca fajka. Na cestu sa vydávame o deviatej. Bývame v Canazei a k nástupu na túru to je len niekoľko kilometrov autom. Najprv musíme vyjsť serpentínami údolím Fedaia k priehrade Lago di Fedaia a potom prejsť cez hrádzu priehrady na druhú stranu doliny, rovno pod severný svah Marmolady, ktorý je celoročne pokrytý ľadovcom. Po ňom máme z Punta Penia zostúpiť.

Hneď nad parkoviskom na južnej strane hrádze je údolná stanica lanovky. Táto lanovka nemá žiadne sedadlá, ani kabínky ale ľudí tu prevážajú postojačky v akýchsi košoch s oválnym pôdorysom a dvierkami zozadu. Podľa pôdorysu sa zdá, akoby koše boli dizajnované na prevážanie oviec a nie ľudských bytostí. Do každého sa zmestia dvaja stojaci ľudia. Ak majú aj batohy, musia sa vedieť umne postaviť, aby si navzájom nezavadzali. Otočiť sa s batohom na chrbte je ťažké, a ak to napriek tomu skúsite, vystavujete sa spolujazdcovým protestom. Nastupovanie do košov je zvláštna disciplína, ktorá vyžaduje istú fyzickú zdatnosť a rýchle reakcie. Na podlahe nástupišťa sú namaľované dva kruhy v smere pohybu lanovky. Jeden je označený ako [1], druhý ako [2]. Na ne sa obaja cestujúci postavia. Keď príde kôš, najprv nastupuje jednotka. Musí do koša zozadu naskočiť, zvládnuť jeho hojdavú reakciu a zaujať svoje miesto v kúte oproti dvierkam. Má na to len dva metre dráhy koša. Po dvoch metroch chce do koša nastúpiť aj dvojka. Ak je jednotka pomalá, musí dvojka bežať za košom a čakať, kým sa v ňom uvoľní dosť miesta na naskočenie. Navyše musí ešte čeliť zozadu dorážajúcemu vlekárovi, ktorý chce zavrieť dvere na koši. Pre dvojku žiadna sranda.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Výstup

Keď sme zdarne prekonali všetky nástrahy nastupovania do lanovky, po štvrťhodine vystupujeme na Rifugio Pian dei Fiacconi, chate umiestnenej na vápencovej planine pod ľadovcom Marmolady. Od lanovky vedie chodník s betónovými schodíkmi k chate Capanna al Ghiacciaio o 70 metrov vyššie, ktorá však funguje len ako reštaurácia. Spolu s ostatnými turistami z lanovky po ňom vystupujeme a hľadáme nejaký začiatok chodníka, ktorý nás dovedie k ferrate. Pátrame v okolí chaty, ale márne. Vydávame sa teda po vrstevnici na západ. Podľa mapy vieme, kadiaľ chodník prechádza a dúfame, že naň natrafíme neskôr. Až pri ceste naspäť zistíme, že chodník má začiatok pár desiatok výškových metrov pod hornou stanicou lanovky. Je to pre nás poučenie, že v Dolomitoch je treba s mapou pracovať viac, než na slovenských značených chodníkoch. Tu je chodníkov veľa, nie všetky sú značené, a keď aj, tak značenie býva nesúvislé. Značené sú číslami, nie farebne.

Ako sme dúfali, tak sa aj stalo. Asi po hodine skackania po vápencových vyvýšeninách a priehlbinách bez vegetácie prichádzame na hľadaný chodník. Je dosť vyľudnený, stretávame na ňom len dve turistky, ktoré idú opačným smerom.

Nadmorská výška 2600 m.n.m., v ktorej sa práve nachádzame, nám dáva možnosť pokochať sa peknými výhľadmi na skupiny Sella a neskôr Sassolungo. Pokračujeme v traverze popod veľké bezmenné rebro, ktoré sa spúšťa z hlavného hrebeňa. Za ním začína chodník konečne stúpať. Asi po polhodine stúpania sa dostávame k spodnej časti malého ľadovca, ktorý leží pod sedlom Sforcella della Marmoleda, kam sa máme dostať. Na druhej strane ľadovca vidíme skupinu turistov, ktorí sa spúšťajú dole. Vyzerajú, že, nevyzbrojení mačkami, výstup vzdávajú. Vyťahujeme palice a skúšame vystupovať. Ľadovec je tvorený v spodnej časti mäkším ľadom, v ktorom sú vmrznuté kamene. Tie síce výstup uľahčujú, treba však byť opatrný a vyhnúť sa pošmyknutiu, ktoré by mohlo skončiť potrhaným odevom a nepríjemnými škrabancami. Robíme len malé kroky a výrazne zapájame palice. Asi po polhodine sa dostávame k hornému okraju ľadovca. Tam začína skala s ferratovým istením. Robíme si krátku prestávku, navliekame sedáky a ferratové sety a začíname liezť. Po pár minútach výstupu stretáme dvoch mužov s vŕtačkou, ktorí opravujú ukotvenie zaisťovacieho lana. Vŕtačka vyzerá byť dosť ťažká a nosiť ju hore každý deň musí byť hustá práca. Taliani ale berú údržbu zabezpečenia ferrát vážne.

Výstup do sedla Sforcella della Marmoleda netrvá dlho. Sedlo je zníženinou hlavného hrebeňa Marmolady, ktorý od seba oddeľuje údolie Fedaia a údolie Contrin. Z údolia Contrin vychádza do sedla alternatívna trasa, ktorá však nie je tak obľúbená ako výstup z Pian dei Fiacconi. Za Veľkej vojny bolo zrejme sedlo dôležitým bodom, pretože v skale je vysekaný dosť priestranný bunker. Zo sedla začíname stúpať západným hrebeňom. Prvovýstup touto cestou urobili H. Seyffert, E. Dittmann a L. Rizzi v roku 1898. O niekoľko rokov nato bola cesta zaistená a pomenovaná ako Hans-Seyffert-Weg. Vrchol Punta Penia pred sebou ešte nevidíme, ale za nami sa prudko dvíhajú Picol Vernel a Gran Vernel. Napravo strmo padá 800 m vysoká južná stena Marmolady, naľavo za údolím Fedaia vidíme skalnato – trávnatý hrebeň Crepes de Padon, po ktorom vedie via ferrata della Trincee a za ním panorámu Tofán, Fanes a Contourines. Po počiatočnom stúpaní hrebeň stráca strmosť a technická náročnosť sa znižuje. Ľadovcom odhalený povrch severného úbočia je pokrytý drobnými kamienkami. Je to pre mňa prekvapenie, očakával som skôr pevnú skalu. Cestou predbiehame päťčlennú nemeckú rodinu. Okrem nich sme na ceste od sedla stretli iba dvoch ľudí. Predpovede sprievodcu o preplnenej ferrate sa nepotvrdili.

Asi po jeden a pol hodine výstupu zo sedla Sforcella della Marmoleda prichádzame na vrchol Punta Penia. Vyzerá ako veľká naklonená plošina. Na najvyššom mieste stojí nízky oplechovaný barak, sčasti útulňa, sčasti Capanna (krčma) Punta Penia. Nikde nevidím žiadnu nákladnú lanovku, takže Capannu zásobujú azda len vrtuľníkom. Za vrcholom Punta Penia pokračuje hrebeň ďalej až k vrcholu Punta Rocca, kde vidíme vrcholovú stanicu lanovky z Malga Ciapela. Uvedomujeme si, že stojíme na najvyššom mieste Dolomitov. Na severe vidíme Sellu ako obrovskú tortu s bielou polevou navrchu, v strede s pyramídou Piz Boe, ktorá pripomína kopu šľahačky. Za Sellou sa dvíhajú ostré veže skupiny Odle. Na západ od Selly sa týči rozoklané Sassolungo, ktoré vyzerá ako bochník chleba prekrojený napoly. Na východ od nej rozoznávame výrazné vrcholy Contourines, Fanes, Tofán a za nimi Cristallo. Rozprávkový výhľad.

Zostup

Na vrchole je okrem nás asi osem ľudí. Zo skupiny troch chlapcov začujeme slovenčinu. Prihovoríme sa im, ukáže sa, že sú to ferratisti od Žiliny. Ochutnávame ich calvados. Dobrý. Po krátkom oddychu, odolávajúc zvodom Capanny, sa vyberáme na cestu späť dolu. Asi po 200 m zostupu miernym svahom začína ľadovec. Nie je v Dolomitoch jediný trvalý, ale je najväčší. Vrchná vrstva je mäkká, ale aj tak naťahujeme mačky. Zostup vedie ďalej 200 m po ľadovci, až kým nás neprivedie ku skalnej stene, na ktorej je natiahnuté ferratové lano. Stena nevyzerá nebezpečne, ale nevidíme až dolu, tak skladáme mačky a naťahujeme sedáky. Stenu zídeme za desať minút. Nie je ťažká. Na jej úpätí začína dolné poschodie ľadovca. Zase vymieňame zabezpečenie. Odkladáme ferratové sety a naťahujeme mačky. Chodník po ľadovci je v povrchovom firne hlboko prešliapaný a cesta ubieha rýchlo, keď sa oči môžu sýtiť krásnymi panorámami. Pod ľadovcom a plošinou Pian dei Fiacconi vidíme jazero Fedaia a za ním dlhý hrebeň Crepes de Padon. Oblakov pribúda, ale viditeľnosť je stále dobrá. Čochvíľa sa dostávame k spodnej časti ľadovca. Tak ako na ľadovci pod Sforcellou della Mermoleda, spodnú časť tvorí ľad so zamrznutými kameňmi. Toto je najnebezpečnejšia časť celej túry. Mačky naozaj oceňujeme. Pod ľadovcom ich konečne môžeme zložiť definitívne. Ďalej sa neponáhľame, pretože vieme, že poslednú lanovku o piatej už nestihneme. Na Rifugio Pian de Fiacconi si chceme dať coretto a potom peši zostúpiť k autu na parkovisku pri priehradnej nádrži Lago di Fedaia. Druhá polovica výpravy ma pri zostupe predbehla, takže keď prichádzam k chate, vychádza mi v ústrety so šáločkou coretta. Tomuto hovorím dokonalý servis. Coretto je báječný elixír, ktorý vzpružuje telo i ducha. Je to malé silné espresso so štamperlíkom grappy. Kombinovaný povzbudzujúci účinok. Vychutnávam každý jeden z (bohužiaľ) nemnohých dúškov.

Na chate je prekvapujúco ešte dosť ľudí. Dozvedáme sa, že vlekári chystajú ešte jeden zvoz pasažierov o siedmej. Výborne, počkáme. Máme čas rozhliadnuť sa po ostatných čakajúcich. Vonku na terase som počul poľštinu. Keď vraciam šálku do jedálne, začujem slovenčinu. Je tu veľká slovenská skupina, skoro 15 ľudí. Na Marmoladu vystúpili klasickou cestou po ľadovci, takže sme ich na ferrate nestretli. Dávame sa s nimi do reči, čas príjemne ubieha. Pred siedmou je vidieť zvýšenú aktivitu vlekárov, o siedmej sa však lanovka nepohne. Medzitým prichádzajú poslední pokoritelia Marmolady toho dňa: naši traja známi od Žiliny a päťčlenná nemecká rodina. Keď lanovku konečne asi po polhodine spustia, začína sa už stmievať. Z celkového počtu asi 35 pasažierov je Slovákov takmer 20. S trochou zveličenia sa dá povedať, že dnes bol na Marmolade slovenský deň.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek