1. deň

Bánovce nad Bebravou – Brezina – Žitná-Radiša – Uhrovské Podhradie – hrad Uhrovec – Kňažinové lúky – Rokoš – Košútova skala

Autobusom som sa priviezol do Bánoviec nad Bebravou a o 7.30 h som vyrazil na túru. Orientácia v meste je náročnejšia, ale značiek je dosť. Cestou som prišiel k vodnej nádrži Prusy a zahol som do dubiny. Minul som rázcestie značiek, na ktorom chýbali smerovníky. Ciele boli napísané farbou na stromoch. Ešte pár metrov som kráčal po žltej značke a keď zahla doľava, lesnou cestou som vyšiel na lúky. Nachádza sa tu kopec Brezina (370 m), ktorý by mal byť najvyšším v Podunajskej pahorkatine. Jeho vrchol je vyznačený dvojicou triangulačných tyčí, kopec je však veľmi plochý a dá sa považovať skôr za úplaz Strážovských vrchov, ako za samostatný vrch.

Zbehol som do Žitnej-Radiše, kde som si odfotil veterána, starú Pragovku, a modrou značkou som prišiel do Uhrovského Podhradia. V dedine je zopár krásnych domov. Strmým hrebienkom som vystúpal k Uhrovskému hradu. Na zrúcanine som bol po prvýkrát a prekvapilo ma, aké vysoké múry sa tu zachovali. Severná stena je ozaj impozantná. Na hrade som sa porozprával so správcom. Uhrovský hrad má v prenájme občianske združenie, ktoré ho čistí a opravuje. Držím im palce.

Za hradom sa pokračuje hrebienkom, z ktorého sú výhľady na protiľahlý bralnatý kopec. Na rázcestí som sa naobedoval a pokračoval som červenou značkou. Na nej sú prehodené smerovníky, značenie je však dobré. Stúpanie na Rokoš (1010 m) je poriadne strmé a na hlinitom chodníku sa šmýka. Kopec tvoria vápence a dolomity a chodník je priam posiaty skalnými útvarmi. Je tu zopár výhľadov, dnes však bolo dymno. Horko-ťažko som videl Nitrianske Rudno a Malú Maguru, Vtáčnik bol v nedohľadne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Skalné vežičky končia na Košútovej skale (840 m). Ešte chvíľu som putoval po hrebeni a keď som zbadal do svahu zarezanú zvážnicu, zahol som na ňu. Veľmi fúkalo, preto som si našiel miesto v závetrí na južnom svahu a priamo na ceste som si postavil svoj nový stan. Pod trávičkou bol štrk, kolíky sa do neho zatĺkali zle, ale išlo to.

2. deň

Rázdelie – Válovy – Veľká homoľa – Čierny vrch – Kšinianska poľana – Suchý vrch – Závadská poľana – SPR Rysia – Demovec – Čierna hora – Židov vrch – sedlo Trtávka – Zrázový vrch – Baské – Havránkova dolina – Machnáč – Petrovanské lúky

V noci spŕchlo a dážď vyčistil vzduch. Včera bolo zamračené a dymno, dnes bude nádherné slnečné počasie s výbornou viditeľnosťou. Pobalil som sa a o 5.45 h som vyrážal. Na vrchole Veľkej homole (995 m) je skala. Nie je vápencová, pôsobí ako zlepenec. Prešiel som Čierny vrch (997 m), nato sedlo s vežičkou a stúpal som na Suchý vrch (1028 m). Tu už nie sú vápence ani zlepence, chodník ide cez kamenné moria tmavých skál, možno žúl. V kameňoch sa nevyznám, no tu je každý kopec tvorený inou horninou. Už tým sú Nitrické vrchy mimoriadne atraktívne.

Na Rokoš chodí veľa ľudí, chodník je dobre vyznačený a vychodený, no za Čiernym vrchom sa značenie zhoršilo a chodník som miestami viac hádal, ako videl. Na smerovníkoch som zbadal rok výroby 1984, ale na viacerých miestach som rok výroby nevidel, pretože zo tabuliek sa všetka farba dávno olúpala. Na niektorých rázcestiach šípky chýbali úplne.

Ponad rúbane sa mi otvárali fantastické výhľady. Najprv na Vápeč, neskôr aj na juh na Považský Inovec a Tribeč. Moje oči však najviac priťahoval pohľad na severovýchod s výrazným Strážovom a Kľakom.

Nad Valaskou Belou som išiel okrajom súkromnej prírodnej rezervácie Rysia. Tešil som sa na ňu, rezervácia ma však sklamala. Pre bežného turistu nie je zaujímavá, takou sa stane možno o 100 rokov, keď sa les zmení na prales. V súčasnosti na jej okraji na hrebeni rastú brezy. Buky čudných tvarov som fotil všetky mimo chráneného územia.

Posledným strmým kopcom na hrebeni je Čierna hora (864 m). Za ňou sa sklon zmiernil, kráčalo sa mi oveľa ľahšie. Asi aj preto, že mi dochádzala voda. Z Bánoviec nad Bebravou som so sebou ťahal 4 litre pitia, no zostalo mi už len čosi na dne jednej fľaše. Na lúke pod Trtávkou som preto zbehol k remízke, kde som si v sotva tečúcom potôčiku nabral dva litre vody. Trvalo mi to asi 10 minút, potešilo ma však, že som kvôli vode nestratil takmer žiadnu výšku. Kúsok ďalej je koliba s vaňou a nápisom “Trtávka Wellness”.

Vystúpal som na hrebeň na nádherné lúky posiate prvosienkami. Značku som stratil, tak som pokračoval podľa odhadu. Chodník som našiel až na hrebeni kúsok pred rázcestím so žltou značkou. Na Baskom (955 m) je chata, na ktorej opravovali strechu. V klesaní som našiel lavičku, z ktorej je krásny výhľad na juh. Keď som na lavičke oddychoval, v stúpajúcich vzdušných prúdoch sa točil vetroň. Keď ma míňal, len to tak zahvižďalo.

Serpentínami som zbehol z kopca a poľnou cestou som prišiel k poľovníckej chate so studňou. Tam nastal problém s orientáciou. Z Baského som zbehol inde, ako tvrdila moja 30-ročná mapa, a kompas sa zbláznil. Ručička ukazovala sever každú chvíľu inde. Nakoniec som sa zorientoval podľa výraznej skaly na protiľahlom svahu, zjavne Omšenskej Baby.

Zbehol som do Havránkovej doliny. Išiel som po ceste vedľa potoka, lenže po čase cesta začala stúpať hore na svah. To sa mi nepáčilo, preto som húštinami zbehol naspäť k potoku. Nebolo to jednoduché, pretože som na chrbte niesol objemný batoh s dvojicou karimatiek. V doline som prišiel k murovanej chate, pod ktorou som našiel pekný chodník. Myslel som, že pôjde dolu dolinou, chodník však končil na volejbalovom ihrisku. Našťastie som na druhom brehu potoka zbadal výraznú ryhu. Nebola to cesta, ale jarok pod cestou. Nižšie v doline cesta zopárkrát križuje potok. Mostíky tu nie sú, vždy sa však dalo prejsť na druhý breh po kameňoch alebo po drevách.

Za Havránkovou dolinou som naďabil na zelenú značku, ktorú nemám na mape. Keďže išla mojim smerom, vybral som sa po nej. Značka však zahla k Petrovej Lehote, preto som vystúpal na hrebeň lúkami. Na hrebeni som si neďaleko rázcestia značiek na lesnej ceste postavil stan. Ako som ho rozbaľoval, všimol som si, že mám na ňom kliešte. Zrejme na stan naliezli počas predošlej noci a ráno som si ich pri balení nevšimol. Vytiahol som nôž a lyžičku a začal som ich na čepeli noža lyžičkou pučiť. Bolo ich desať. Na sebe som nemal žiadneho.

3. deň

Petrovanské lúky – nad Opatovskou dolinou – nad Suchými potokmi – Trenčianska Teplá

Posledný deň som zbehol po zelenej značke do Trenčianskej Teplej. Značka ide úplne inokade, ako tvrdí moja stará mapa a klasické smerovníky chýbali. Všetky. Len na križovatke so žltou boli provizórne smerovky, na ktorých boli fixkou napísané ciele. Napriek tomu bola zelená do Trenčianskej Teplej najlepšie vyznačeným chodníkom, akým som počas výletu išiel.

Tesne nad Trenčianskou Teplou je kopec (335 m), na ktorom stojí vysokánsky kríž. Je od neho krásny výhľad na Považské podolie a v diaľke dobre vidno Vršatské bradlá. Výhľad na Trenčín je z južného svahu kopca, kde je na hornom konci lúky lavička. Stretol som tam hubára, ktorý zbieral májovky.

Záver

Keď som sa vybral do Nitrických vrchov, očakával som, že ich hrebeň bude podobný ako hrebeň susednej Malej Magury. Teraz viem, že je oveľa atraktívnejší. V posledných rokoch tu vzniklo veľa nových značených chodníkov, tie sú však veľmi málo využívané, a preto je tiež značenie skromnejšie. Je dobré mať so sebou kompas, prípadne čosi modernejšie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek