Názor: Krátka exkurzia do lesníctva

Fotky (5)

Popis fotky

Autor fotografie: Tomáš Trstenský Zatvoriť

Názor Krátka exkurzia do lesníctva

26. 6. 2015

Už nejaký čas vnímam debaty typu „ochranári versus lesníci“. Sú to debaty často veľmi výdatné a niekedy aj zaujímavé. Zaujímavé je aj to, že iba zriedka debatujú o veľmi zložitých odborných témach skutoční ochranári so skutočnými lesníkmi. Sú to skôr teologické dišputy, v ktorých obe „strany“ majú akúsi svoju vieru, ktorú si dosť zúrivým spôsobom navzájom vnucujú. A ak si nevnucujú, tak sa aspoň neakceptujú.

Nemám ambície naservírovať verejnosti definitívnu pravdu a jediné správne riešenie tak, ako to bez zaváhania robia určití ľudia, či už „lesníci“, alebo „ochranári“. Chcem naznačiť základné princípy a mantinely, v ktorých sa lesníci pohybujú. Ponúkam informáciu o nastavení systému. Trošku základného pojmového aparátu.

Malý pokus o exkurziu do systému slovenského lesníctva

Lesný pozemok je ten, ktorý je v katastri nehnuteľností označený v časti „druh pozemku“ ako „lesný pozemok“. Väčšinou je na ňom les, ale môže to byť aj rúbanisko, lesná škôlka, sklad dreva, lesná cesta, skala, kosodrevina či dokonca budova. A naopak - pozemok, na ktorom fyzicky rastie les, často nemusí byť lesným pozemkom, ale podľa katastra napríklad trvalým trávnym porastom. Takýchto nelesných pozemkov, bez ohľadu na to, čím sú porastené, sa „lesnícky“ režim hospodárenia netýka.

Na Slovensku sú asi 2 milióny hektárov lesných pozemkov. Tvoria približne 42 % z plochy krajiny. Z lesných pozemkov je zhruba 40 % vo vlastníctve štátu. Štát prevažne prostredníctvom podniku Lesy SR š. p. obhospodaruje tieto pozemky a tiež pozemky neznámych vlastníkov, ktorých je 10 - 20 % celkovej lesnej plochy. Ostatné lesné pozemky, teda približne polovica lesov na Slovensku, sú v rukách rôznych vlastníkov. Vlastnia ich alebo obhospodarujú obce, mestá, cirkvi, spoločenstvá vlastníkov, družstvá a súkromníci.

Napriek tomu, že les je majetok a majetok je v civilizovaných krajinách nedotknuteľný, nemôžu si vlastníci lesných pozemkov robiť s lesom čo chcú. Je to spôsobené tým, že každý les plní aj určité „verejné“ funkcie, o ktoré je „verejný záujem“. Štát preto vlastníkov svojím spôsobom v lese „obmedzuje“ určitými pravidlami.

V prvom rade každý vlastník, správca alebo obhospodarovateľ je povinný na lesnom pozemku zabezpečiť odborné hospodárenie podľa platného programu starostlivosti o lesy (PSL) a prostredníctvom osoby tzv. odborného lesného hospodára (OLH). Tým by sa mala dosiahnuť, okrem iného odbornosť, trvalá udržateľnosť hospodárenia a nepretržité plnenie všetkých požadovaných funkcií lesa. Programy (PSL) vyhotovujú na to spôsobilé „certifikované“ právnické osoby s predpísaným vzdelaním, praxou a technickým vybavením na obdobie spravidla 10 rokov. Odborní lesní hospodári (OLH) podľa programov organizujú realizáciu činností v lese, bez nich vlastník nesmie robiť takmer nič. OLH musia mať lesnícke vzdelanie, lesnícku prax a musia absolvovať skúšky, na základe ktorých získajú osvedčenie na výkon činností. Hospodáriť podľa PSL prostredníctvom OLH je povinný každý, kto užíva lesné pozemky, štátny aj neštátny vlastník či obhospodarovateľ. Aj ten, čo má 1 meter štvorcový lesného pozemku a aj ten, ktorý má 100 000 hektárov. Vyhotovenie PSL zatiaľ obstaráva a financuje štát. Odborného lesného hospodára si platí každý vlastník či obhospodarovateľ.

PSL má viacero súčastí a obsahuje množstvo údajov. Hospodár však používa hlavne tzv. plán hospodárskych opatrení. Ten je výsledkom zisteného stavu lesa a určitého modelu hospodárenia. Plán môže obsahovať pokyny na zalesnenie, na výchovné zásahy v mladých porastoch, pokyny pre obnovné a výchovné ťažby a pokyny pre ostatnú pestovnú činnosť. Pokyn môže znieť aj „bez zásahu“. Podľa dnes platného zákona je väčšina pokynov odporučená, to znamená, že detailné realizácie zásahov sú v právomoci odborného lesného hospodára. Záväzná je však celková neprekročiteľná výška ťažby, tzv. etát. Výšku ťažby zistí a vypočíta vyhotovovateľ plánu. Zjednodušene povedané je to vymyslené tak, že sa môže úmyselne vyťažiť za určité obdobie (spravidla 10 rokov) len taký objem dreva, aký za rovnaké obdobie na ostatných stromoch prirastie. Etát sa môže prekročiť len náhodnou ťažbou, teda ťažbou kalamity. Zo zákona však vyplýva povinnosť hospodára prednostne spracovať kalamitu do 6 mesiacov od jej vzniku. Spracovaná kalamita pritom z etátu „uberá“. Na spracovanie kalamity v 5. stupni ochrany prírody potrebuje vlastník, správca, obhospodarovateľ povolenie orgánu štátnej správy ochrany prírody, čo je, ako vieme, často zdrojom sporov. Záväzné sú aj pokyny na zalesňovanie, každá holina musí byť do 2 rokov od jej vzniku zalesnená stanovištne vhodnými drevinami a do cca ďalších 5 rokov musí byť plocha schopná samostatnej existencie. Všetky činnosti sú pomerne prísne kontrolované štátnymi úradmi, tak v evidencii, ako aj v teréne.

Laická verejnosť sa často zaoberá ťažbou dreva, má pocit, že sa rúbe „hlava-nehlava“. Jasné, že tak ako aj v iných oblastiach nášho života, dejú sa rôzne veci, ale pravidlá sú.

Ťažby členíme na úmyselné (plánované) a náhodné (kalamity). Úmyselné sa delia na výchovné a obnovné. Výchovné sa robia v „mladších“ porastoch, ich účelom je zlepšovanie kvality, odolnosti, stability, drevinového zloženia porastov (podobne, ako keď pretrhávame mrkvu). Účelom obnovných ťažieb je obnova lesa, teda nahradenie starého, „zrelého“ porastu novým. Existuje množstvo spôsobov a postupov, ale v princípe sa postupne ťaží „zrelý“ porast a nahrádza sa novým. U nás sa používa hlavne tzv. podrastový spôsob, kedy sa materský porast postupne presvetľuje a pod ním vzniká nový porast prirodzeným zmladením. Keď je zmladenia dostatočné množstvo, materský porast sa definitívne dorúbe. Zásahy sa nerobia na celej ploche porastu naraz, ale na jednotlivých tzv. východiskách obnovy, ktoré sa postupne do porastu vkladajú, alebo rozširujú. Obnova jedného porastu trvá spravidla niekoľko desaťročí. Existuje tiež výberkový spôsob, pri ňom sa vyberajú jednotlivé stromy, alebo skupinky rubne zrelých stromov a tým sa dosahuje prirodzená obnova a uvoľňuje sa priestor pre mladšie stromy. Tento spôsob sa dá použiť len v tzv. výberkovom lese a takých je na Slovensku len necelých 10 %. Podrastový a výberkový spôsob v podstate kopíruje prirodzené procesy v lese. Holoruby sa môžu použiť len za zákonom vymedzených okolností, hlavne vtedy, keď zanikla možnosť prirodzenej obnovy a pri rekonštrukciách lesa.

Každá ťažba musí byť „predpísaná“ v PSL. Okrem kalamít, ktoré plánovať nevieme. Stromy určené na ťažbu musia byť vyhláškou stanoveným spôsobom vyznačené. Za vyznačenie nesie zodpovednosť odborný lesný hospodár. O vyznačení ťažby sa robí evidencia, z ktorej sa dá skontrolovať množstvo a objem stromov určených na ťažbu a ktorá obsahuje nákres umiestnenia ťažby. Pre drevorubačov napokon OLH vydá písomný súhlas na ťažbu, ktorým sa musia vedieť kontrolám na mieste preukázať. Evidencia sa musí archivovať, takže aj po rokoch sa dá zistiť, kto je za ktorú ťažbu zodpovedný. Áno, pri ťažbe sa potom rúbu stromy. Sú to tie stromy, z ktorých máme doma nábytok, varešky, hokejky, lyže, toaletný papier, súdok na vínko, strechu, stolík pod počítačom atď. Len tak mimochodom, drevo je jedna z mála, málička skutočne v reálnom čase obnoviteľných surovín na našom svete.

Les sa, samozrejme, nepovažuje len za zdroj suroviny. Z hľadiska prevládajúcej funkcie sú u nás lesy rozdelené do troch kategórií – na lesy hospodárske, ochranné a osobitného určenia. Popri verejnoprospešných funkciách je v hospodárskych lesoch prevládajúca funkcia produkčná. Na Slovensku je ich asi 65 %. Ochranné lesy rastú väčšinou na extrémnych a nepriaznivých stanovištiach a majú v prvom rade chrániť pôdu a iné ohrozené lesy, je ich asi 20 %. Lesy osobitného určenia majú nejakú inú, špecifickú funkciu. Sú to napríklad lesy v prírodných rezerváciách, zvernice, rekreačné, kúpeľné, vojenské alebo školské lesy. Vo všetkých lesoch sa môže hospodáriť len podľa PSL diferencovane tak, aby bola podporovaná ich prevládajúca funkcia.

Naše lesníctvo vychádza z rakúsko-uhorských tradícií a je typické svojou relatívnou „piplavosťou“ a silnou kontrolou štátu. Ako je to v iných končinách? Podobné pravidlá majú v Českej republike, Nemecku a Rakúsku. V Škandinávii, ktorú laici považujú za akúsi vzorovú lesnícku krajinu, je všetko oveľa liberálnejšie. Počítajú a rešpektujú etát, teda obmedzenie výšky ťažby, ale to je asi všetko, čo sa týka obmedzení. Vlastnícke práva sú tam oveľa nedotknuteľnejšie, ako u nás. Veľmi si zakladajú na tom, že človek so svojimi aktivitami je súčasťou prírody a krajiny. Severoamerická tradícia má často oddelenú produkčnú funkciu od ostatných funkcií lesa. Drevo väčšinou pestujú na akýchsi „plantážach“, ktoré napokon na pni predajú ťažbovým a drevárskym spoločnostiam. Ak chcú nejaké územie chrániť a obmedzili by tak niekomu vlastnícke práva, riešia to väčšinou vykúpením pozemkov.

Všeobecne platí, že v mnohých krajinách má vlastnícke právo väčšiu váhu ako u nás, aj čo sa týka ochrany prírody. Myslím, že práve v tom je u nás veľký kameň úrazu. Vlastnícke práva majiteľov (nielen) lesov sú veľmi výrazne narušované. Často bez toho, aby rozhodujúca inštitúcia niesla priamu zodpovednosť za dopady svojho rozhodnutia. Systém spravodlivých kompenzácií prakticky neexistuje. Ale to už je z trochu iného súdka.