Ferrata

Dolomity - okruh okolo Monte Popera

07.07.15
Napriek tomu, že v talianskych Dolomitoch existuje snáď viac ako stovka ferrát, len na niekoľkých miestach je možné poskladať ich do niekoľkodenných logických okružných túr. Dvojdenný okruh okolo masívu Popera dokáže skombinovať lezenie, pochody po visutých lávkach a zostupy do úzkych roklín so zimnými podmienkami aj na konci augusta, ako sa to stalo nám.

Plánovanie túry

Okruh Popera sa skladá z troch ferrát: via ferrata Aldo Roghel, ktorá je najkratšia, ale najobťažnejšia (náročnosť 4 z 5), Cengia (chodník alebo lávka) Gabriela nie ja taká náročná technicky (3 z 5), je však dlhá a obsahuje viacero unavujúcich výstupov a zostupov a posledná je pôvodne vojenská ferrata Strada degli Alpini, najľahšia z nich (2 z 5), ktorá sa môže skomplikovať početnými snehovými poľami i v lete.

Ak si uvedomíme, že najťažší ferratový úsek treba absolvovať vzostupne, je voľba smeru okruhu jednoduchá – musíme ho prejsť v smere hodinových ručičiek tak, že začneme ferratou Roghel. Niektorí sprievodcovia (napríklad Pascal Sombardier, Dolomity, nejkrásnější ferraty) uvádzajú, že okruh možno prejsť jednodenne. Určite to nemožno odporúčať tým, ktorí ho prechádzajú prvýkrát a určite nie za horšieho počasia. Hmla sťaží hľadanie cesty a sneh spomalí postup – to platí aj v lete. Popera leží v severovýchodnom výbežku Dolomitov, takže riziko snehu nie je nikdy vylúčené.

Takmer na polceste okruhu je položená chata Rifugio Carducci, ktorá je plne vybavená všetkým, čo možno od horskej chaty očakávať: slušnými posteľami, tečúcou vodou (len studená, a poriadne) a slušnou kuchyňou. Nocľah na chate umožňuje rozdeliť okruh na dve časti. Na talianske pomery je jedálny lístok zostavený trochu jednotvárne, hlavne cestoviny a polenta, je to však spôsobené tým, že chata nie je zásobovaná lanovkou, ale len vrtuľníkom.

Deň nultý - príchod

K Popere prichádzame z Rakúska trasou Graz – Villach – Spittal – Lienz a hranicu do Talianska prechádzame v Siliane, kde poslednýkrát tankujeme. Chceme sa vyhnúť talianskym zbojníkom, ktorí poctivé lúpežnícke remeslo zavesili na klinec a pootvárali si benzínové pumpy. V San Candido odbočujeme na Sesto, cez ktoré smerujeme do priesmyku Passo Montecroce Comelico. Kúsok za ním prechádzame na odbočku, ktorá nás prevádza okolo opustených a chátrajúcich kúpeľov Bagni di Valgrande (spomeniem si na Korytnicu) až k chate Rifugio Lunelli, kde chceme nechať auto. Ešte pred chatou nás tabuľa so značkou parkoviska navedie na lesnú cestu, kde si nájdeme relatívne suché miesto. Les je od posledných dažďov dosť premočený a aj dnes je zatiahnuté nízkymi oblakmi, z ktorých môže začať kedykoľvek pršať. Predpoveď počasia nie je pozitívna, zajtra môžeme čakať popoludní dážď, nie silný, ale vytrvalý, rovnako ako ďalší deň, keď budeme okruh končiť. Potom sa má neskôr popoludní vyčasiť.

Nepriaznivá predpoveď sa začína napĺňať hneď ako vyjdeme z parkoviska na cestu, keď začne padať drobný dážď. Cesta vedie okolo chaty Lunelli popri potoku a ďalej serpentínami cez kosodrevinu až na plošinu o 400 m vyššie, kde je chata Berti. Chata má niekoľko priestranných spální, vybavených poschodovými posteľami. V každej sú pre nocľažníkov pripravené dve drsné deky a jeden vankúš. Vlastná vložka do spacáka je povinná. K dispozícii sú umyvárky so studenou vodou. Chata je zaplnená na 50 %, prekvapujúco je tu dosť Poliakov.

Deň prvý - Ferrata Roghel a chodník Cengia Gabriela

Nasledujúci deň sa prebúdzame do žiarivého rána. Slnko intenzívne svieti cez riedke mraky, a tak môžeme obdivovať krásu osvetleného masívu Popera za kotlom Valon Popera, na okraji ktorého sa chata nachádza. Po raňajkách sa zbalíme a vydávame na cestu. Z chaty sa chodníky rozbiehajú na všetky strany, takže nám trvá hodnú chvíľu, kým nájdeme správny (moja práca s mapou bola opäť nedostatočná). Musíme zísť od chaty k potoku a na jeho druhej strane traverzovať sutinový svah, až kým nás ukazovateľ nepošle odbočkou strmo hore svahom.

Chodník vedie k začiatku ferraty, ktorá síce nie je dlhá, ale zato výrazne vertikálna. Začína stúpajúcim traverzom skalnej steny doprava a potom pokračuje obratom doľava. Cesta ďalej vedie po stupňoch a lávkach, na ktorých sú stále veľké zvyšky snehu. Dôvodom je dlhá zima a severovýchodná expozícia trasy. Lávky nás privádzajú do tmavej a vlhkej úžľabiny, kde zaistená cesta pokračuje po jej pravej strane, ktorá je tvorená dosť hladkou skalou. Na viacerých miestach postup uľahčujú kramle a oceľové pomôcky, napriek tomu je na trase niekoľko rébusov, ktoré musia prelúskať hlavne ľudia bez rozsiahlejších lezeckých skúseností alebo lezci menšieho vzrastu. Toto je dôvod, prečo má ferrata vysoké hodnotenie náročnosti. Po niekoľkých kratších výstupoch sa cesta vracia späť do tmavej úžľabiny, až po poslednom výstupe hladkou stenou vychádzame do úzkej rozsadliny Forcella fra le Guglie, najvyššieho bodu ferraty. Odtiaľ asi 150 m pod nami v doline Val Stalata rozoznávame červený bivak Battaglione Cadore, ktorý ponúka núdzový úkryt. Výhľad trvá iba pár minút, potom je celé údolie zatiahnuté nízkymi mrakmi, ktoré zastierajú výhľad. Na skalnej stene oproti vidíme sutinovým poľom prechádzať chodník - to už má byť lávka Gabriela, kam sa čo nevidieť máme dostať.

Rozsadlina však nie je koniec ferraty, čaká nás ešte zostup. Popod ľavé úbočie zostupujeme po štrkovitom chodníku zabezpečenom lanom. Z pohodlnej cesty zakrátko prechádzame na skalnatý svah s miernym sklonom, ktorý sa postupne zväčšuje. Lezenie ale nie je náročné, pretože skala je dosť členitá a poskytuje mnoho opôr. Zostup končí v úzkej úžľabine, ktorá mierne klesá, a ktorá by nás za normálnych okolností vyviedla až na sutinové pole pod skalami. Teraz je jej dno pokryté snehom, ktorý prikryl chodník i zabezpečenie. Nezostáva nám nič iné, len hľadať bezpečnú cestu po stranách úžľabiny nad snehom. Konečne z úžľabiny vychádzame do širokého sutinového amfiteátra dolinky Ciadin de Stalata. Na opačnej strane dolinky by sme mali vidieť nástup na lávku Gabriela, druhú ferratu dnešného dňa. Bohužiaľ, celá dolina je v hmle, takže sa musíme spoliehať na značky. Niekoľko ich vidíme, vedú nás popod skalné steny na sutinový svah, kde sa strácajú. Robíme si prestávku a študujeme mapu. Niet inej cesty (ako už na Slovensku niekto povedal), len pokračovať hore a hľadať značky. Po krátkom výstupe natešení nachádzame nenápadný chodník, ktorý traverzuje dolinu smerom doľava, kam podľa mapy naozaj má. Na tomto mieste nás trasa privádza najbližšie k trojtisícovke Monte Popera, najvyššiemu vrcholu v okolí, ktorý by sme videli niekde nad sebou, keby všetko naokolo nezahaľovala hmla.

Niekde za polovicou traverzu suťoviskom zbadáme pred sebou v hmle nástup na lávku Gabriela. Je to niekoľko zvislých stupňov opatrených lanom, ktoré vedú cez tmavý a vlhký komín, v ktorom je stále sneh. Za ním začína široký štrkovitý chodník, ktorý vo veľkých zákrutách, občas stúpajúc, občas klesajúc, opisuje obrys dlhého južného ramena Monte Giralba di Sotto, ktoré sa nám za chrbtom na severe pripája k Monte Popera. Keď vyjdeme na lávku, začne padať drobný dážď. Je to síce nepríjemné, ale som rád, že dážď prišiel až na lávke. Predpokladám, že ďalej sa jej už budeme držať a hľadať cestu nebude treba.

Lávka prechádza v polovici úbočia hory, takže pod nami i nad nami sú zvislé, niekoľko stometrové steny. Niekdy, keď hmla zredne, vidíme až do doliny Val Giralba Bassa (bassa = dolná), ktorá ústi ku hlavnej ceste z Auronza do Cortiny d’Ampezzo. Aj keď je táto časť cesty na mape vyznačená ako súvislá ferrata, zabezpečenie v skutočnosti nie je súvislé, a nakoniec ani to nie je potrebné. Cítime sa všade bezpečne.

Po dlhom rovnom úseku lávka schádza dolu a prechádza tmavou prírodnou jaskyňou. Krátko za ňou začína znova stúpať a stráca vyhliadkový charakter, keď traverzuje sériou úžľabín, skalnatých a trávnatých svahov, až nás vyvedie na trávnatý hrebeň. Dážď ustáva, hmla sa dvíha a nám sa otvára výhľad do Val Giralba Bassa. Sme v najjužnejšom bode južného ramena Monte Giralba di Sotto, kde sa chodník prudko stáča na severozápad a ďalej sleduje smer doliny Val Giralba Alta (alta = horná), na hornom konci ktorej leží Rifugio Carducci, cieľ dnešného putovania. Tu sa lávka stáva znovu lávkou. Vedie širokým pohodlným štrkovitým chodníkom, z ktorého zbadáme v diaľke chatu Carducci zhruba v našej výške. Zdá sa mi, že ťažkostiam dnešného dňa je koniec, že lávka nás bude viesť vodorovne až ku chate, ktorá sa každým krokom približuje, až vyzerá úplne na dosah. Nemohol som sa mýliť viac.

Na moje prekvapenie lávka zrazu končí a po krátkom voľnom zostupe začína lano. Prudkým zaisteným zostupom prekonávame výšku asi 100 m, až schádzame na dno úzkej, niekoľko metrov širokej tiesňavy medzi masívom Monte Giralba di Sotto a úzkym bralom. Dno je pokryté hrubou vrstvou snehu, ktorý pochoval celé ferratové zabezpečenie. Stenou rokliny je vytýčená nová cesta, nie je však zabezpečená napnutým kovovým, ale len voľným obyčajným lanom, ktoré neposkytuje žiadnu oporu. Skala je vlhká, šmykľavá a treba dobre zvažovať každý krok. Na poslednom úseku, keď vidíme koniec tiesňavy, značená cesta prechádza zo skaly na sneh. Klesanie je strmé, takže úsek prechádzame s natiahnutými mačkami, pridŕžajúc sa lana, ktoré voľne leží na snehu.

Konečne sme vonku z rokliny. Chodník je ďalej celkom zjavný, traverzuje dno doliny a stáča sa okolo brala, za ktorým má byť chata Carducci. Je asi 18.00 h, keď pri ústí tiesňavy skladáme mačky. Cesta na chatu trvá dobrú polhodinu a do dverí vstupujeme práve vtedy, keď vonku padá súmrak.

Dievčina na recepcii nás privíta, otvorí hrubý viazaný diár, odškrtne si posledný zo siedmych zapísaných riadkov a so slovami: „Tak, a sme kompletní.“ ho zatvorí. Ako vidieť, manažment ubytovacích zariadení si nemusí žiadať využitie počítačov. Zavedie nás na poschodie do spální. Sú veľké, ale úplne zapratané dvojposchodovými (áno, tri lôžka nad sebou) posteľami. Miesta na nich nie je ani toľko, aby sa človek vzpriamene posadil. Ale aspoň prikrývky sú vynikajúce – ľahké a nadýchané, teplé nové paplóny. A veru ich bude v noci treba, pretože v spálňach je zima – odhadom 12 – 14 °C. Nikde v chate sa nekúri, okrem kachlí v jedálni.

Jedáleň je najútulnejšia miestnosť celej chaty. Kachle na drevo sú pekne rozkúrené, obsluha je bystrá a dojem historickej kontinuity posilňujú staré fotografie na stenách. Vidíme na nich ako v 70. rokoch vynášali na chatu zásoby na oslíkoch. Pri špagetovej večeri sme svedkami príchodu neohlásených hostí: najprv partia štyroch Čechov a potom ešte dvaja Taliani, jeden z nich v akomsi zvláštnom retro-oblečení. Strieda sa na ňom zelená s khaki a hnedou, celá farebná kombinácia mi pripomína epizódku z mladosti, na ktorú dosť nerád spomínam. Neskôr sa dozvedáme, že ide o zapáleného fanúšika talianskych vojenských horských zborov, nazývaných Alpini. Končiare a doliny zdoláva v ich výstroji z 50. rokov. Má vojenské topánky, na nich zelené gamaše, zelené vojenské nohavice, zelenú košeľu, dokonca aj spacák, či snáď stan v maskovacích farbách úhľadne zrolovaný navrchu zeleného batohu. Jediné, čo na ňom nie je vojenské, je čakan s drevenou rukoväťou. Ale žarty bokom. Nadšencom všetka česť. Ako sa ukázalo, nasledujúci deň mal byť jeho výstroj podrobený tvrdej skúške.

Deň druhý - Ferrata Strada degli Alpini

Druhého dňa ráno idem rovno z postele pozrieť pred chatu ako vyzerá počasie. Cez noc sa nestal žiadny zázrak. Neprší síce, ale je zatiahnuté nízkymi hustými mrakmi, z ktorých dažďu visia nohy.

Na recepcii (pultík hneď za dverami chaty) sa pýtam mladého chatára, ako to majú zariadené so snehom, či dostávajú každý rok štedrú nádielku. Odpovedá, že tento rok je absolútne mimoriadny. Jednak bolo veľa snehu a jednak bola zima mimoriadne dlhá. Pár dní neskôr sa v Alleghe pod Civettou dozvedáme, že minulú zimu tam bola snehová nádielka trikrát väčšia ako je priemer za posledných 30 rokov.

Z chaty vyrážame po ôsmej. Dnešná túra má byť ľahšia aj kratšia ako včerajšia, takže sa nemáme kam ponáhľať. Najprv musíme vyjsť do sedla Giralba hneď nad chatou. Oddeľuje od seba Val Giralba Alta, odkiaľ prichádzame a Val Fiscalina, kam sa uberáme. Na druhej strane sedla vidíme ploché vápencové vŕšky s riedkou vegetáciou, ktorými prechádzame na východnú stranu doliny, kde sa začína ferrata Strada degli Alpini. Tu vidíme na východ do ľadovcovej dolinky odbočovať chodník označený smerovníkom „Monte Popera“. Na webe je popísaný výstup na Poperu touto cestou, v mape ale chodník nie je značený.

Pred začiatkom ferraty dohoníme našich dvoch známych Talianov z chaty, ktorí si zakladajú sedáky a prilby. Zastavíme sa tiež, aby sme sa na ferratu vystrojili, ale Taliani hneď idú ďalej, takže nestihnem preskúmať, či má vojenský fanúšik ferratový set v maskovacom prevedení (ale to som už zlomyseľný).

Prvá časť zaistenej cesty je vyslovene pohodová. Úplne horizontálna, prechádza po úbočí Val Fiscalina cez rebrá a úžľabiny. V mnohých úžľabinách je stále sneh a cez snehové polia sú natiahnuté laná. Ako som sa dozvedel doma z webu Rifugio Carducci, až koncom júla bola ferrata upravená tak, že sa dala prejsť bez mačiek.

Kvôli nízkej oblačnosti nemáme žiadne výhľady, čo nás veľmi mrzí. Za dobrého počasia má byť z chodníka vidieť na západe Tre Cime di Lavaredo. Najpozoruhodnejším miestom tejto časti je prechod úzkou a hlbokou roklinou, kde dve protiľahlé cesty vysekané v skale prechádzajú tesne oproti sebe. Tu naozaj nikto nedokáže udržať foťák v puzdre.

Za posledným zaisteným úsekom prvej časti ferraty sa ráz terénu mení. Prechádzame miernym, ale dlhým stúpaním po sutinových poliach až po rázcestie v sedle Forcella Undici vo výške asi 2600 m. Tu sa doľava odpája chodník pre turistov, ktorí sa vracajú k ústiu doliny Val Fiscalina. My pokračujeme doprava, na východ, mierne stúpajúcim chodníkom. Počasie sa zhoršuje. Pršať začalo už na sutinových poliach a od rázcestia sa dážď zosilňuje. Mraky klesli a viditeľnosť sa znížila.

Krátko po rázcestí prechádzame okolo pamätnej dosky a veľkého kríža. Za ním miestami zaistený chodník kopíruje členitý tvar severnej steny vrcholu Cima Undici. Často musíme prechádzať cez veľké kopy snehu pod skalnými stenami. Prekonávame niekoľko exponovanejších úsekov so zaistením. Mám pred nimi obavu, či skala nebude šmykľavá, ale na moje prekvapenie aj mokrý dolomit, keď po ňom navyše steká voda, je pre nohy dostatočnou oporou. Oveľa horšie sú drevené mostíky, na ktorých sa dá veľmi ľahko pošmyknúť, ako sa na vlastnú škodu presviedčam.

Chodník nás po skalách (so striedavým zaistením) vyvádza stále vyššie, až sa v padajúcom daždi začínajú objavovať snehové vločky. Nakoniec sa dostávame na mierne sklonený sutinový svah, ktorý začína snehovým poľom. Krátko za ním zbadám v hmle asi 50 m pred sebou priesmyk Passo della Sentinella. Konečne sme tu, je to koniec trasy. Priesmyk bol za 1. svetovej vojny strážnym postom a naokolo sú stále viditeľné zvyšky po vojenských opevneniach. Skalný útes pri chodníku je pokrytý mnohými pamätnými tabuľami, ktoré dnes čítať nebudeme. Voda a chlad sa dostávajú pod oblečenie a musíme sa udržať v pohybe, aby sme nezachladli.

Na druhej strane priesmyku sa hmla úplne stráca. Vidíme niekoľko kilometrov do diaľky, až na chatu Berti, kam sa chceme čo najskôr dostať. Bude to trvať ešte skoro 2 hodiny. Cesta z priesmyku začína strmým a dlhým zostupom po sutine. Chodník je najprv široký, ale neskôr sa stráca a na viacerých miestach je narušený zosuvmi. Mokrá sutina je poddajná a treba dávať pozor na každý krok. Asi v polovici cesty na chatu sa sutina končí a pevný chodník pokračuje planinou Valon Popera porastenou kosodrevinou. Za lepšieho počasia by sa vyhliadková trasa dala vychutnávať, ale už sa vidím na chate pri čaji.

Niekde tu dobieham talianskeho vojenského fanúšika. Pozdravíme sa ako dobrí známi. Je na ňom vidieť, že ranný optimizmus je dávno preč a cesta v daždi mu spôsobuje problémy. Jeho šťastnejší druh oblečený v membráne kopol do vrtule, aby si čím skôr užíval dobrodenia civilizácie na chate a jeho samého nechal napospas slote a nečasu. Od pása hore mokrý až na kožu, má batoh so stanom nasiaknutý vodou od neustáleho dažďa a ťažší hádam o pár kíl. Povzbudzujúco sa naňho usmejem a pridám do kroku. Môj batoh je síce nepremokavý a natiahol som naň pláštenku, ale aj doňho sa vytrvalá voda dostáva a nechcem, aby mi zvlhol foťák.

Stretávame sa opäť na chate. Sedím pri čaji a on si objednáva tanier horúcej polievky. Oboch nás to trochu zohreje, ale chlad sa dostal až príliš hlboko do tela. Preto som rád, keď na chatu dorazí môj parťák a po krátkej regenerácii sa vydávame na cestu dolu k autu. Stále prší, ale už sa začína vyjasňovať. Keď prichádzame k autu pršať prestáva a objavuje sa modrá obloha. Ešteže máme nezlyhávajúce Marfiho zákony. Stále sme ešte premrznutí, ale po prezlečení do suchého a teplého oblečenia a po krátkom zohriatí v aute sme znovu v kondícii a smerujeme cez Auronzo a Cortinu d’Ampezzo pod Marmoladu v ústrety novým zážitkom. Poperu s jej snehom a dažďom nechávame za sebou. Snáď sa sem ešte vrátim, ale jedine za slnka!

Fórum 4 príspevky
Dolomity - okruh okolo Monte Popera 18/10/17 19:58 4 príspevky
Najnovšie články autora
 
Ferrata Dolomity - Via ferrata Paolin-Piccolin Via ferrata Paolin-Piccolin nepatrí medzi najznámejšie alebo najnavštevovanejšie ferraty talianskych Dolomitov, jej prednosťou sú však nádherné výhľady. Návštevníka vyvedie na krásny dlhý skalnato–trávnatý hrebeň na okraji masívu Marmolady, odkiaľ môže obdivovať 700 m vysokú južnú stenu najvyššieho vrcholu, rovnako ako Civettu s jej výraznou západnou stenou, alebo údolie s priesmykom Passo San Pellegrino. Ak si navyše návštevník chce užiť ničím nerušený výstup bez predbiehania s ďalšími skupinami ferratistov, Paolin-Piccolin je správna voľba. Cieľom ferraty je vrchol Cima Auta Orientale, odkiaľ sa zostupuje po „via normale“ bez ferratového zabezpečenia. Náročnosť ferraty je stredná (stupeň 3 z 5), alebo C v rakúskom značení. 22/03/16 Ján Halaj Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Ferrata Dolomity - okruh okolo Monte Popera Napriek tomu, že v talianskych Dolomitoch existuje snáď viac ako stovka ferrát, len na niekoľkých miestach je možné poskladať ich do niekoľkodenných logických okružných túr. Dvojdenný okruh okolo masívu Popera dokáže skombinovať lezenie, pochody po visutých lávkach a zostupy do úzkych roklín so zimnými podmienkami aj na konci augusta, ako sa to stalo nám. 07/07/15 Ján Halaj Svet
Ferrata Marmolada – via ferrata Cresta Ovest Marmolada Cresta Ovest – Marmolada západný hrebeň, tak sa volá via ferrata v talianskych Dolomitoch, ktorá vedie na vrchol Punta Penia (3343 m), najvyšší vrchol skupiny Marmolada, ako aj alpských Dolomitov. Celý výstup má strednú náročnosť, pretože ferrata neobsahuje technicky ťažké úseky a ani alpinistická náročnosť nie je vysoká, keďže lanovka nás vyvezie do výšky 2600 m. Zostup je vedený ľadovcom, takže na túru sa odporúča brať ľadovcový výstroj. 26/05/15 Ján Halaj Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Najnovšie články na titulke
 
PR Po stopách Pabla Escobara v Cestovateľskom kine Najznámejší narkoštát všetkých čias sa odhalí v špeciálnom Cestovateľskom kine. Návštevníci sa v utorok 10. decembra v KC Dunaj prenesú na miesta, z ktorých vzišiel a kde nakoniec aj padol milovaný a obávaný Pablo Escobar. V pútavom rozprávaní lekára a cestovateľa Ľuboša Fellnera ožije všetko zo seriálu Narcos, a ešte viac! dnes sponzorovaný článok Festivaly a premietania
Túra Zadné Meďodoly a Gombošov vrch z Tatranskej Javoriny Naplánovaný jesenný turistický výlet v Tatrách musím na poslednú chvíľu modifikovať. Horská služba totiž hlási, že po poslednom snežení panujú vo vysokých polohách zimné podmienky, k čomu nemám potrebné skúsenosti a s výnimkou čiapky ani výstroj. Ostávajú teda iba nižšie položené miesta, z čoho sa rozhodujem pre Zadné Meďodoly. Miesto mi učarovalo už pri našom letnom rodinnom prechode Kopským sedlom, kvôli deťom som si ho však patrične nevychutnal. Aby to nebola len taká seniorská prechádzka, po návrate do Tatranskej Javoriny si ešte vybehnem na Gombošov vrch preveriť výhľady zo zjazdovky. dnes Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Prístrešok Vrchlúky Z Ružomberka je vyznačených viacero alternatív prístupu na liptovskú vetvu hrebeňa Veľkej Fatry. Všetky sa stretávajú v oblasti Vlkolínskych lúk na západnom úpätí vrchu Sidorovo. V okolí Vlkolínca je tiež viacero trás NCH a pravdepodobne v rámci ich budovania postavili aj niekoľko prístreškov. Jeden sa nachádza na Vrchlúkach. včera Michal Bukvai Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Dolomity - okruh okolo Monte Popera 18/10/17 19:58 4 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Taliansko: Alpy (Alpi) – Východné Alpy (Alpi Orientali) – Južné Vápencové Alpy (Alpi sud-orientali) – Dolomity (Dolomiti) – Sextenské Dolomity (Dolomiti di Sesto)
  • Počet dní
    • 2
  • Nadmorská výška
    • max: 2720 m n. m.
    • min: 1570 m n. m.
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 21.08.2014
  • Nocovanie
    • horské chaty Rifugio Berti, Rifugio Carducci
  • Voda
    • horské chaty Rifugio Berti, Rifugio Carducci
  • Doprava
    • autom k Passo Montecroce Comelico
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.4 (0.11)