Trasa

Zbojnícka chata – Starolesnianske pleso – Javorový štít – Javorové sedlo – Strelecká veža – Zbojnícka chata

Potreba s kamzíkom

Budík stále zvoní a za nič na svete sa mi nechce z postele. Vonku je tma a v izbe chladno. Postupnou sebadonucovaciou metódou sa nakoniec odhodlám vykročiť von a v studenej izbe na seba rýchlo nahadzujem vrchné oblečenie. Na stole nás čakajú nachystané chleby a na platničke si prihrievame večer uvarený čaj. Po raňajkách sa idem poobzerať von – po zime som zvyknutý na ľadové rána, no opak je pravdou. Prekvapuje ma ako príjemne je – snáď teplejšie ako v spálni. Okolo chaty sa skoro ráno promenáduje a pasie kamzík, ktorý nie je mojím ranným vstávaním očividne nijako rozrušený ani prekvapený. Pokojne si prežúva jarnú trávu a sleduje ma na ceste tam, kde aj králi chodia pešo.

Nejako špeciálne sa z chaty neponáhľame. Je to asi tým, že sme tu sami a máme pocit, že nás nikto nesúri. No vieme, že nás môže súriť počasie, a preto sa po dobalení batohov vyberáme opäť von, kde sa medzičasom začalo brieždiť.
Veľká Studená dolina je pre mňa úžasná vďaka tomu, že je geniálne smerovaná na východ. Snáď v žiadnej z tatranských dolín nemám rád rána, tak ako tu. A práve na chodníku smerom k Priečnemu sedlu, po ktorom práve ideme, kde sú skaly chodníka priam až gýčovo naukladané pomedzí trávnatú pláň úplne na konci doliny porastenú kvetinami, prvé lúče slnka vytvárajú nadpozemské momenty. Pri prechode okolo Starolesnianskeho plesa sa opäť a zas nechávam uniesť paličkou, ktorá verne a roky vytŕča nad hladinu a kolegovi rozprávam alternatívy, na ktoré som prišiel počas chodenia okolo nej. Od slamky potápača až po protipovodňovú sondu.

So slnkom sa začína prebúdzať zaspatá príroda, už len začiernené snehové polia mrzuto pripomínajú odchod zimy. Jedno veľké sa nachádza v oblúku, ktorý chodník vytvára pod Zbojníckou kopou a elegantne sa vyhýba priekope smerujúcej dole do doliny. Mačky síce v batohu preventívne máme, no radšej volíme opatrný postup bez nich. Snehové polia v týchto častiach sezóny bývajú hlavne z rána mimoriadne nepríjemné a nebezpečné. Pomaličky traverzujeme zákrutu smerom k mohutným stenám nášho cieľa, ku stenám Javorového štítu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Gigantický štupeľ

Steny, ktoré spadajú z vrcholu sledujeme ešte niekoľko desiatok metrov až sa dostávame k nášmu nástupu. Volíme vhodný kameň na rozloženie základného tábora pre prípravu výstroje. Pod nami sa pomaličky prebúdza krajina, slnko ako príliv postupne vypĺňa všetky zákutia doliny, od najvrchnejších poschodí až po tie spodné. Ešte jeden hroznový cukor a môžeme vyraziť hore. Najskôr sledujeme systém žľabov a lávok, ktorým je úpätie štítu pretkané – snažíme sa držať možných alternatív z popisov výstupov. Skaly sú zrána dosť mokré a do žľabov sa slniečko ešte dostať nestihlo, takže miestami celkom čľupkáme v potôčikoch a vodopádikoch tečúcich kolmo z hora. Jeden žľab sa nám zdal mimoriadne suchý, a tak sme sa ním nechali zlákať. Viedol nás popod skalný previs v pomerne rozbitom a nepríjemnom teréne. Po čase sa jeho terén umúdril a začali sme vidieť známky toho, že sa blížime k vrcholovému plató. No takmer pri jeho ústí nás čakalo nemilé prekvapenie. Obrovský balvan, ktorý sa do žľabu zaryl ako štupeľ do fľaše. Bol nad nami previsnutý, liezť naň priamo by bolo dosť obtiažne. Ľavá strana žľabu, kde bol balvan zachytený, bola kompletne zarastená mokrým machom, a tak v úvahu prichádzala iba strana pravá, ktorá bola nepríjemne hladká a bez náznakov chytov. Voľba prvolezca opäť pripadla na môjho skúsenejšieho kolegu, a tak chtiac-nechtiac, sa pustil do zdolávania gigantického štupľa. Našťastie bez veľkých komplikácií sa mu to podarilo. S istením zhora neprišla bariéra ani mne taká veľká a za pomoci kolegu za okamih stojíme na konci žľabu – priamo na hrane obrovského vrcholového plató.

Extrémne pohodlné skaly

Javorový štít má viac ako zaujímavý tvar. Od severu veľmi impozantný končiar, charakteristický obrovskými stenami – z Veľkej Studenej doliny obkolesený z každej strany hradbou kolmých stien a na vrchu? Na vrchu je obrovská planina s príjemným sklonom porastená trávou - aj keď lúkou sa nazvať nedá, ide viac-menej o suťovisko. Ním práve vedú naše kroky k vrcholu. Zo sutín sa snažíme utiecť na hrebeň, ktorým pokračujeme v postupe. Po ceste si robíme prestávku na vežičke pred vrcholom. Keďže na samotný vrchol je to čoby kameňom dohodil. V ľahkom teréne vychádzame k zelenej tabuľke od Mira z Trenčína.

Je 8.00 hodín a nad celou tatranskou oblasťou panuje krásne slnečné počasie. Pocit, keď si človek skoro ráno, ba až v noci privstane a niekoľko hodín sa lopotí, môže byť plne docenený až hore, na slnkom vyhriatom kameni. Výhľady sú unikátne. Neďaleko sa monumentálne vypína masív Ľadových štítov, kúsok od neho "Dedo Lomničák", priamo pred nami cez dolinu sa ostro týči Prostredný štít. Bradavica s Gerlachovským štítom by boli veľmi ťažko prehliadnuteľné, no mňa viac zaujme Kriváň, ktorý sa do scenérie strká šibalsky medzi krásnu Vysokú a Rysy. A to nehovorím o strhujúcich výhľadoch do zelených jarných dolín.

Vrchol Javorového štítu má tiež mnoho ďalších výhod. Napríklad – je tu veľké množstvo extrémne pohodlných skál, ktoré môžu slúžiť ako gauč. A Keď Vám slnko hreje do chrbta, človek veľmi rýchlo stratí pojem o čase. Po chvíľke sa trošku triezvejšie obzerám po okolí a zisťujem, že za skoro hodinu, čo sme strávili hore, sa začína zo všetkých strán tvoriť kopovitá oblačnosť. V duchu sa utužujem a chválim za to, že som mal ráno dosť chuti vstať a byť tu skoro. Nastal čas ísť dole.

Strelecký ostrov

Naše kroky smerujú sprvu hrebeňom smerom k Ostrému štítu, neskôr sa od neho odpájame a zostupujeme menej exponovaným systémom políc v stienkach s pohodlným sklonom. Sivý žľab spadajúci až takmer z vrcholu "Javoráku" je a ešte asi dlho bude pod poriadnou vrstvou ľadového snehu a nemáme ani najmenšiu chuť obúvať si mačky a vo veľkom sklone žľab schádzať. Držíme sa preto radšej v stienkach a postupujeme súbežne s hrebeňom, na ktorý sa občasne dostávame. Prichádzame do Javorového sedla, odkiaľ sú nádherné výhľady do Javorovej doliny, obzvlášť na jej časť, ktorá vybieha a stráca sa v stenách Malého Ľadového štítu.

S úžasom však sledujeme iný úkaz v inej doline. Bez varovania a vydania hlásku sa odspodu Veľkej Studenej doliny ako vlna tsunami valí mohutný val mrakov, postupne zahaľujúcich všetko čo mu príde do cesty. Byť tam dole v doline, máme asi skazený deň no tu z výšky nám to vytvára úžasné scenérie. Strelecká veža začína byť viac Streleckým ostrovom ako vežou a steny Prostredného hrotu sú už viac-menej pláže bieleho oceánu.

Z Javorového sedla schádzame dole až do spádov ľadového kuloáru, ktorý sa tiahne až po Sivé plesá. Nakoľko sa pod štítmi dostávame do nepríjemného sutinového terénu, rozhodujeme, že rozumnejšie bude predsa vytiahnuť mačky a po tvrdom firnovom snehu zísť dole na chodník. Ten sa začína kúpať v oblakoch hmly. Pri zostupe sa ešte necháme zlákať na vrchol protiľahlého Streleckého ostrova, ktorý ako posledná prekážka v postupe hmly vzdoruje a drží sa nezahalený.

Analyzujeme možné varianty toho, čo bude na večeru – čo spravia jediným dvom bludným vlkom, ktorí sa dnes opäť na Zbojíčke zložia. Vylučovacou metódou po vyhodnotení analýzy zdrojov prichádzame k záveru, že asi bude syr. A čuduj sa svete – večer nás skutočne čaká syr. Za nami je úžasné slnečné ráno a oblačný oddychový deň. Na chate s výnimkou rána až do noci bez prestania panuje zamračené počasie, a tak sme radi, že sme mohli byť dnes opäť raz súčasťou nádherného tatranského divadla.

Súvisiace odkazy

Javorový štít - vysokohorský sprievodca
Javorový štít - horolezecký sprievodca

Autori fotografií: Michal Mikuláš a Michal Bašo

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek