Pevnosť Bzovík

Ráno som vstala vyspatá a nevedela som sa dočkať, kedy vyrazíme na výlet. Naraňajkovali sme sa a išli sme veľmi peknou cestou do Bzovíka. Bzovík je pôvodne cisterciánsky kláštor prestavaný na protitureckú pevnosť. Vznikol v prvej polovici 12. storočia. Cestou vidíme pekné zákutia potoka s brehovým porastom. Autom sme sa dostali priamo k pevnosti Bzovík. Prekvapuje nás jeho veľkosť a mohutnosť. Vstupujeme doň dreveným mostom. Z vežičiek vyletujú sokoli a poletujú okolo hradu, vznášajú sa a plachtia nám nad hlavami. Je to pekná stavba so štyrmi vežičkami. Po drevenom moste sme sa dostali do nádvoria. Obdivovali sme peknú a zachovalú stavbu.

Hrad Čabraď

Po prehliadke opevneného niekdajšieho kláštora, ktorú nám spríjemnil dážď, sme sa vybrali do dediny Čabraďský Vrbovok. Z dediny vedie modrá značka k hradu za 1.45 h alebo môžete pokračovať ďalej autom asi 2 km k samote Konské. Po ceste som zrazu zbadala ako na mňa pozerajú srnčie oči. Zastavili sme sa a urobila som pár snímok nádherného srnčeka. Spozorovala som ďalšieho a pekne mi zapózovali. Dravce okolo nás poletovali. Kráčali sme peknou lesnou cestičkou. Dobre sa nám dýchalo vďaka rozmanitým vôňam rastlín. Po pravej strane sme obdivovali nádherné meandre rieky Konštianskeho potoka a scenérie machových stromov. Na ceste šuchotali v lístí salamandry, slimáky, ktoré boli rôzne sfarbené (modré, sivé, čierne...) či slizniak karpatský, ktorý patrí medzi endemity Karpát. Ide o veľmi vzácny druh, ktorého výskyt je obmedzený na vlhké prostredie karpatských listnatých a zmiešaných lesov. Typickou črtou je nápadné modré sfarbenie, ktoré sa pohybuje v odtieňoch fialovej, sýtomodrej až po tyrkysovú. Slizniak karpatský (česky Modranka karpatská) je chránený druh. Menader rieky Litavy je chránený kvôli plazom - prírodná rezervácia Čabraď bola vyhlásenou v roku 1967 s výmerou 141 ha. Ochraňuje biotopy s druhovým zastúpením väčšiny plazov. Územie má tiež kultúrny význam, a to areál hradnej zrúcaniny Čabraď.

Na bývalú pevnosť vedie súbežne starší náučný chodník Krupina - Uňatín – Horný Badín – Čabraď. Vdychovali sme čerstvý dažďový vzduch s prímesou byliniek. Išli sme stále po rovine a nevedela som sa dočkať, kedy uvidím hrad, vypínajúci sa na kopci. Cesta k nemu viedla okolo starých budov v podhradí a pekným machovým lesíkom s popadanými stromami. Prešli sme k bráne s dreveným mostom a vstúpili sme do areálu hradnej zrúcaniny. Hlboký meander rieky Litavy s brehovými porastami obkolesujú hradný kopec z troch strán. Hrad má veľmi peknú polohu v horách a keď sa pozriete, z každej strany uvidíte len zelené hory a nič rušivé, ako fabriky či domy...

Prezreli sme si dôkladne celý areál a popíjali čaj. Podľa rekonštrukcie to bol veľmi pekný hrad. Snažia sa ho opraviť ľudia zo združenia Rondel. Prispeli sme im a dúfame, že sa hrad podarí uchovať aj pre budúce generácie. Protitureckú pevnosť bola postavená v 13. storočí a nachádza sa v nadmorskej výške 320 m. Nazývajú ho perlou Hontu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vartovka nad Krupinou

Ďalej som navrhla navštíviť Krupinu, konkrétne Vartovku – strážnu vežu nad mestom. Keď sme boli tak blízko, lákalo ma všetko spoznať. Cez cestu nám prebehla líška a ešte z trávy sa na nás pozerala. Autom sme sa dostali až k veži. Vartovka je pôvodne strážny objekt štvorcového pôdorysu vysoká približne 13 metrov. Postavená bola okolo roku 1564 v nadmorskej výške 393 m. Jej hlavnou úlohou bolo informovať o blížiacom sa osmanskom nebezpečenstve. Veža je veľmi pekná s drevenou ochodzou. Po schodíkoch sme sa dostali hore a odtiaľ sme pozorovali široké okolie Krupiny podľa tabuliek s popisom kopcov. Videli sme Bzovík, Čabraď, Csoványos, Sitno a veľa iných pekných miest.

Z Krupiny sa sem dá dostať po modrej značke (náučný chodník) alebo autom úplne hore. O 16.00 h sme prišli na izbu. Večer sme sa prešli do Dudinského kúpeľného parku, kde sa nachádza travertín Šípkova ruženka spiaca a pozreli sme si kráter zhora. Zabočili sme lesným chodníčkom a vyšli sme na lúčku pri vinohradoch nad amfiteátrom. Obdivovali sme maďarské pohorie Börzsöny (Novohradské vrchy) a pritom nám štebotali vtáky.

Skalné obydlia Brhlovce

Ráno sme vstali okolo siedmej a tešili sme sa na malú hontiansku dedinku Brhlovce, ktorá je známa skalnými obydliami. V Brhlovciach bol pekný kaštieľ a dostali sme sa k tabuľke pamiatkovej rezervácie. Obydlia sa nachádzajú v uličke s názvom Šurda. Zakúpili sme si vstupenku a pani nám porozprávala históriu obydlia. Na rozdiel od predošlých obydlí boli Brhlovce dobovo zariadené. Po schodoch som vystúpila hore do izby a nachádza sa tu ešte menšia izbička. Dolu bola pekná kuchynka, studňa, dielňa. Mohli sme sa dozvedieť ako tu ľudia žili. Na pamiatku som si kúpila magnetku. Prešli sme sa uličkou a obdivovali spoza plota tufové pivnice. Niektoré ľudia používajú ako letnú kuchyňu. Históriu skalných obydlí sme tu pekne zakončili.

Brhlovce boli vyhlásené v roku 1983 za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. V časti obce Šurda a Dolina sú skalné obydlia vytesané do tufov a tufitov. V dome č. 142 je muzeálna expozícia ľudového bývania. Expozícia pozostáva z murovaného domčeka z konca 19. storočia s datovaním 1932 a z priestorov vysekaných do skaly v dvoch podlažiach. Na prízemí je letná kuchyňa, komora a na poschodí vyhliadková terasa a malá komôrka. Vybavenie hospodárskych priestorov (komora a maštaľ) približuje tradičný spôsob obživy Brhlovčanov. V izbách sa drží teplota okolo 18 stupňov. V roku 1993 expozícia Skalné obydlia dostala medzinárodné ocenenie - bronzovú plaketu Europa Nostra. Sopečné horniny tuf a tufit využívali obyvatelia pre ich ľahkú opracovateľnosť. Priestory v skale sú situované na konci dvorov. Na vysekávanie miestností používali železné kliny a kladivo. Múzeum je otvorené od apríla do októbra každý deň od 9.00 do 16.00 h. Vstupné je 0,66 €/osoba + 3,- € za fotenie.

Horšianska dolina

Ďalšia naša zastávka bola Horšianska dolina. V mape som uvidela zaujímavú lokalitu - prírodná rezervácia Horšianska dolina, ktorá sa nachádza blízko Levíc v dedinke Horša. Na internete som sa dočítala, že je to kaňonovitá zaujímavá dolina a je tu vybudovaný náučný chodník. Prechod dolinou pekne opísal Tono Zahradník.

Auto sme zaparkovali v dedinke Horša, ktorá sa nachádza v peknom prostredí obklopená lesmi. Napojili sme sa na náučný chodník Horšianskou dolinkou, na ktorej boli tri náučné tabule. Horšianska dolina je NPR vyhlásená v roku 1976 s výmerou 313 ha. Ochraňuje geomorfologické útvary predstavujúceho hlboko zarezanú dolinu do andezitového podložia so strmými svahmi a miestami so skalnými stenami vysokými 20 - 30 m.

Bolo príjemné počasie. Lesnou cestičkou po rovine sme sa prechádzali a dýchali sme znamenitý čistý vzduch. Obdivovali sme nádherné stromy a meandre riečky Sikenica. Krásna tráva, stromy, kvety. Boli tu pekné zátišia starých mŕtvych stromov, vtáky spievali a bolo to tu celkom zarastené. Rovnakou trasou sme sa vrátili naspäť.

Môžem konštatovať, že som načerpala plno zážitkov z krásneho hontianskeho kraja.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek