Trasa

Gemerský Jablonec – Dubno – vodná nádrž Petrovce – Petrovce – Fenek – hraničný kameň IX/19 – Kopec – Biríň – Drňa – Šimonovce

Naplánovať túru nebolo vôbec jednoduché. Po nahliadnutí do cestovného poriadku autobusových spojov som zistil, že dostať sa ráno z Banskej Bystrice do Petroviec bude problém. Napadlo mi však, že do Gemerského Jablonca by mohlo jazdiť viac spojov. Túra by sa tak síce predĺžila o vyše hodinu, ale to by bolo ešte únosné. Mal som pravdu, no o to väčšie bolo zdesenie, keď som zistil, že vo Fiľakove chýba iba niekoľko minút na prestup z osobného vlaku od Zvolena. Nič sa nedá robiť, s kamarátom sme sa dohodli, že napíšeme podnet na miestneho autobusového dopravcu s požiadavkou o posun autobusového spoja. Tak sa aj stalo a v krátkom čase autobus z Fiľakova naozaj posunuli tak, aby bol prípoj od ranného vlaku. Snáď sme tak pomohli aj ostatným potenciálnym turistom.

Stačí vybrať vhodný termín a teraz už nič nebráni našim potulkám Cerovou vrchovinou. Vystupujeme v obci Gemerský Jablonec, kde hneď odbočujeme k obhliadke miestneho kostola sv. Abdona a Sennena. Je to najstarší kostol v mikroregióne Medveš, pochádza z 12. storočia a ďalšími úpravami prešiel v 18. storočí. V interiéri zaujme kazetový strop s maľovanou rastlinnou ornamentikou, do vnútra sme sa však nedostali. Od kostolíka sa vraciame naspäť do obce, odkiaľ vykračujeme spočiatku po asfaltke popri zaujímavých pieskových odkryvoch do obce Dubno a ďalej krížom lúkou k hrádzi vodnej nádrže Petrovce. Z miernej vyvýšeniny máme výhľad nielen na priehradu, ale aj na okolitú krajinku. Nasleduje asi kilometer po asfalte a sme v obci Petrovce.

V Petrovciach sa začína žltá značka, ktorá nás v najbližšom čase povedie cez údolie Fenek až po štátnu hranicu s Maďarskom. Trasa bola vyznačená Klubom slovenských turistov v roku 2008 po začlenení Slovenska do schengenského priestoru. Keďže ide o pomerne novú trasu, vo viacerých mapách sa stále nenachádza. Hneď na začiatku trasy, v centre Petroviec, dávam do pozornosti prameň pitnej vody prestrešený dreveným altánkom. V letnom teple príde vhod. Pokračujeme chvíľu obcou, pri futbalovom ihrisku bočíme do svahu. Po strmom, ale krátkom stúpaní nasleduje opäť klesanie a krajina úplne mení svoj ráz. Klesáme do malebného údolia s lúkou uprostred, porasteného bujnou vegetáciou. Pri turistickom smerovníku Ústie Feneku, umiestnenom pri košatej vŕbe sa smer nášho putovania prudko stáča na juh, neskôr juhovýchod.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nasledujúci úsek na mňa pôsobí veľmi príjemným dojmom, jeho charakter mi v ničom nepripomína doteraz absolvované túry v Cerovej vrchovine. Prechádzame popri chránenom areáli Fenek s trvalým výskytom močiarov a lužným lesom. Trocha sa vo mne prebúdzajú spomienky na turistiku v CHKO Dunajské luhy spred niekoľkých týždňov. Miernym výstupom zakrátko prídeme k hraničnému kameňu IX/19, kde sa pripájame k maďarskej hrebeňovke, ktorá je značená zelenou farbou na dlhom úseku slovensko-maďarskej hranice od Ipolytarnócu až do oblasti Slovenského krasu. Tu sa žltá značka z Petroviec končí.

Nasledujúci úsek má opäť celkom odlišný charakter. Hoci sa stále pohybujeme v nízkej nadmorskej výške, na celom pohraničnom úseku takmer nenájdeme rovnejší úsek, a tak neustále klesáme a vzápätí stúpame. Najmä prvá časť po kótu Kopec je krajinársky zaujímavá, priebežne sa nám otvárajú výhľady raz na slovenskú, potom zas na maďarskú stranu. Hoci sme na „hrebeňovke“, prevyšujúcej asi iba 100 výškových metrov nad okolitým terénom, výhľady stoja za to, a tak môžeme obdivovať inverzný reliéf, typický pre Cerovú vrchovinu. Druhá časť pohraničného úseku až po Biríň vedie viac lesom. Prichádzame na vrch Biriň, pár metrov východne od chodníka je v lese ukrytá stará maďarská geodetická veža. V čase našej návštevy bola otvorená (asi je tomu tak stále) a kto naberie odvahu vystúpiť po niekoľkých zhrdzavených rebríkoch, z vrcholu veže sa mu naskytne široký rozhľad, ktorý je odmenou za doterajší výkon, prípadne povzbudením pre ďalšie putovanie. Do pozornosti dávam najmä pohľad na neďaleké mesto Ózd.

Z Biríňa klesneme do sedla pod Srním vrchom a v tomto mieste opúšťame pohraničnú zelenú značku. Tá pokračuje ďalej východným smerom. Pokračovanie je lákavé, no to bude niekedy nabudúce. Uberáme sa severozápadným smerom do obce Drňa. Podľa mapy identifikujeme v teréne lesnú cestu, ktorá by nás mala viesť pri zostupe z hrebeňa. Tú hneď nachádzame a ani nie po polhodine sme v Drni. Cestou zostupu sa nám ešte otvára niekoľko posledných výhľadov. Osobne si myslím, že spojnica by mohla byť oficiálne značkovaná (podobne ako trasa z Petroviec), nakoľko ide o veľmi výhodnú prístupovú trasu k maďarskej zelenej pohraničnej značke.

V obci Drňa žije početná rómska komunita, inak je to menšia obec, ktorá zaujme miestnou architektúrou. Našu túru ukončíme v neďalekých Šimonovciach, kde si pozrieme miestny kostol a počkáme na autobus. Pohostinstvo by ste v týchto obciach hľadali márne. No dobrí ľudia ochotne poskytnú vodu. Ostávajúci čas si krátime osviežením v miestnej studni. Autobus nás dovezie do Jesenského, kde možno prestúpiť na vlak (rýchliková stanica).

Záver

Ostáva len skonštatovať, že prejdená trasa do bodky naplnila naše očakávania v poznávaní dosiaľ málo navštevovaných lokalít. 30 km dlhá trasa zvlneným terénom dokáže preveriť kondičnú zdatnosť, pri plánovaní túry s tým treba počítať. Naša trasa má obmedzené možnosti núdzového skrátenia trasy, zostupy z hraničného chodníka do obcí Jestice a Hostice sú pomerne zdĺhavé. Trasu odporúčam každému, kto má rád komplexné spoznávanie krajiny a jeho obzor sa nekončí pri „top“ lokalitách. Už teraz sa teším na pokračovanie pohraničným chodníkom po Vlkyňu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek