Trasa

Štrbské Pleso – Mlynická dolina – vodopád Skok – Pleso nad Skokom – sedlo nad Skokom – Patria – sedlo nad Skokom – Malá Bašta – sedlo nad Širokým žľabom – Predná Bašta – sedlo nad Červeným žľabom – Satan – sedlo nad Červeným žľabom – Červený žľab – Mlynická dolina – vodopád Skok – Štrbské Pleso

Útok kamzíkov

Predpoveď počasia sľubuje veľmi horúci deň, preto výstup začíname o piatej hodine ráno zo Štrbského Plesa. Cesta k vodopádu Skok ubehla pomerne rýchlo a ani sa nenazdáme, už hľadáme cestu a stúpame smerom na Patriu. Ako býva v Tatrách zvykom, počas výstupu stretáme kamzíky. Najskôr vidíme prvých dvoch, pokojne sa pred nami pasú a zdanlivo nás vôbec neregistrujú. Vždy ale ako stúpame, tak sa pomaly premiestňujú vyššie. Zrazu zbadáme, že hore majú ďalších parťákov, pripoja sa k skupinke ďalších asi šiestich. Po krátkom okamihu počuť hrkotanie skál. Kamzíci si po nich veselo skáču. Ale zrazu pozor! Niečo sviští dolu svahom. Spustili pomerne slušnú skalu, ktorá letí smerom k nám a odráža sa od trávy. Inštinktívne líhame na zem, aby sme sa jej vyhli. Preletela asi meter povedľa mňa. Vstávame a pokračujeme vo výstupe. V hlave mi prebleskne myšlienka, je to upozornenie? Nechoď hore, nepokúšaj osud? Poviem si: Ale nie, dnes cítim, že sa nič nestane a pokračujeme ďalej.

Dostávame sa poslednou suťou na Baštový hrebeň, vychádzame kúsok vpravo od sedla nad Skokom a pokračujeme smerom k Patrii. Netrvá dlho, rádovo len pár minút a môžeme si vychutnávať prvý vrchol z dnešného plánu. Tu si dávame raňajky a pozeráme na krásu Tatier v okolí. Slnko dobre svieti, má svoju silu. Dnes bude opäť horúci deň a cítiť to aj hore.

Po raňajkách pokračujeme hrebeňom smerom na Satan. V ceste máme Malú a Prednú Baštu. Výstup na prvú z nich je príjemný, v podstate len chodecký terén po hrebeni. Ani sa nenazdáme a sme hore. Trochu hľadáme cestu, kde treba pokračovať ďalej. Rýchlo ju nájdeme. Preliezame skaly a pomaly sa dostávame do sedla nad Širokým žľabom. Tu je krátka prestávka, zamyslenie... Nie je tomu až tak dávno, keď som tu už raz bol. O pár dní tomu budú presne štyri roky. Spomínam ako sme tu vtedy sedeli a jedli raňajky, vyberali výstroj, pripravovali sa na výstup. Boli sme rovnako ako dnes v tomto sedle, pozeral som sa do Mengusovskej a Mlynickej doliny, tak ako teraz, obdivoval krásu Tatier. Čo ma vtedy cestou čakalo som ani netušil. Teraz sa zhlboka nadýchnem a pokračujeme ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pomaly stúpame, trávnato-skalným terénom, hľadáme cestu. Trochu som prekvapený, že prvé metre stúpania sú pre mňa akoby nové. To ale dlho netrvá, lebo zakrátko vystúpame na prvú trávnatú policu, ktorou pokračujeme ďalej. Prebúdza vo mne spomienky, tadiaľto som raz išiel. Je to zvláštny pocit, keď sa človek vráti na miesta, kde bol pred rokmi. A ešte zvláštnejší, keď si spomenie, čo sa vtedy stalo. Pokračujeme na prvé rebro, kde pozeráme, čo ďalej. Mali by sme zárezom zísť kúsok nižšie a pokračovať žľabom hore. Keď sa lepšie rozhliadame, tak vidíme, že skutočne z rebra dolu spadá zárez a v žľabe vidieť ďalšieho mužíka. V prvom momente sme si ho nevšimli. Tak pomaly zostupujeme dolu, aby sme následne opäť žľabom naberali stratenú výšku.

Uzatváram životnú kapitolu

V hlave sa preháňajú myšlienky, cítim divný vnútorný pocit. Keď som tadeto kráčal pred štyrmi rokmi, nenapadlo mi, že na Satan nedôjdem. Vôbec si ale nepamätám túto časť, všetko sa mi zdá nejaké nové. Zaženiem zlé spomienky preč a pokračujeme v stúpaní. Zakrátko prídeme na ďalšie rebro, kde na jeho druhej strane vidieť chodník. Ním budeme pokračovať smerom na Satan. Teraz sa otočíme a traverzujeme kúsok späť, potom len posledné metre hore, smer Predná Bašta. Ako dosiahneme jej vrchol, znovu v hlave vyskočia staré myšlienky, boli sme tu v dobrej nálade, vysmiati a robili sme vrcholové fotografie. Tešili sme sa z krásneho slnečného dňa, tak ako je aj dnes. Vraciam sa ale späť do reality a vychutnávam si krásne slnečné ráno, aj keď je pomerne horúco. Dávame si druhú časť raňajok, prestávka, pohľady na okolie, myšlienky na to, čo nás čaká ďalej. Po krátkom tichu na vrchole, zamyslení, spravíme ešte vzájomné fotografie a pokračujeme ďalej. Pre mňa asi najťažšiu, ale aj najdôležitejšiu časť trasy. Na jednej strane v nádeji, že si spomeniem, čo sa stalo. Na druhej strane hlavne v tom, že prekonám vnútornú nervozitu alebo skôr divné pocity, ktoré sa vracajú celú cestu a oslobodím sa od čierneho bodu svojho života...

Vstávame a vykročíme, začína posledný úsek výstupu na Satan. Zostúpime na rebro pod vrcholom Prednej Bašty, kde sme sledovali pokračovanie trasy na Satan, to prekročíme a križujeme žľab. Premýšľame, či to nie je Červený žľab, lebo farba terénu to dosť naznačuje, ale blížime sa ešte len k prvému hrbu, trávnato-kamenistému, čo nás čaká pri výstupe. Trochu som prekvapený, že si na túto časť vôbec nespomínam a znovu je to pre mňa niečo nové. Možno sme minule išli inak. Prichádzame k druhému hrbu, čo je v ceste. Tento je kamenistý. Ako ho traverzujeme, tak zrazu pozerám, niečo je tu známe. Svah, čo traverzujeme, sú skalné schody. Normálne mám pocit, že som tu niekedy bol, ale živo si to nevybavujem. Skaly sú občas voľné a treba dávať pozor, kde stúpame. Na konci je sutinový žľab a po jeho okraji sa vrátime znovu na hrebeň, do sedla nad Červeným žľabom.

Ostávajú posledné metre stúpania v tráve a neskôr v skalách, aby sme dosiahli južný vrchol Satana. V tejto časti sa prvýkrát stratia v hlave všetky nepríjemné pocity a pokračujem hore, ako keby sa tu nikdy nič nestalo. Na vrchole stretáme jedného turistu. Trochu s nim debatujeme, robí nám vrcholové fotografie a po krátkej debate začína zostupovať. My máme v pláne prejsť aj na severný vrchol. Po príchode sme hore neboli sami a cítil som sa normálne, ale po jeho odchode, keď nastane ticho a Mišo fotí výhľady, sedím zamyslený. Tak predsa som to dokončil. Pozeráme po okolí, krásne vidieť Hincove plesá na jednej strane, v diaľke na druhej Kriváň a bližšie Štrbský štít.

Pokračujeme na severný vrchol. V ceste je trochu sutiny, ale dá sa prejsť celkom bez problémov. Ako tu sedíme, zrazu príde zvláštny pocit z vnútra. Som hore, prekonal som to, vrátil som sa sem. Pocity sa len ťažko dajú opísať slovami, stisne mi trochu hrdlo, tlačí mi slzy do očí. Mišo to nevidí, lebo sedím trochu za ním. Je to pocit, čo sa nezažije každý deň. Prešli sme množstvo vrcholov, či už v Tatrách alebo v Alpách. Každý výstup má charakteristické niečo iné, ale to, čo prežívam tu, som ešte necítil. Hlavou prebehne celý príbeh, čo si pamätám. Na kľúčové udalosti som si ale nespomenul. Neviem, možno to tak má byť, že si na to spomenúť nemám. Napodiv ma to ale netrápi, napĺňa ma postupne vnútorný pokoj, spôsobený tým, že som sa dokázal vrátiť na inkriminované miesto.

Symbolicky tu nechávam medzi skalami značne roztrhaný náramok. Dostal som ho po úraze, keď som bol ešte v nemocnici. Už vtedy som si povedal, že sa sem raz musím vrátiť a pri návrate tu náramok nechám. "Deň D" prišiel práve dnes, vyberám náramok z brašny fotoaparátu, kde ho nosím odvtedy ako sa roztrhal a nedal sa nosiť na ruke. Rozhodol som sa, že ho nechám tu, na severnom vrchole. Je menej navštevovaný, aj z diaľky je to skôr typický vrchol pre Satan. Našiel som jednu prasklinu v skalách a tam ho dávam. Ostane tam navždy ako moja stopa, že sa mi podarilo uzavrieť jednu, doposiaľ nedokončenú kapitolu môjho života.

Zostup

Uvedomujem si ale, že každá túra sa končí až na chate, alebo inak povedané, po úspešnom zostupe dolu. Cestou sa ešte na krátko zastavíme na južnom vrchole, ale dlho sa nezdržujeme. Všade je teplo, ba priam na to, že sme v Tatrách a na hrebeni, dosť horúco. S čistou hlavou začíname zostup, ten je bežný, ako každý iný. Obloha sa mierne zaťahuje, na poobede bolo hlásené, že sa ojedinele môžu vyskytnúť v Tatrách búrky. Nám oblačnosť len spríjemní cestu, lebo slnko tak nepraží. Zostupový žľab je celkom slušné suťovisko, ale aj tak bez nejakých problémov nachádzame správnu cestu dolu a ani sa nenazdáme, sme v Mlynickej doline a balíme výstroj. Pošlem prvé SMS, píšem čo sme prešli. Nikto nevedel, kde presne ideme, nikomu som to nehovoril, aby hlavne rodičia neboli z toho nervózni. Postupne sa teraz všetci dozvedia, čo sa dnes úspešne podarilo dokončiť.

Zostáva len posledný pohľad na Satan, na Baštový hrebeň, posledné zamyslenie sa, vnútorný pokoj ma sprevádza celú cestu dolu k autu. Cieľ, čo sa štyri roky odkladal, sa práve len tri dni pred výročím môjho úrazu podarilo splniť. Doniesol som “batoh”, zanechaný pod vrcholom pred štyrmi rokmi, dnes do cieľa...

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek