Toto leto som sa veľmi tešil na dovolenku a tak som si povedal, že skúsim prejsť poľský „triplet“ v priebehu troch nasledujúcich dní. „Tripletom“ som si dovolil jedinečne nazvať kombináciu výstupov na poľský národný vrch Giewont, ďalej prejsť celý hrebeň Červených vrchov a samozrejme zdolať Orliu Perć.

1. deň - príchod do Poľska a výstup na Giewont

Buńdówki – Strążyska Dolina – Strążyska Polana – Przełęcz w Grzybowcu – Giewont a späť

Dĺžka 11,772 km, stúpanie/klesanie 1006 m, maximálna výška Giewont 1895 m a minimálna výška Bundówki 895 m

Ráno skorý budíček, rýchlo som sa pobalil a o 6.30 h som vyrazil zo Slovenska. Počasie v autorádiu hlásili výborné a tak som sa celú cestu tešil na výlet. Do Buńdówki, kde začína Dolina Strążyska som dorazil bez problémov, zaparkoval na miestnom súkromnom parkovisku (Poliaci sú známi v Zakopanom, že sa tam platí úplne za všetko), zaplatil som parkovné 15,- PLN. Nahodil som si na chrbát batoh, urobil ľahký predvýstupový strečing a pobral som sa k miestu, kde začína Strążyska dolina. Ako poctivec som uhradil poplatok za vstup do národného parku (5,- PLN za dospelého) a rezko som vykročil po tradične upravenej turistickej ceste. Tu by som chcel podotknúť, že turistické chodníky sú v Poľsku (aj tým, že je ich oveľa menej ako u nás) veľmi dobre, až nadštandardne upravené. Na mnohých úsekoch pripomínajú diaľničný podklad.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na vrchole v ten deň hlásili 9 stupňov, tak som sa k tomu adekvátne obliekol, ale nebolo treba. Slniečko prerazilo všetky medzery v korunách stromov lesa Strażyskej doliny a neustále stúpanie smerom na vrchol ma prehrialo od začiatku.

Ako prvú túru v rámci „tripletu“ som zvolil výstup na Giewont. Aj tým, že to mala byť asimilačná túra na nasledujúci deň, kedy som plánoval Orlu Perć. Musím povedať, že výstup na Giewont nie je žiadnou prechádzkou, ale tvrdo odšľapaný výstup s neustálym stúpaním. Po vystúpaní nad pásmo lesa som sa mohol kochať nad hrebeňom Červených vrchov na blížiaci sa vrchol Giewontu. Je veľmi obľúbeným vrchom pre Poliakov a preto naň putujú stovky nadšencov denne. Po vystúpaní na rázcestie pod Giewontom hustota ľudí pribudla, keďže sa na tomto mieste zhlukujú turisti prichádzajúci z Kondratovho sedla (Kondracka Przełęcz). Samotný výstup na Giewont je asi najzaujímavejší práve tesne pod jeho vrcholom, kde sa nachádzajú vápencové útesy a skaly, pod vrcholom sú upevnené pomocné reťaze. Na úplný vrchol sa smeruje zospodu doprava, zostup je potom na opačnej strane. Na vrchole som sa nechal odfotiť spod obrovského železného kríža, ktorí mnohí nazývajú najväčším a najvýkonnejším bleskozvodom (vďaka nemu tu občas pribudne ľudské nešťastie v rámci búrky). Po krátkom oddychu, kedy som som si lahodne vychutnal okolité výhľady, najmä na hrebeň Červených vrchov, som sa vybral naspäť. V čase prázdnin a poobedňajších hodín je na vrchole najviac ľudí a teda rad na zostup od vrcholu vedľa kríža má niekoľko metrov. Opäť, ako pri výstupe, aj pri zostupe druhou stranou pomáhajú reťaze. Samotný zostup je viacmenej pohodový až na slalomovanie medzi prichádzajúcimi a odchádzajúcimi „pútnikmi“.

Celkový čas trasy bol plánovaný na 5:20 h podľa mapy, podarilo sa mi to zdolať za približne 4 hodiny v kľudnom tempe. Po úvodnej túre som sa ubytoval v blízkosti Kuźníc a večer skočil do najrušnejšej ulice v Zakopanom - Krupówki na večeru. Varia tam výborne a porcie sú obrovské za lacnejší peniaz ako u nás a v hlavnej turistickej sezóne takmer v každej reštaurácii hrá živá ľudová hudba. Na dobrú noc som si preštudoval plán na zajtrajší deň. Veď ma čakala výzva - Orla Perć. Budík som si nastavil na 3.45 h, keďže som ju chcel prejsť v jeden deň a za slnka.

2. deň - Orla Perć alias Orlia prť alebo Pomsta orlov

Kuźnice – Przełęcz miedzi Kopami – Hala Gąsienicowa (Schronisko Murowaniec ) – Czarny Staw Gąsienicowy – Zmarzły Staw – Zawrat – Mały Kozi Wierch – Zmarzła Przełęcz – Zamarła Turnia – Kozia Przełęcz – Kozie Czuby – Kozia Przełęcz Wyżnia – Kozi Wierch – Buczynowa Strażnica – Przełączka nad Dolinką Buczynową – Zadni Granat – Pośredni Granat – Skrajny Granat – Granacka Przełęcz – Krzyżne – Pod Czerwonym Stawem – Schronisko Murowaniec – Przełęcz miedzi Kopami – Kuźnice

Dĺžka 23,704 km, stúpanie/klesanie 2204 m, maximálna výška Kozi Wierch 2291 m a minimálna výška Kuznice 1025 m

Na Orliu prť som sa tešil veľmi dlho. Veľa som o nej prečítal a aj niečo počul od tých, ktorí ju prešli. Je pravda, že minulý rok som čiastočne cestu poznal, teda aspoň nástup z Kuźníc do sedla Zawrat. Vtedy som sa vydal od sedla Zawrat na Svinicu a ďalej na Kasprov vrch (Kasprowy Wierch). V noci som sa párkrát prebudil a odkontroloval hodinky, aby som nezaspal. Budík som ani nepotreboval a telo sa samo pred 4.00 ráno vyšuplo z postele a už som sa išiel pripravovať na zlatý program „tripletu“.

Auto som zaparkoval na parkovisku pred značkou zákazu vjazdu do národného parku smerom k lanovke pod Kasprovým vrchom. Žiaľ, mojou neobľúbenou asfaltkou som si dal rozcvičku a popri lanovke cez parkovisko som sa vydal už známou cestou po žltej dolinou Jaworzynka. Trasa je spočiatku pohodová, až kým prídete k stúpaniu do lesa po upravenej ceste až vystúpite na plošinu Przełęcz miedzi Kopami. Zo sedla som sa napojil na modrú značku smerom k chate Murowaniec. Prechádzam do Gąsienicowej doliny a nad ňou krásna scenéria hrebeňa Orlej Perće a ďalších priľahlých štítov ako Zawratowa Turnia či Žltá veža (Żółta Turnia).

Cez pásmo kosodreviny som čoskoro došiel ku krásnemu rozľahlému plesu Czarny Staw Gąsienicowy, kde som spozoroval ráno kŕmiace sa kačky. Celé jazero som musel obísť, až kým som nevystúpil cez snehové pole k ďalšiemu vyššie položenému plesu po ľavej strane - Zmarzły Staw. Pomaly začína stúpanie do sedla Zawrat. Náhle sa mi na 2 metre prišiel ukázať miestny obyvateľ - kamzík. Opýtal som sa ho, ako sa má, zaželal mu krásny deň a pobral som sa vyššie, kde ma čakal ďalší jeho „kamarát“ ležiaci v tráve. Pohľadom som dočerpal stratenú energiu a mohol som smelo začať stúpať do samotného sedla Zawrat, ktorého záver je naozaj zaujímavo vedený istiacimi reťazami a výrazným koncovým prevýšením. Už tu je nutná obratnosť, sila a koordinácia. Úsek nie je zase až taký dlhý a zrazu som uvidel sedlo a v ňom rozdeľovník.

Nechal som sa spokojne vyfotografovať poľským kolegom, ktorý to mal najprv namierené len na Kozí vrch (Kozi Wierch). Po krátkej občerstvovacej pauze som sa s nadšením pobral zdolať "Pomstu orlov". Keďže som touto cestou išiel prvýkrát, rozhodol som sa vydať za poľským kolegom, ktorého tempo mi vyhovovalo a jednoduchšie sa mi darilo zdolávať úvodné prekážky v podobe cesty na Malý Kozí vrch (Mały Kozi Wierch), kde sa stretnete s reťazami, ale bez výraznej terénnej obtiažnosti. Ďalej trasa vedie cez reťaze vedenú časť Zmarzła Przełęcz - Zamarła Turnia - Kozia Przełęcz, kde sa nachádza prvý zostupný rebrík do hlbokého sedla. Zárez pretína žltá turistická značka z Doliny Pusta na juhu a Doliny Kozia na severe. Tu sa spájam s ďalšími dvomi poľskými turistami a po prehovorení tretieho sa spolu vydávame na zdolanie celej Orlej prte. Veľmi mi pomohli cenné informácie ohľadom mien jednotlivých úsekov od poľských kolegov, keďže po celej trase nie je žiadna tabuľa ani značka vrcholu či sedla. Kozie sedlo (Kozia Przełęcz) je dosť exponované a treba ho prekonať reťazami upevnenými na stene vo výške a ďalej cez reťaze a kramle. Už tento úsek naznačí, akým smerom sa bude poberať cesta smerom na Kozí vrch (Kozi Wierch).

Cez Kozie Czuby a Vyšné Kozie sedlo (Kozia Przełęcz Wyżnia), ktoré sú dosť exponované a náročné na silu pri prekonávaní ťažkého lezeckého úseku, sa nakoniec po záverečnom stúpaní dostávam na vrchol Kozieho vrchu (Kozi Wierch). Musím priznať, že tento úsek sa z môjho pohľadu zdal asi najťažší. Výhľady do okolia sa komplikovali prelievajúcou sa hmlou. Aj napriek tomu som mal možnosť uvidieť Vysoké Tatry, Svinicu a až na Červené vrchy. Ďalej z Kozieho vrchu nasledoval zostup cez Buczynowa Strażnica na Sedielko nad Bučinovou dolinkou (Przełączka nad Dolinką Buczynową). Tu náhle mení chodník svoj smer a popri stene smerom dole sa dostaneme až pod komín Żleb Kulczyńskiego, kde sa našťastie na reťaziach a kramliach netvorili žiadne zápchy. Inak je to veľmi zaujímavý, ale aj nebezpečný úsek, ktorý vedie takmer kolmo hore. Ďalej som sa cez pravostranný traverz a ďalší kratší komín dostal do štrbiny Przeleczka przy Czarnym Mniszku, odkiaľ sa ide cez ďalšie reťaze a kramle na Zadnia Sieczkowa Przełączka.

Potom nasledovalo opäť stúpanie na Granáty. Postupne od Zadného (Zadni Granat) cez Stredný (Pośredni Granat) na Krajný (Skrajny Granat). Zaujímavosťou je Skrajna Sieczkowa Przełączka s asi 80 cm priepasťou, ktorú je nutné preskočiť na Skrajny Granat len za pomoci reťaze. Táto časť mi evokuje prechod od nášho Smutného sedla cez Nohavicu, Plačlivô na Ostrý Roháč. Zaujímavosťou bola prítomnosť člena poľského Tatranského národného parku, ktorý dohliadal na bezpečnosť turistov, keďže na jednom z úsekov operatívne akútne museli vymeniť reťaze. Cesta za Skrajnym Granatom vedie do Granátového sedla (Granacka Przełęcz), kde je posledná možnosť zísť dolu do doliny a opustiť Orliu prť. Úsekov, kde je možné opustiť trasu za úrovňou Kozieho vrchu je niekoľko, komu nezostali fyzické sily ani mentálna pohoda.

Posledný úsek od Granátového sedla po sedlo Krzyżne je zaujímavo exponované s početnými reťazami a možnosťou voľnejšieho lezenia. Nakoniec Orla Perć končí zostupom od vrcholku Ptak do sedla Krzyżne. Zo sedla, kam sa dá dostať z Doliny Piatich Poľských plies (Dolina Pięciu Stawów Polskich) sa ďalej vydávam dlhou dolinou Pańszczyca, spočiatku nepríjemným zostupom po nesúrodom podklade štrku a kameňa okolo Červeného plesa (Czerwony Staw) cez kosodrevinu a les ku chate Murowaniec. Zostupová dlhá a únavná cesta mi vzala posledné zvyšky síl, hlavne kvôli teplu, a s poľskými kolegami si tam dávame niečo pod zub a od smädu. Tu ma poľskí „spolubojvníci“ (boli ubytovaní na chate Murowaniec) opúšťajú a tak sa vydávam „na pospas“ zostupovej cesty do Kuźníc a opäť nepríjemnou asfaltkou k parkovisku. Celou cestou som sa tešil z toho, že aj napriek tomu, že som Orliu prť začínal sám, dokončil som ju s partiou fajn ľudí a zážitky z nej boli famózne.

Celkovo som túru zvládol približne za 11 hodín. Prestávok som si doprial dosť na občerstvenie aj na fotografovanie. Večer som si doprial oddych a kochal som sa zapadajúcim slnkom nad skalnými „Hektormi“ Orlej prte. Sám som bol zvedavý, ako moje telo absorbuje energetickú porciu po dvoch dňoch a rozhodnutie o prechode Červených vrchov som nechal na ráno. Budík som si nenastavoval.

3. deň - Červené vrchy

Kiry – Cudakowa Polana – Chuda Przełączka – Temniak (Ciemniak) – Kresanica (Krzesanica) – Malolúčniak (Małołączniak) – Kondratova kopa (Kopa Kondracka) – Kondracké sedlo (Przełęcz pod Kopą Kondracką) – Goričková (Gryczkowa Czuba) – Kasprov vrch (Kasprowy Wierch)

Dĺžka 13,408 km, stúpanie 1867 m, klesanie 807 m, maximálna výška Temniak 2090 m, minimálna výška Kiry 927 m

Zobudil som sa spontánne pred 8.00 h, ponaťahoval si mierne ubolené svaly a povedal si: "Veď to rozchodíš!". Najväčšou nevýhodou túry po hrebeni Červených vrchov je jeho začiatok a koniec, ktoré sú od seba vzdialené (Kiry versus Kuźnice). To ma ale nemohlo zastaviť k výstupu! Trasu od Kiry po Chuda Przełączka som poznal z minulosti a tak som sa tešil na návrat do spomínanej oblasti. Auto som zaparkoval na priľahlom parkovisku pred vstupom do Doliny Kościeliska. Aj tu, podobne ako pri iných vstupoch do dolín Tatranského národného parku v Poľsku, sa platí vstupné 5,- € na dospelú osobu. Vykročil som spolu s mnohými nadšencami, ktorých tam bolo hojne aj vzhľadom na pokročilý čas nástupu na túru. Začínal som okolo 9-tej. Z Kiry k Cudakowej poľane vedie rovná cesta bez prevýšenia, ktorú mnohí využívajú na prechádzku s deťmi.

Od poľany sa postupne vnárate do lesa, keď zrazu príde „skok“ a to poriadny a neustále stúpanie po kameňoch cez les. Tento úsek je dosť dlhý a tiež náročný vzhľadom na pražiace slnko a dusno v lese. Cez Adamicu po červenej som sa dostal na začínajúci hrebeň do miesta nazvané Upłaziańska Kopa, kde si môžete pod skalou oddýchnuť. Po krátkej pauze som sa vydal ďalším a ďalším stúpaním. Postupne sa terén menil na skalnatý s okolitými lúkami a začal sa vynárať hrebeň Červených vrchov. Dorazil som do sedla zvaného Chuda Przełączka, kde si taktiež môžete oddýchnuť v tieni priľahlého skalnému masívu. Odtiaľto je to na Temniak asi 50 minút k vrcholu. Pohľadom na priľahlý vrchol sa zdá, že je blízko, ale opak je pravdou. Jeho vrchol čnie až za týmto vrcholom, kam pokračuje nástupný hrebeň k vrcholu Temniaka, ktorý je priamo na hranici so Slovenskom.

Postupne som zdolával posledné výškové metre za prítomnosti nárazového vetra, ktorý mi vôbec neprekážal vzhľadom na vysokú vonkajšiu teplotu. Dorazil som konečne na vrchol. Výstup naň je zdĺhavý a náročný na prevýšenie. Nechal som si urobiť fotografie peknými poľskými turistkami, trochu s nimi pokecal a vydal som sa po „hrebeňovke„ ďalej. Z Temniaka sú nádherné výhľady na všetky strany. Od hory je to klasická hrebeňovka so stúpaniami a klesaniami bez výrazných skalných systémov a bez istiacich pomôcok. Medzi Poliakmi je túra veľmi obľúbená a na hrebeň sa dá dostať z opačnej strany lanovkou na Kasprov vrch alebo od Giewontu či Hali Kondratowa. Od vrchu ma hneď upútala masívna Kresanica, ktorá má nádherne zo severu „rezanú“ skalnú stenu. Na jej vrchole sa nachádza aj u nás známy "skalný cintorín".

Pozvoľným tempom som putoval na Malolúčniak (Małołączniak), ktorý je rozvaleným kopcom. Z neho sa ponúkali nádherné výhľady na ďalšie vrcholy „hrebeňovky“. V pozadí sa čnel Kasprov vrch a za ním Svinica. Ďalej som išiel na Kondratovu kopu (Kopa Kondracka), kam smerovalo mnoho turistov z Giewontu. Trochu nestabilným štrkovým podkladom som dorazil na Kondracké sedlo (Przełęcz pod Kopą Kondracką) odkiaľ sa mi vynoril mohutný skalný masív Goričkovej (Gryczkowa Czuba), okolo ktorej sa prechádza po pravej strane. Vydal som sa na ňu a do príchodu k nej to bola pohodová cestička. Na jej pravej strane pri jej obchádzaní sa nachádzajú malé úseky, kde treba trochu zmeny chôdze cez skalné telesá. Za ňou sa mi naplno „otvoril“ výhľad na Kasprov vrch, kam som vyšiel za mierneho stúpania. Ani som sa nenazdal a bol som na ňom. Musím sa priznať, že celý hrebeň Červených vrchov mi neskutočne rýchlo ubehol a od Kiry na Kasprov vrch som dorazil ani nie za 5 hodín v pohodovom tempe. To som sa trochu obával, či po dvoch náročných dňoch budú stačiť fyzické sily, ale stačili. Raz a znovu som sa presvedčil, že únava sa najlepšie prekonáva ďalšou záťažou.

Keďže som chcel vyskúšať zostup miestnou lanovkou a potreboval som sa dostať znovu do Kiry, zvolil som tento variant. Lístok pre dospelú osobu za jednu cestu dolu stál 48,- PLN. Dolu som bol za necelých 15 minút s jedným prestupom asi v strede trasy. Na parkovisku pri lanovke som nasadol do mikrobusu, ktorý ma za 3,- PLN doviezol do Zakopaného, odkiaľ som som ďalším mikrobusom za 5,- PLN docestoval do Kiry. Podtatranská „kyvadlová“ doprava je cenovo veľmi prístupná. So širokým úsmevom, radostne som nasadol do auta a vyrazil smer ubytovanie. Posledný večer som si doprial výdatnú večeru v lokálnej reštaurácii na ulici Krupówki a užíval si úžasné pocity z troch nádherne strávených dní v poľských Tatrách.

Záver

Ľudské telesné i mentálne mantinely sú častokrát širšie ako si sami myslíme. Netreba sa občas báť podstúpením malej miery rizika. Z mojich vlastných skúseností ma to vždy posunulo zase o niečo vpred. Všetky tri opísané túry boli nádherné a všetkým ich odporúčam absolvovať, aj keď to nemusí byť tri dni po sebe. Turistické cesty sú výborne upravované, značené komfortne, rozdeľovníky prehľadné a dostačujúce. Jediné, čo bolo zahalené rúškom tajomstva, boli samotné vrcholy, sedlá na Orlej prti a bez navigácie alebo mapy by ste nevedeli, kde sa nachádzate. Fyzicky aj mentálne je určite najobtiažnejšia samotná Orla Perć s výstupovou a zostupovou trasou a je podľa mňa naozaj len pre najzdatnejších, ak ju chcete absolvovať za jeden deň.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek