Výstup v roku 2011

Raz som na Jalovec vyliezol. Bolo to v auguste roku 2011 a túru poznačilo nie najlepšie počasie. Na štít som išiel z doliny Bavšice a spal som na chate Zavetišče pod Špičkom (2064 m). Ďalší deň som mal v pláne neveľký okruh cez vrchol. Najkratšou cestou som vyšiel na Jalovec (2645 m) a zaistenou cestou som zbehol do Kotovho sedla (2034 m). Nato som zamieril do jalovcovho Ozebnika, ktorým bolo treba kúsok vystúpať. Lenže v auguste už v Ozebniku nebol sneh, ale iba čistý ľad. Bez stúpacích želiez a čakana sa zdalo, že najschodnejšie bude ísť krajom žľabu. Ľad sa dosť roztopil, preto bola na okraji žľabu špára. Problém bol v tom, že sa ňou nedalo ísť, lebo bola hlboká a v dolnej časti zahýbala v oblúku pod ľad. Asi 5 metrov som vystúpal majúc jednu nohu na skale a druhú na ľade, ale takto sa hore nedalo vyjsť.

Čo teraz? Na Zavetišče pod Špičkom mi chýba iba kúsok, no Ozebnikom hore nevyjdem. Musel som sa otočiť a vrátiť sa rovnakou cestou, ktorou som do Ozebnika prišiel. Poobede malo pršať, preto som upaľoval ako divý. Kopec bol zahalený v oblakoch a šialene fúkal vietor. Ferratou som vybehol na rázcestie a za Malým Jalovcom som si v závetrí oddýchol. Na hrebeni pár metrov nado mnou plieskal igelit. Moment, aký igelit? Veď tam žiaden nebol. Zdvihol som hlavu a zbadal som nad sebou trsy trávy. Vietor ich kmásal tak divoko, že vydávali zvuk ako plieskajúci igelit.

Hmla mi kondenzovala na okuliaroch. Podchvíľou som si ich utieral, no za chvíľu som ich mal opäť plné vody. Bola to hrozná cesta. Zbehol som na Zavetičše pod Špičkom. Na chate okrem mňa spali iba tetušky, ktoré sa o jej chod starajú. A to napriek tomu, že bola prvá augustová sobota. Ozaj bolo pľuhavo.

Tamar

V roku 2005 som sa na Jalovec vybral lepšie vystrojený. Mal som so sebou mačky i čakan. Naviac, na kopec som išiel v júni, keď je v Ozebniku ešte veľa snehu. Spal som v obľúbenom kempe neďaleko Villachu a o 7.00 h som auto odstavil v Planici (940 m). V lyžiarskom stredisku so skokanskými mostíkmi bolo rušno, opäť ho rozširujú. Vyhodil som si batoh na chrbát a vyrazil som hore dolinou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Až po Dom v Tamarju (1108 m) sa ide takmer horizontálne po štrkovej ceste. Na rovných úsekoch sa mi otvárali výhľady na Jalovec s Ozebnikom. Žľab bol vysnežený. Za Domom v Tamarju sa cesta zmenila na chodníček, ktorý začal prudšie stúpať. Najprv lesom a neskôr meliščom medzi kosodrevinou. Asi vo výške 1800 metrov som prišiel k snehovému poľu, práve keď ním zbehol turista. Super, hore pôjdem po jeho stopách. Snehové pole nebolo príliš strmé, preto som sa naň vybral bez stúpacích želiez. Lenže keď som sa po pár minútach obzrel nadol, radšej som si mačky dal. Kupodivu, môj postup to nespomalilo.

Ozebnik

Vošiel som do Ozebniku. Tu už bol svah strmší, musel som si pomáhať čakanom. Išiel som čo najrýchlejšie, lebo kameňov padalo naozaj dosť. Jeden veľký asi ako moja hlava zletel do žľabu a padol na skalu na jednej strane. Následne sa odrazil, preletel krížom cez žľab a tresol do protiľahlej steny. Uf, to bola šupa! Kameň však padol asi 25 metrov odo mňa, čo ma z miery nevyviedlo.

Po chvíli som si opäť musel oddýchnuť. Zaboril som čakan rúčkou do snehu, rukami som sa oň oprel a lapal som po dychu. Vtom sa ozvalo “lup”. Necelý meter od mojej hlavy vletel do snehu kamienok, ktorý mal asi 3 cm v priemere. Také čosi človeka povzbudí. Okamžite som šliapal ďalej. Na hlave som mal prilbu, no nechcel som aby ma do nej trafil kamienok po stometrovom lete.

Tesne pod sedlom ma obehol slovinský pár. Hore sme prehodili pár slov, pretože v žľabe na to nebol čas. Nato sme sa rozlúčili, lebo ich tempo som nestíhal. Nad sedlom začalo snežiť a sneh padal asi pol hodiny.

Cez Jalovec do Tamaru

Vyliezol som na Jalovec (2645 m). Keď som tu bol minule, kopec bol zahalený v oblakoch. Dnes bola celkom dobrá viditeľnosť. Pokochal som sa výhľadom a zjedol som obed. Nato som začal zostupovať. Keďže je tu zaistená cesta náročnosti B/C, navliekol som si feratový set. Chodník sa dá ísť aj bez neho, no na dnes som mal adrenalínu akurát tak dosť. Trasa oblieza skalné rebrá a schádza niekoľkými komínmi. Na jednom mieste sa cez chodník ťahal snehový jazyk, tak som si opäť obul mačky.

Tesne pred Kotovým sedlom sa ide po veľmi ostrom hrebeni. Keď som tu kráčal minule, vápenec bol mokrý a poriadne fúkalo, vďaka čomu bol hrebeň najexponovanejším úsekom, ktorý som prešiel. Dnes bolo pekne a sucho, po hrebeni sa išlo až veľmi dobre.

Pod Kotovým sedlom som zahol na severovýchod. Pár minút som kráčal planinou s veľkými skalnými blokmi a nato som zostupoval do doliny Tamar. Je považovaná za jednu z najkrajších v Slovinsku a najlepší pohľad do nej je práve z tohoto chodníka. Zbehol som do údolia a o 18.00 h som bol v Planici.

Záver

Za sebou mám jednu z najatraktívnejších a najnáročnejších túr, akú môže bežný turista v Slovinsku absolvovať. Na trase som mal 400 metrov vysoký vysnežený žľab, via ferratu náročnosti B/C, nádherný vrchol a parádne výhľady na okolité kopce i do okolitých dolín. Keďže na Jalovec vedú ešte ďalšie dva atraktívne chodníky, jeden cez Jalovšku Škrbinu a druhý z doliny Loškej Koritnice, tak sa o pár rokov na kopec vrátim.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek