Trasa

Raková – Prielač – Korcháňovci – Milošová, Megoňky – Milošová, U Kadlubca – Dejovka – Staré šance – Svrčinovec – Svrčinovec, U Liščáka – Polgrúň, rázc. – Svrčinovec – Za Črchľou – Čierne, stanica – Markov – Gírová, ch. – Komorovský Grúň – Na Dílku – Jaworzynka, Lupiene – Hrčava – Nad Čiernym – Trojmezí (SK-CZ-PL) – Nad Čiernym – Čierne pri Čadci, zastávka

1. deň

Z lokálky spájajúcej Čadcu s Makovom vystupujem v Rakovej a neďaleko pustnúcej železničnej stanice nachádzam začiatok červenej TZT. Kedysi začínala v Čadci, pred pár rokmi ju celú až po Korcháňovcov zrušili a nedávno obnovili pretrasovanú z Rakovej. Bočnou uličkou stúpam ponad posledné domy a cez pasienky sa dostávam do lesa. Hneď na okraji je pri zvážnici prameň, ako sa ukázalo, jediný, čo som popri celej trase našiel. Terén je pestrý, lesné úseky striedajú lúky s výhľadmi na lazy. Po vystúpaní na Kykuľu sa značka drží hrebeňových ciest a chodníkov vo výške okolo 600 m s neveľkými výškovými výkyvmi. Občas sa zastavím, zbieram lesné jahody a zajedám ich prvými čučoriedkami.

Krátko za osadou Bzdivonka ma šípka navádza odbočiť z dobrej cesty doľava. Nič okrem lúky zarastenej vysokou trávou však nevidím. Idem ešte kúsok rovno a opäť sa vraciam. Až potom zaregistrujem srnčí chodníček v tráve, poberám sa ním a na vzdialenejšom smreku zazriem "volavku". Aj o kúsok ďalej je zopár takýchto orientačne náročnejších miest - možno značka obchádza nejaké súkromné pozemky. Záver smrečinou do osady Korcháňovci je bezproblémový.

Neschádzam až k rázcestníku, ale po pripojení sa na miestnu asfaltku ňou pokračujem doprava, po krátkom stúpaní schádzam pomedzi lazy, opäť mierne stúpam a pripájam sa na žltú značku v osade Vyšné Megonky. Zachádzam k miestnej top atrakcii - prírodnej pamiatke Megonky (tiež Megoňky). Je to starý pieskovcový lom s ojedinelým výskytom guľovitej odlučnosti horniny (čosi podobné je na Kysuciach ešte v PR Klokočovské skálie). Zo všetkých tu ostala jediná "guľa" na ukážku. Schádzam po žltej vedúcej miestnou asfaltkou a najväčšiu horúčavu dňa trávim chladením vo vode Milošovského rybníka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na rázcestí Milošová, U Kadlubca sa žltá prudko stáča doľava a panelmi spevnenou cestou stúpa ku hranici, kde v osade Dejovka končí. Prechádzam na zelenú vedúcu sem z Mostov u Jablunkova. Necelý kilometer okrajom lesa po hranici, potom cez kosené lúky ponad osadu Pod Valmi. Už názov, ako aj rázcestník Staré šance (prístrešok) upozorňuje na zaniknutý systém obranných pevností a valov, ktoré sa v oblasti Jablunkovského priesmyku budovali od 16. storočia a boli udržiavané až do polovice 19. storočia, kedy boli vyradené z pevnostnej sústavy Habsburskej monarchie. Cesta sa opäť mení na panelovku a značenie vedie úplne inak, ako som mal na mape. Namiesto údolia schádza lúčnatým hrebeňom priamo do Svrčinovca.

V krčme pri stanici si dávam osvieženie a poberám sa okrajom cesty smerom na Jablunkov. Je pomerne rušná, premávku navyše komplikujú obmedzenia kvôli výstavbe estakád budúcej D3 (práve to zhatilo môj pôvodný plán pokračovať lesnou cestou ponad železnicu). Po niečo vyše kilometri som pri rázcestníku žltej Svrčinovec, U Liščáka a stúpam ku hranici, opäť po panelovke. Za poslednou osadou sa predieram vysokou trávou a na rázcestí Polgrúň dokumentujem prístrešok priamo na hranici. Slnko pomaly klesá k obzoru, tak si na okraji blízkeho lesa rozkladám spacák.

2. deň

Ráno pokračujem zelenou, ktorá sa na rázcestí pripojila z moravskej strany. Striedavo lesom, lúkami a pasienkami schádzam, konečne "čistým" terénom opäť do Svrčinovca. Z lúk vidím estakády nad údolím, popod ktoré som išiel včera a o chvíľu križujem rozrytý pás budúceho diaľničného telesa. Oproti kamennému kostolu naberám vodu a viac sa v obci nezastavujem. Rázcestník pri stanici momentálne nie je, ale nachádzam žltú, ktorá ma vedie cez most a o chvíľu vchádza štrbinou pomedzi domy do terénu.

Kúsok lesom, kúsok zarosenou lúkou, kúsok mladinou vystúpam na lúčnatý hrebienok. Na opačnej strane vykúkajú strechy osád a ďalej v údolí sa belejú čadčianske sídliská. Prechádzam popri niekoľkých netradične zhotovených, pekných, z dreva vyrezaných zastaveniach Krížovej cesty. Mňa čaká pokračovanie pasienkami tradičnou panelovkou. Prechádzam okolo prístreška podobného typu ako dva včerajšie. Na Črchli sa spájam so zelenou a zbieham ňou cez Doliny do centra obce Čierne. Strmšia časť je pre spestrenie vydláždená betónovými podvalmi.

V obchodíku dokupujem nejaké pamlsky, pri stanici zelená prechádza ponad trať a začína tiahle stúpanie na Holý vrch. Ešte v lúčnej časti znovu križujem D3 vo výstavbe. Potom príjemnou smrečinou prichádzam ďalší raz ku hranici. Pokračujem stále zelenou a najprv mierne okrajom osady Bařiny, neskôr prudšie lesom vychádzam na červenú magistrálu prichádzajúcu zľava od Mostov u Jablunkova. Robím pár desiatok metrov dlhú zachádzku k chate Gírová. Pôvodne som chcel liezť aj na rovnomenný vrchol nad ňou, ale v pekelnom teple od zámeru upúšťam.

Vraciam sa a pokračujem červenou pestrým lesno-lúčnym terénom s roztrúsenými samotami k osade Komorovský Grúň. Presedlávam na žltú, ktorá sa krátko za rázcestím primyká k česko-poľskej hranici. Opäť kráčam po asfaltke kopírujúcej hranicu a klesám do malebnej moravskej obce Hrčava. Okrem dreveného kostolíka tu majú bohatú ponuku krčmičiek. Značka robí esíčko cez celú dedinu a následne klesá k česko-slovenskej hranici. Na rázcestí Nad Čiernym zhadzujem batoh do húštiny a na ľahko stúpam žltou na jej koniec - Trojmezí, styk hraníc troch štátov. Areál je pekne upravený (s prispením fondov EÚ), každý štát má postavený svoj obelisk so znakom, sú tu prístrešky na oddych, informačné tabule... a v koryte vysychajúceho hraničného potôčika si pozorný návštevník možno všimne samotný stret hraníc, označený trojbokým kameňom.

Vraciam sa, nahadzujem batoh na plecia a lesom klesám na horný koniec Čierneho, Les netrvá dlho, o chvíľu nielen počujem, ale aj vidím stavebný ruch - ponad údolie povedie D3 na pylónoch. Už na pohľad sa mi zdajú dosť vysoké. Pýtam sa na ne chlapa odchádzajúceho od skupinky. "Devadesát tři metrů." odpovedá. Zvyšných 300 m je úplne zničených stavebnou technikou. Na stanicu ani nejdem priamo, ale čo najskôr podchádzam trať a pýtam sa miestnych na krčmu.

Záver

Kysucká krajina je svojím charakterom ako stvorená na ľahkú pešiu, cykloturistiku a v zime na bežky. Jediným nedostatkom pre pešiaka sú mnohé úseky medzi osadami spevnené asfaltom či panelmi. Terajší stav siete TZT bude musieť byť zanedlho zmenený, keď dokončia diaľničný úsek D3 Čadca - Skalité. Počas dvoch dní som nestretol žiadneho pešieho turistu, okrem pracovných dní k tomu možno prispeli aj extrémne teploty. Voda z prírodných zdrojov sa na trase prakticky nenachádza, treba si ju zabezpečiť priebežne v obciach a osadách.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek