Piatok - Baranec

Trstené – Jalovec – Jalovecká dolina, ústie – Žiarska dolina, ústie – Holý vrch – Baranec – Smrek – Žiarske sedlo – Žiarska dolina – Žiarska dolina, ústie

Je piatok ráno, vstáva sa nám ťažko. Príliš dlho sme mudrovali nad nastávajúcimi dňami. Keďže nikto z nás nemá odvahu sadnúť do auta, vyrážame pešo z Trsteného smerom na Jalovec. Prechádzame okolo družstva a hľadáme červenú značku, ktorá nás dovedie na parkovisko v ústí Žiarskej doliny. Počasie sa javí ideálne, je jasno a začína byť teplo. Keď dorazíme na parkovisko v ústí Žiarskej doliny, máme v nohách 12 kilometrov. Hľadáme žltú značku a svižne začíname stúpať smerom k Holému vrchu. Chodník sa miestami stráca v rúbanisku, avšak nie je problém s orientáciou, keďže lesníci kde-tu na stromy nastriekali červenou farbou nápis Baranec. Ideme vo dvojici a úplne sami, až na Holom vrchu stretávame dvoch českých turistov.

Cestou z Holého vrchu na Baranec sa začínajú objavovať čierne mraky, čo neveští nič dobrého. Navyše sme sa prerátali so zásobami vody, ktoré sa rýchlo míňajú. Domáca pálenka z predošlej noci si vyberá svoju daň. Na vrchol Baranca prichádzame za silnejúceho hrmenia. Mračí sa, výhľady sú mizerné, a tak pokračujeme ďalej smerom na Smrek. Za pekného počasia, keď nehrozí bezprostredná búrka je hrebeň krásna trasa, no tentoraz si ju veľmi nevychutnávame a rýchlym krokom prichádzame na vrchol Smreka. Nočný plán vyliezť na Plačlivô (Plačlivý Roháč) rušíme, keďže búrku máme doslova za zadkom. Zostupujeme čo najrýchlejšie do Žiarskeho sedla, poniže v malom Žiarskom pliesku dopĺňame vodu a zostupujeme smerom k Žiarskej chate.

Z okolitých chodníkov počuť čulý ruch, niekoľko odvážlivcov, či skôr hazardérov, dokonca vystupuje na Plačlivô, aj napriek tomu, že búrka je doslova nad našimi hlavami. Približne v polovici cesty nás dobehne. Blýska sa, hromy burácajú. Vyťahujeme pláštenky a posilnení adrenalínom doslova dobiehame v daždi na Žiarsku chatu. Po vydýchaní objednávam pivečko a polievku, oddychujeme. Búrka vysoko v horách nie je žiadna sranda a sme radi, že sa nám nič nestalo. Zostup z chaty do ústia Žiarskej doliny je bezproblémový. Prestalo pršať, a tak kráčame po asfaltke smerom k parkovisku. Tu stretávame dobrú dušu, ktorá nás (spotených a smradľavých chlapov) zvezie do Liptovského Mikuláša.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sobota - Sivý vrch z Hút

Horáreň Biela skala – Radové skaly – Sivý vrch – sedlo Pálenica – Bobrovecká dolina – rázcestie pod Lyscom – Jalovecká dolina – Tokariny – Bobrovecká Vápenica, hotel Mních

V sobotu sa k našej dvojčlennej skupine pridávajú ešte traja a vlčiak Hary. Ráno vyrážame skoro, na Hutách chceme byť o siedmej, keďže aj na dnešné popoludnie sú hlásené búrky. V pláne je prejsť cez Sivý vrch do sedla Pálenica a odtiaľ podľa počasia buď na Salatín, alebo zostúpiť Bobroveckou dolinou k horskému hotelu Mních. Vyrážame od horárne Biela skala. Červená značka pomerne prudko stúpa úbočím lesa, postupne prechádza lesom až do pásma kosodreviny. Objavujú sa prvé skalné útvary a nemôžem sa dočkať, kedy uvidím Skalné mesto, známymi pekne ospevované.

Zhruba po 2 hodinách cesty k nemu konečne prichádzame. A naozaj, je to pastva pre oči. Preliezame biele vápencové skaly, neviem, kam sa mám skôr pozrieť. Sú tu dva úseky zabezpečené reťazami a kramľou, nie je to však nič zložité. Keď vidím, ako sa vlčiak Hary derie týmito úsekmi, nahlas uvažujem, či nie je krížený s kamzíkom alebo snežným leopardom. Na Sivý vrch prichádzame v pohodovom čase, po 3 hodinách od štartu. Rozhliadame sa po okolí, čo to pofotíme a zajeme a onedlho zostupujeme smerom k sedlu Pálenica.

Počas zostupu je ešte jeden úsek zabezpečený reťazou, ale je to opäť bezproblémové. Hary si to šinie rovno dole po hladkých bielych platniach. Darmo, je to predsa len allroad 4 x 4. Cestou do sedla badať nad Baníkovom prvé čierne mračná a v hlave si premietam včerajšiu búrku na Baranci... V sedle sa naša skupina delí. Spolu s mojím včerajším parťákom Jozefom - s Barancom v nohách, sa rozhodujeme pre zostup po žlto značenom chodníku Bobroveckou dolinou, trojica súputníkov a vlk pokračujú na Brestovú a Salatín. Vinšujeme im rýchle nohy a dobré počasie a vydávame sa nadol krásnou, avšak dlhou Bobroveckou dolinou. Pod sedlom sú krásne horské lúky Bobroveckej poľany, neskôr kráčame lesom. Občas prehodíme nejaké to slovko, aby sme upozornili mackov, že sme v ich blízkosti. Nestojíme o stretnutie s nimi. Čím sme bližšie k rázcestiu pod Lyscom, tým viac je chodník zarastený lopúchmi a všakovakými trávami, miestami až po pás. Ozýva sa hrmenie. Myslíme na našich kolegov, kde asi sú.

Na rázcestí nás zastihne dážď. Rozhodneme sa ho prečkať v malom prístrešku, ktorý okupuje trojčlenná rodina z Čiech. Pýtame sa, kam majú namierené. Vraj na Sivý vrch. Radíme im nepokračovať, keďže je dávno po obede a prakticky majú celú cestu ešte len pred sebou. Ako sa rozhodli, nevieme. Prestáva pršať, a tak sa vydávame na poslednú úsek cesty Jaloveckou dolinou k horskému hotelu Mních. Zostup dolinou je bezproblémový, sú tu porobené nové mostíky ponad bystrinu, a tak, po vyše siedmych hodinách prichádzame do hotela. Dávame si pivečko a vývar, skúšame volať skupine, čo išla na Salatín, avšak bez úspechu. Rozhodujeme sa nečakať a skúsiť chytiť autobus do Bobrovca.

Cestou k zastávke sa opäť ozýva búrka, ktorá sa znenazdajky prihnala. Začína sa poriadne blýskať, a tak volíme ústup naspäť k hotelu. Po lesnej ceste vidím prichádzať auto. Snažím sa ho stopovať a ono naozaj zastavuje. Starší pán sa pýta, kam sme sa v búrke vybrali. Odpovedáme, že nazad do Mnícha. On nám ponúka odvoz do Bobrovca, čo s radosťou prijímame. Cestou vysvitne, že pozná domácich, u ktorých sme ubytovaní, a tak nás odvezie až do Trsteného...

Toto už nemôže byť náhoda, druhý deň rovnaká situácia. Je to naozaj krásny kraj s dobrými a nezištnými ľuďmi. Asi po hodine od nášho návratu do dediny sa ozýva skupina, čo išla na Salatín. Mali to naozaj perné, búrka ich chytila pri zostupe z hrebeňa, a tak aj oni mali adrenalínový zážitok, podobne ako my v piatok na Baranci. V duchu sa utešujem, že sme urobili dobre, že sme kopec dnes vynechali. Veď on nám nikam neujde…

Nedeľa - Kriváň – do tretice konečne s výhľadmi ako z encyklopédie

Tri studničky – partizánsky bunker na Grúniku – Vyšná Priehyba – Krivánsky žľab – Malý Kriváň – Daxnerovo sedlo – Kriváň a späť

Horská služba a tiež doktor Iľko hlásia peknú nedeľu, s miernym ranným dažďom, ktorý má okolo ôsmej utíchnuť. V noci zo soboty na nedeľu bola nad celým krajom blýskavica a do rána aj celkom solídne pršalo. Budík nachystaný na piatu hodinu nemilosrdne vyzváňa. Vystrčím hlavu z chaty a zisťujem, že prší. V duchu nadávam, že zas nič z Kriváňa neuvidím. Ďalšou komplikáciou je problém s nohami môjho parťáka Jozefa, čo ma sprevádza od piatka. Otlaky si vybrali svoju daň. Rozhodne sa nič neriskovať, ponúka sa ako vodič. Vyrážame.

Štart máme z Troch studničiek, chceme tam byť najneskôr o siedmej. Ideme starou cestou cez Podbanské v súvislom daždi. Niečo pred siedmou prichádzame na parkovisko, kde je asi osem áut. Vyzerá to tak, že viacero turistov uverilo predpovedi a rozhodli sa dnes Kriváň skúsiť. Lúčime sa s Jozefom a vo dvojici začíname stúpanie do Krivánskeho žľabu. Počasie sa nelepší, dve hodiny kráčame v daždi. Hundrem, mrmlem. Driapem sa hore tretíkrát a vyzerá to tak, že zas neuvidím z vrcholu absolútne nič, len Mordor.

Po dvoch hodinách, tesne predtým, ako prichádzame na miesto, kde sa spájajú chodníky z Troch studničiek a Štrbského Plesa, nastáva v počasí radikálna zmena. Od Nízkych Tatier sa začína vyjasňovať a čo je najlepšie, smeruje to k nám! V žľabe niečo rýchlo prejeme a pokračujeme po modrej značke na vrchol. Pohľad nadol prezrádza, že dnes na Kriváni bude ako v Kauflande, keď je akcia na pomaranče. Snažíme sa vyliezť na vrchol čo najrýchlejšie. Počasie je každou minútou lepšie a lepšie. Vrcholové partie Kriváňa zohrieva slnko, skala je úplne suchá, tak sa nám lezie výborne.

Zhruba po 3,5 hodine stojíme na vrchole. Počasie je ako z rozprávky a snažím sa narýchlo fotiť, čo to dá. Hľadáme známe vrcholy, rozhliadame sa po okolí. Cítim maximálnu spokojnosť. Kriváň mi to do tretice doprial, za čo som mu vďačný. Kolega Tomáš mal dnes na vrchu premiéru a vyšla mu na jedničku s hviezdičkou. Na vrchole sa zdržíme asi 30 minút.

Prichádzajú ďalšie skupinky turistov, začína byť hore celkom husto, a tak pomaly balíme a zostupujeme nazad do Krivánskeho žľabu. Zostup je v luxusnom počasí bez problémov, sem-tam ešte niečo fotím. Nechce sa mi dole. V žľabe si dávame krátky oddych a nejaké jedlo. Voláme vodičovi, že o 15-tej môže byť na parkovisku. Cestou dole stretávame skupinky turistov, ktorým asi ranné vstávanie nič nehovorí. Neveríme vlastným očiam a ušiam, keď okolo 13.45 h stretávame tesne nad partizánskym bunkrom na Grúniku pár turistov z krajiny od našich západných hraníc. Pýtam sa ich, kam majú namierené, a oni, že na Kriváň. Snažím sa im vysvetliť, že im to časovo nesedí, no nedajú na moje slová, a tak sa s nimi lúčime s vinšom, nech im cesta nahor ubieha rýchlo.

Cestou ešte odbehneme k bunkru, ktorý je len minútu vzdialený od hlavnej trasy, vzdať hold chlapom – partizánom, ktorí tu bojovali počas 2. svetovej vojny. Na parkovisko prichádzame po siedmych hodinách od štartu. Som šťastný, že nám dnes vyšlo počasie. Pri pivečku bilancujeme víkend, ktorý je žiaľ na konci. Prichádza Jozef, nakladáme veci a vyrážame domov. V aute kujeme plány na august. Uvidíme, kam nás nohy zavedú...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek