Trasa

Herľany – NPR Malé Brdo – NPP Rankovské skaly – Zajačí kameň – Makovica – Menší vrch – Kaliská – Ľubovičný vrch – ranč Zaľubová

Ráno vyrážam z domu skôr a zo Sečoviec už pôjdeme spolu z priateľom do Bidoviec, kde sa k nám ešte pripoja ďalší turistickí priatelia, ktorí pôjdu až ďalším autobusom. Zahrievacie metre už máme od križovatky za dedinou Svinica, lebo autobus nezachádza do Bidoviec. Tu si trocha vydýchneme, počkáme zvyšok tímu a nasadáme do spoja smerom na Herľany. Konečne sme na mieste a dokonca dnes v čase od 9.00 do 11.00 hod, by mala prebehnúť aj erupcia gejzíru. Nemôžeme však tak dlho čakať, aby sme sa na poludnie stretli na vrchole Makovice. Čaká nás ešte dlhá cesta počas horúceho letného dňa.

Obec Herľany a Herliansky gejzír

Dedinka pod Slanskými vrchmi s jedinečným gejzírom chrliacim vodu z útrob zeme. Leží pod úpätím vrchov v nadmorskej výške 365 m v údolí Herlianskeho potoka. Prvá písomná zmienka je z roku 1487 pod názvom Haryan, potom Harlyan a od roku 1920 už s terajším názvom. Nachádzali sa tu rôzne minerálne pramene, a tak v 18.storočí vznikli aj kúpele na liečbu žalúdočných, črevných, reumatických a iných chorôb. Potom však zanikli a už sa neobnovili.
Samotný gejzír sa nachádza na okraji obce. Tento studeno-vodný chrlič vody je v areáli kúpeľov. Jeho aktivita je od roku 1872. Samotné erupcie spôsobuje oxid uhličitý, ktorý postupne vystupuje z podložia tenktonickými zlomami. Voda strieka samovoľne do výšky 7 až 15 m v rozpätí 32 až 40 hodín. Erupcie trvajú asi 25 minút. V súčasností strácajú na intenzite a predlžujú sa aj intervaly. Okrem samotnej fontány pre gejzír sa v objekte nachádzajú bývalé kúpeľné domy a kaplnka sv. Petra a Pavla, ktorá je v rekonštrukcii.

Aj dnes je tu čulý ruch, veď za hodinku - dve sa to začne, škoda, že túto jedinečnú erupčnú činnosť gejzíru nebudeme môcť sledovať v plnej jeho kráse. Pokračujeme k lesu, kde je smerovník označujúci smer po zelenej cez Rankovské skaly so zachádzkou na vyhliadku, a potom na Vyžník, kde sa napája na červenú E3. Z kúpeľov vedie ešte aj modrá značka smerom k sedlu Mošník cez Lazy, pod Pecami, dole do kúpeľov Borda a potom končí v Dargovskom priesmyku. Dnes sú v našom záujme Rankovské skaly, hlavne vyhliadka. Od gejzíru cez les po štátnej ceste do Vranova nad Topľou kráčame miernym stúpaním na východ. Vľavo sa nám ukazujú už aj samotné Rankovské skaly, pred nami vpravo je to Mošník s jeho už čoskoro dominantou v podobe bielo červenej veže nového logistického centra leteckej dopravy. Pri kríži odbočujeme vľavo a smerom cez lúku sa dostávame do lesa na lesnú cestu. Vchádzame aj do NPR Malé a Veľké Brdo. Táto rezervácia sa rozprestiera na JZ a Z svahoch s rozlohou okolo 56 ha. Vyhlásená bola už v roku 1950. Charakteristické sú dubovo-bukové spoločenstvá. V niektorých miestach musíme obchádzať alebo podliezať padnuté stromy. Oproti mape, ktorú mám v GPS je to smerované trocha ináč, ale musím podotknúť, že veľmi dobre až k smerovníku Rankovské skaly.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rankovské skaly

Od smerovníka je to k vyhliadke len chvíľka a už sa kocháme 180° výhľadom smerom na juh a západ. Rankovské skaly sú NPR, vyhlásená v roku 1976 s rozlohou necelých 24 ha. Chránený je skalný komplex, vzácne druhy rastlín a javorovo–lipové spoločenstvá. Patrí do katastra obce Rankovce. Je jednou z najkrajších vyhliadok a skalným zoskupením v Slanských vrchoch. Pod vyhliadkou je aj homoľa s klobúčikom, ktorú som videl už z cesty nad Herľanmi. Určite by nebolo od veci ísť sa popozerať aj dole pod skaly, ale časovo by sme to nestíhali. Možno celý hrebeň a skaly zdola si pozrieme niekedy inokedy, pri túre len v samotných Rankovských skalách. Pri veľmi dobrej viditeľnosti odtiaľ musí byť prenádherný pohľad na Slanské vrchy smerom na juh, Volovské vrchy, Košickú kotlinu, Slovenský raj, určite aj Vysoké Tatry... veď aj dnes bolo vidieť aj rozhľadňu Čerešenka nad Rozhanovcami. Pár obrázkov na pamiatku a už smerujeme opäť k smerovníku, kde budeme pokračovať po modrej značke smerom na Vyžník. Ak však chceme byť na obed pod Makovicou, tak si musíme trocha skrátiť trasu, a tak odbočujeme zo značky na lesnú cestu, ktorá nás dovedie pod Zajačí kameň. Nad name, možno 300 až 400 m, by mala byť už aj červená turistická značka E3. Potrebujeme vystúpať trocha strmšie, ale v pohode to zvládame. Samozrejme, že s nejakými oddychmi. Sme na červenom značkovanom chodníku a teraz už len dostať sa na Zajačí kameň, kde je niekoľko pekných skál a kameňov.

Zajačí kameň

Pokračujeme lesom na sever až sa nám objavia po pravej strane skaly. Keď som tadiaľ prechádzal na jeseň minulého roku, veľmi som sa im nevenoval, a tak si ich dnes chcem dôkladnejšie poprezerať. Odbočujem s chodníka ku skalám a schádzam aj pod ich východnú stranu. Nie sú nejako vysoké, ale aj takéto potešia. Obhliadkou východnej strany sa dostanem až k dvom veľmi pekným skalám, z ktorých jedna ma podobu hlavy. Veľmi pekná skalka. Čas však neúprostne uteká, a tak dobieham priateľov a pokračujeme smerom k Makovici. Ešte pred Makovicou je jedná veľmi pekná vyhliadka smerom na západ, na ktorej je aj kríž, aj táto časom zarastá. Volali sme ju stoličková, ale tú už niekto potiahol. Už máme na dohľad aj samotné vysielače a vežu na Makovici, dokonca je počuť aj hlasy ľudí. Takže predsa na nás počkali a ďalej budeme pokračovať už ich cestou s naším sprievodcom Jožkom.

Makovica

Vrch s nadmorskou výškou 981,4 m sa nachádza v strednej časti Slanských vrchov s dominantnými telekomunikačnými vysielačmi pre vysielanie televízneho digitálneho signálu a rádia Expres. Vrcholom vedie aj červená hrebeňovka E3. Dá sa sem dostať aj asfaltovou cestou z Mudroviec, od Juskovej Vole po zelenej a žltej, a aj trasou z Herlian. Na vrchole je už čulý ruch. Nasledujú srdečné stisky rúk, zvítanie s priateľmi a známymi a už na nás čaká aj prípitok. Nechceme ich na vrchole veľmi zdržiavať, tak rýchlo nejaké fotografie a jednu veľkú spoločnú, ktorá bude pripomínať turistické stretnutie v tento deň. Od Makovice zostupujeme severným smerom k Menšiemu vrchu (Mjaši verch - takto ho prezývajú domáci obyvatelia podhorských dedín). Aj pred týmto vrchom je skalné zoskupenie, ale dnes okolo neho nemáme čas chodiť. Vedie tadiaľ aj miestna zelená značka z Juskovej Vole. Vrchol pri smerovníku na Menšom vrchu je dosť odlesnený, a tak máme prekrásny výhľad smerom na západ a sever. Trochu sa rozhliadame po okolí a pozeráme sa na scenériu Košickej kotliny, na severnú časť Slanských vrchov, Šarišskú vrchovinu, Volovské vrchy... Len tá viditeľnosť je slabšia, veď je leto, určite iné by to bolo niekedy na jeseň alebo v zime.

Samozrejme, že nám ide aj o to, aby sme mali dostatok času na fotografovanie a tiež sa aj pokochať z výhľadov a skalných útvarov, ktoré sme nemali ešte doteraz možnosť vidieť. Preto sme aj vďační Jožkovi, že nás sprevádza. Z Menšieho vrchu sa dostávame pod rúbanisko s poľovníckym posedom, ktorého konštrukcia a hlavne oporné stĺpy sú z drevenej zvonice. Od posedu sa po lesnej ceste dostávame k miestu nad Kaliskami a odtiaľ už budeme schádzať len po hrebeni až dole pod Oblú. Počas tejto poslednej časti nás čakajú vraj pekné skaly a skalné zoskupenia. Dáme sa prekvapiť.

Kaliská a Ľubovičný vrch

Musím povedať, že Jožko vôbec neklamal a určite sme mali prečo cez tieto hrebene pozerať. Aj cestu mal na dnešnú turistickú akciu veľmi dobre pripravenú. Nebola však celkom taká ľahká, hrebeň bol v niektorých miestach dosť úzky. Určite ešte tieto miesta prídem pozrieť, aby som mal viac času si to užiť aj pod skalami. Čas nás dosť tlačil, ale dajako len bude. Potešili sme sa opäť z pekných výhľadov a panorámy. Jožo nám aj podal výklad čo, kde a ktorým smerom sa nachádza. Pohľad k najvyššiemu vrchu v Slanských vrchoch - Šimonke, aj s troma lazmi pod ňou. Videli sme Lipovú, Ordárky, Črchliny. Na samotnom Ľubovičnom vrchu však najkrajšie skaly boli z názvom Perúnov kyjak a Sokolia baba. Od Sokolej baby sme sa o chvíľu dostali na lesnú cestu a pokračovali až k Židovmu lazu a k chatke, ktorá tam je postavená. Obchádzame celý vrch Oblá z jej troch strán až k poľovníckej chatke PZ Drina. Počas posledných kilometrov sme sa nejako roztrúsili, a tak sme ostali na posledné kilometre sami. Jožko sa trocha musel postarať aj o svojich turistov. Dostali sme sa k ceste, a ak by sme ňou boli pokračovali vľavo, dostali by sme sa pod vedením VVN až k asfaltovej ceste smerujúcej k Dubniku.

Pokračovali sme trocha inak, a tak sme sa dostali cez lúku k potoku Lomnica a k ovčinu. Musím sa však priznať, že tu sme použili aj indíciu priateľ na telefóne. Kade máme pokračovať ďalej... aj keď sa nám ukazovala cesta medzi (podľa mapy) Panským lesom a Bartákovou. To už sme boli na spomínanej ceste k Dubníku. Smerom nadol sme sa dostali k odbočke smerom na poľovnícku strelnicu. Táto cesta je aj cyklistická. Posledné desiatky metrov a sme pri vstupnej bráne ranča Zaľubová a pri chate Biliková. Väčšina turistov tam už oddychovala a posilňovala sa dobrým guľášom a nápojom v podobe pivka a minerálky. Samozrejme, že nechýbalo aj trocha tvrdého alkoholu, veď na zdarne ukončenú turistickú akciu sa aj patrí. Určite aj nám padlo vhod takéto milé pohostenie u priateľov turistov spod východnej časti Slanských vrchov. Už len nejako sa dostať k miestu, odkiaľ by sme mohli pokračovať smerom k domovu. Najbližšia zastávka autobusu je až vo Vranove, ale tu sa práve ukázalo, že v núdzi spoznáš priateľov, ktorí nás boli ochotní odviezť do mesta aj napriek tomu, že šli opačným smerom. Vďaka, Hanušovčania!

Záver

Prežili sme zas prekrásny slnečný deň. Spoznali nových kolegov, stretli sa zo známymi a vychutnali sme si nové miesta v Slanských horách. Dnešný deň bol pre nás všetkých určite výnimočný, bol len náš – turistický. Aj počas masovejších turistických akcii sa dá prežiť krásny deň s naplnením svojich očakávaní.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek