Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Reportáž Stretnutie v Račkovej doline

Z druhého stretnutia vo Vysokých Tatrách sa akosi nepodarilo napísať článok, ale nemienime z toho robiť pravidlo, tak pre tých, ktorí do Račkovej nemohli prísť, prinášame malú reportáž. Celkový počet účastníkov bol 22 a najmladší účastník mal len osemnásť mesiacov.

V piatok sme sa všetci poschádzali v hoteli Akademik v Račkovej doline. Niektorým to aj dosť trvalo, napríklad nám cestu obohatilo hodinové státie pred Nitrou. Večer sme boli dosť unavení, tak sme len tak chvíľu posedeli.

V sobotu ráno sme kvôli raňajkám vyrazili na túru dosť neskoro. Išlo nás cca 10, rozhodli sme sa pre Baranec. Niektoré indivíduá mali síce predstavu pokračovať z Baranca smer Ostrý Roháč a podobne, ale vhľadom na to, ako sa skracuje deň a kedy sme vyrazili, to nebolo zrealizovateľné. Ráno bolo krásne, ale postupne sa začala na vrcholkoch kopcov usádzať hmla. Po asi hodinovom alebo hodine a pol trvajúcom stúpaní cez les sme sa potešili, keď sme prišli ku kolibe Horica. Tam sme sa rozhodli zastaviť, lebo Ľubo chcel vymeniť v camelbaku vodu, ktorú si nabral na chate, a ktorá sa nedala piť. Tak sme si sadli a čakali, až k tomu 200 m vzdialenému prameňu príde, naberie vodu a vráti sa. Po asi 20 minútach ho stále nebolo, tak sme začali uvažovať, či prameň nenašiel a zbiera kvapky rosy. Keď som si zapla telefón a zavolala som mu, vysvitlo, že prežíval horúce chvíľky, lebo 20 m od neho boli štyri diviaky. Volal mne, Emešovi a Mirke, ale všetci sme mali vypnuté telefóny. Diviaky sa však zrejme rozhodli, že na raňajky je už neskoro, tak ho nechali na pokoji.

Po tomto spestrení sme pokračovali ďalej. Túra bola krásna, veľa sme fotili, na Malom Baranci sme sa hromadne naobedovali. Tam však už všade okolo bola studená, nepríjemná, lepkavá sivá hmla, ktorá pôsobila trochu demotivujúco. Niektorým nám začali aj odmŕzať ruky, ale Baranec už nebol ďaleko. Na vrchole sme sa veľmi nezdržali, keďže nám bola zima, a prudkým klesaním sme pokračovali dole na Holý vrch. Tam sme sa napojili na novú modrú značku, ktorá ide krížom cez kosodrevinu smerom k Račkovej doline a napája sa na magistrálu. Opäť vyliezlo slniečko, tráva, stromy a čučoriedie hrali všetkými farbami, na trase boli nové lavičky a veselé značenie, napríklad drevené tabuľky alebo šipky s dvojitými chvostíkmi, tak sme si to užívali. Dokonca sa vyčistila obloha a mohli sme si pozrieť Baranec. Škoda, že sme nevyrazili ráno skôr a nemali výhľad. Druhá polovica klesania nemala konca, ale napokon sme sa pripojili na červenú značku, kde sa k nám pridala Katka, ktorá išla z Jalovca. Chvíľu sme si ešte všetci posedeli na jednej lúke obďaleč, ja som Ľubovi skoro zničila foťák, lebo som si ľahla a oprela si naň hlavu v domnení, že je to kameň, dorazili sme posledné zásoby a už za tmy prišli do nášho hotela.

Večer sme si posedeli v jedálni, popozerali fotky z uplynulého dňa, pokecali a najmä plánovali túru na druhý deň. Najmä baby sme chceli takú túru, aby sme v pohode stihli cestu do Bratislavy. Napokon sa dohodlo, že pôjdeme hore Račkovou dolinou a uvidíme, ako nám to pôjde, aj z časového hľadiska.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na raňajky sme si vypýtali balíčky, aby sme mohli skôr vyraziť. Pred pol ôsmou sme už kráčali. Na rázcestí Račkovej a Jamickej doliny sme sa naraňajkovali a bežali sme ďalej. Väčšina bola toho názoru, že dlhú dolinu treba prebehnúť čo najrýchlejšie. Dali sme si malé prestávky v besiedke na konci lesa a pri kolibe pod Klinom. Počasie bolo nádherné, len my sme boli ešte stále v tieni, tak sme sa veľmi nezržiavali a ponáhľali sme sa za slniečkom. Pri Račkových plesách, kde bolo dosť málo vody, sme si dali dlhšiu pauzu, a keďže počasie bolo stále nádherné, rozhodli sme sa pokračovať. Hore do Račkového sedla sme sa dosť zapotili a hneď sme aj pokračovali na Končistú. Výhľad bol krásny! Cestou sme sa báli, aby nám ho nezakryla hmla, ktorá sa spúšťala na hrebeň naľavo aj napravo. Rozhodli sme sa nevracať tou istou cestou a ísť na Hrubý vrch, hoci tam bola hmla. Tam sme sa rozhodovali medzi spiatočnou cestou buď cez Jakubinú alebo Jamnickou dolinou. Hrebeň zvíťazil, lebo cez hmlu presvitalo dosť svetla a vyzeralo to nádejne. Na niektorých miestach ďalej skutočne presvitala modrá obloha, občas sa z hmly vynoril jeden kopec, potom zase druhý, inokedy bola zase hmla z jednej polovice hrebeňa, tam sa držala a na druhej strane bolo jasno...

Čím bolo viac hodín, tým bolo čistejšie, začali vyliezať aj vzialenejšie vrchy. Robili sme si prestávku skoro na každom kopci, vyhrievali sa na slniečku a obdivovali výhľady. Na poslednom kopci sme si uvedomili, že by sme mali asi dosť zrýchliť, lebo už bolo asi päť hodín. Ako sme vliezali do lesa, Miške ruplo koleno, ktoré ju trápilo celý deň. Naše tempo sa výrazne spomalilo. A to nás čakal vlastne ešte celý zostup, lebo dovtedy sme išli po hrebeni. Posúvali sme sa slimačím tempom, lebo Mišku koleno veľmi bolelo. V lese sa ale začalo dosť výrazne stmievať. Spomenula som si na všetky historky o medveďoch v Račkovej a Jamnickej doline a začala som byť dosť nervózna. Zavolala som Ľubovi a Fajterovi, ktorí išli pred nami, aby nás počkali. Obávala som sa však, že sú dosť ďaleko, lebo nás predbehli dávno a oni išli normálnym tempom. Tma bola stále väčšia. Snažila som sa stále niečo pokrikovať, aby som robila hluk, lenže Miška sa sústredila na boľavé koleno a konverzácia jej popri tom veľmi nešla. Tmy bola stále viac, už som takmer nevidela, kam stúpam, a keď som zprava zdola začula zvuk veľmi podobný mrmlaniu, stratila som nervy a zavolala chalanom, či by nám mohli prísť oproti. Veľmi sa im nechcelo, ale prišli aj s čelovkami. Nasledujúcu asi hodinu a pol sme prudko klesali dole, jednu čelovku Miška, jednu Ľubo, ja pred ním, a vpredu Fajter s baterkou. Ja som si musela trochu dosvecovať chodník mobilom. Cesta bola nekonečná, lebo Miškine koleno absolútne nespolupracovalo, takže sa opierala o paličky ako o barly a snažila sa stúpať na jednu nohu. Btw. aj ona hovorila, že počula mrmlanie, tak to možno nebol len výplod mojej fantázie. Emeš s Mirkou, ktorí zišli dolu prví a tiež už za tmy (cestou si vraj spievali a nebolo im všetko jedno, podľa Emeša to „mŕtvy les nebol“), medzitým dotiahli auto ku križovatke oboch dolín. Za normálnych okolností by sme autom v živote do lesa nešli, ale Mišku by sme ďalej už asi museli niesť. Tak sme sa tam všetci šiesti nastrkali a šťastne sme dopravili Mišku a Fajtera do Pribiliny, kde mali odvoz. My sme prišli domov zmorení o pol jednej. Všetci sme sa však zhodli, že to bola fantastická akcia s fantastickými ľuďmi a fantastickými zážitkami. Tešíme sa na ďalšiu!

Fotogaléria k článku

Najnovšie