Výstup na Anića kuk

Ráno sme sa zobudili o piatej kvôli bzučiacemu komárovi. Nedarilo sa mi zaspať, tak som navrhla výstup na Anića kuk. Mali sme síce v pláne Veliko Rujno, ale keď sme tak skoro vstali a bez budíka, oplatilo sa navštíviť Národný park Paklenica. Zbalili sme si veľa vody do batoha a o 5.30 h sme vyrazili do parku. Cestou som obdivovala staré krásne kamenné domy v časti Marasovići. Škoda, že tu postavili veľký moderný dom a smerom k vstupu do parku stavajú ďalší veľký objekt. Podľa mňa by tu mali zachovať historickú časť kamenných domov. Územie by malo byť vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu.

Na recepcií majú otvorené od 6.00 do 20.30 h. Zaplatili sme vstupné 50 kuna na osobu + 10 kuna za auto. Dostali sme informačný manuál o národnom parku v českom jazyku. Odporúčam navštíviť park skoro ráno, lebo na obed je veľká horúčava a potom je z túry trápenie. Zaparkovali sme na hornom parkovisku. Anića kuk je vysokánska stena až som si krk vykrútila pohľadom na ňu. Príjemne sa nám išlo po skalách a preskočili sme potok Velika Paklenica, ktorý vytváral nádherné vodopádiky. Ranný svieži vzduch nás ovieval a obdivovala som vysokánske skaly. Machy boli vysušené a stromy porastené brečtanom.

Stúpaním hore sme naberali výšku a obdivovali sme pohľady na dych vyrážajúcu skalu Anića, ktorá vyzerala hrozivo. Je to obrovská skalná zvislá hradba a ani vo sne by nám nenapadlo, že tadiaľ vedie turistický chodník. Horolezci lezú na skalu kolmo hore, a keď sme ich videli v takej výške, behal nám mráz po chrbte. Podľa turistickej mapy vedie chodník pre turistov traverzom popod skalu lesnatým svahom a hore na vrchol skalným terénom. Stúpanie nám spríjemňoval pohľad na obrovské skaly a v diaľke sme videli Jadranské more. Cikády bolo počuť odvšadiaľ a lastovičky nízko preletovali.

Terén sa zmenil a ocitli sme sa na rovinke v úzkom chodníku, ktorý som nazvala skalný labyrint. Z jednej a druhej strany boli skaly, nachádzala sa tu pekná mláka v skale. Videli sme Anića kuk z opačnej strany, ktorá pôsobila miernym dojmom. Všade naokolo boli zelené lesy a chodník viedol cestičkou až sme sa dostali ku skalám. Čakalo nás poriadne stúpanie skalným terénom. Skaly vyzerali ako morské lastúry, vytvarované vetrom a morom s vánkom soli. Neboli klzké a dobre sa po nich liezlo nahor. Na dotyk boli skaly ostré a bez problémov sme stúpali nahor. Po dobrom strečingu sme sa dostali na vrchol známej horolezeckej skaly Anića kuk, ktorej výška dosahuje 711,5 m. Výhľady boli nádherné a kruhové na všetky strany. Na jednej strane bol výhľad na krásne zelené hory kaňonu Veľká Paklenica so serpentínovou cestou k jaskyni Manita peć, vrch Sveto Brdo a kaňon Malá Paklenica, pláž Pisak a Maslenický diaľničný most. Fotili sme aj našu pláž pri strážnej veži Večka kula.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vládol tu pokoj a ticho hôr, len lastovičky lietali nízko pod nami. Sadli sme si na skalu a vnímali sme krásu okamihu. Stačí len ticho vnímať krásu prírody a slová sú tu zbytočné. Na vrchole sme si dali broskyne a čerstvé figy (smokve). Cítili sme pach po zveri a bol tu trus od kamzíkov. Zostup po skalách bol ťažší kvôli horúčave, napriek tomu sa nám išlo dobre a skaly nás držali. V tráve niečo zašuchotalo možno had, ktorý sa tu vyskytuje.

Zabočili sme na Anića luka, kde sme sa osviežili čistou horskou vodou v studničke. V tieni oddychovali plne naložené koníky, ktoré niesli náklad na horské chaty. Nachádza sa tu informačná tabula, na ktorej boli vyobrazené lezecké možnosti výstupu na Anića. Pohľad na horu z tejto strany na nás pôsobil dosť hrozivo a drsne. Dolu v kaňone bolo dosť lezcov a dvaja šplhali na stenu Anića kuk. Boli takí malinkí oproti mohutnej skale. Po výstupe sme sa osviežili v mori a odtiaľ sme sa pozerali priamo na Anića kuk. Najedli sme sa v bufete Dinko, ktorý je známy medzi skalolezcami. Majú tu vystavené lezecké pomôcky a turistické topánky. Pán Dinko nás opätovne nesklamal, priniesol nám výbornú rybku a dobre sme si pochutili.

Náučný chodník Paklarič

Prechod náučnej trasy od recepcie národného parku trvá 20 minút a má štyri krásne informačné tabule, ktoré vás informujú o živote vo Velebite. Trasa vedie borovicovým hájikom a potom skalným otvoreným terénom. Z výhľadovej plošiny môžete pozorovať panorámu širokého okolia a teleskop približuje aj najvzdialenejšie body. Náučná trasa je dlhá 550 m. V parku sa môžete zastaviť a pozrieť si starý Paklenický mlyn (Paklenički mlin), ktorý je otvorený denne od 8.00 do 19.00 h. Sedem vodných mlynov na mletie pšenice bolo postavených pri potoku Veľká Paklenica počas 19. storočia. Mlynica bola v prevádzke iba keď bolo dosť vody a celá populácia velebitského predhoria bola na ňom závislá.

Popis náučného chodníka:
1. Karavánová cesta
2. Velebitské domy
3. Chov hospodárskych zvierat v Južnom Velebite
4. Tradičné poľnohospodárstvo v Južnom Velebite

1. Karavánová cesta

Časť starej karavánovej cesty dnes reprezentuje hlavnú turistickú trasu, ktorá začína pri recepcií Veľká Paklenica a pokračuje k horským chatám v doline. Karavánová cesta pokračuje ďalej cez osadu Ramići cez sedlo Buljna (1394 m), útulňu Struge a prameň Marasovac pokračuje do Liky, k dedinke Medak a Raduč. Nástup bol v Marasovići a tam zobrali produkty do Liky na muliciach. Mulice niesli náklad ťažký aj 80 kg. Išli aj 10 hodín. Každá domácnosť mohla ísť obvykle s tromi mulicami. Mohli chodiť okolo 6 hodín do Grubišin dolac s nadmorskou výškou 1250 m, kde sa rodiny mohli stretnúť a prespať. Potom išli z Grubišin za skorého svitania smerom k Like, Gospič, Udbiny... Chodievali od mája do 15. októbra. Poľnohospodárske produkty, ktoré prepravovali do Liky boli figy, med a cibuľa. Obyvatelia si vymieňali tovar hlavne za obilniny či pšenicu. Soľ sa tiež prevážala a používala sa na konzervovanie mäsových výrobkov. Chodili do Gospiču pre múku a cukor do roku 1959.

2. Velebitské domy

Domy vo Velebite boli postavené obyvateľmi z generácie na generáciu. Vybrali si vhodnú lokalitu na stavbu domu chránenú pred vetrom bóra, nie ďaleko od pastviny, vodných prameňov a s prístupovou cestou. Domy boli postavené z kameňa. Hlavnou časťou domu bolo ohnisko. Pripravovalo sa tu jedlo. Studne boli umiestnené blízko domu. Domy boli skromné s ručne vyrobeným nábytkom.

3. Chov hospodárskych zvierat v Južnom Velebite

Južný Velebit bol dlho známy chovom hospodárskych zvierat. Okolie Anića luka bola bez vegetácie, pretože sa tu páslo veľké množstvo hospodárskych zvierat hlavne kôz. Vyhlásenie Národného parku Paklenica zakázal chov kôz v oblasti. Začali tu znova rásť stromy. Veliko a Malo Rujno, Grabove doline, Veliko a Malo Libinje, Lički doci reprezentujú tradičný chov hospodárskych zvierat. Mirko Markovič rozoznáva štyri typy chovu hospodárskych zvierat:

Prvý typ je charakteristický pre obyvateľov predhoria. Počas zimy obyvatelia zostali pri mori a počas jari stúpali do krasovej plošiny z Babrovaca do Malo Rujno. Boli tu kozy, ovce, kravy.
Druhý typ v Like, kde chovali hospodárske zvieratá na krátke vzdialenosti a krátku dobu (jún – júl). Obyvatelia Bukovica Chorváti a Srbi boli v kočovnom type.
Tretí typ - obyvatelia zostali stále na rovnakom mieste. Bača vzal ovce v lete a v zime na pasienky. Rodina Jurjevič zostala na Dušice a pásla 1027 oviec v oblasti.
Pre štvrtý typ je charakteristický nomádsky chov hospodárskych zvierat, ktorý je vhodný pre regióny ako Bosna a Hercegovina.

4. Tradičné poľnohospodárstvo v Južnom Velebite

Obyvatelia Paklenického parku žili v súlade s prírodou a väčšinou obývali oblasti národného parku (osada Parići, Ramići, Kneževiči, Jurline, Marasovići, Njive, Jasenar... ). Pracovali v poľnohospodárstve, včelárstve, chove hospodárskych zvierat. Život v horách nebol jednoduchý. Vrcholové partie z Oglavinovač k Sveto brdo boli používané v lete na pasienky. Políčka na pestovanie a pasienky môžete nájsť v Grabove doline, Velika a Mala Močila. Stáli obyvatelia žili v kamenných domoch, osadách alebo oddelene ako Jurline. Po vyhlásení národného parku boli domy pomaly opustené. Darí sa tu plodinám ako zemiaky, biela kapusta, zelená fazuľka, fazuľa, repa. V oblastiach Starigradu a Seline môžete nájsť hrušky, čerešne, olivy, mandle, figy a vinnú révu.

NP Paklenica

Národný park Paklenica bol vyhlásený v roku 1945 s rozlohou 95 km2. Je tvorený vápencom a dolomitom. Nachádza sa tu endemická rastlina velebitský zvonček. Prevažuje bukový porast doplnený čiernymi borovicami. Vyskytuje sa tu kamzík, rys, vlk, medveď, líška, zmija, motýľ apollo. Meno parku je odvodené podľa čiernej borovicovej miazgy, ktorú volajú „paklina“. Stromová smola bola používaná v tradičnej ľudovej medicíne a na ošetrovanie dreva.

Najzaujímavejšou časťou parku sú dva mohutné kaňony Veľká a Malá Paklenica, ktoré sú od seba oddelené náhornou plošinou vysokou 500 m. Kaňon Veľká Paklenica je dlhý 14 km a 500 - 800 m široký, najužšia časť kaňonu je 50 m široká. Kaňon Malá Paklenica je dlhý 12 km a 400 - 500m široký, najužšia časť kaňonu je 10 m široká. Správa Národného parku Paklenica je v Starigrade. A významné vrchy oblasti sú Sveto Brdo (1753 m) a Vaganski vrch (1757 m). Jediní obyvatelia parku sú starý pár Jolin a Marija Ramić (obaja majú viac ako 80 rokov), ktorí žijú v horskej osade Ramići. Celý život bývajú v kamennom dome v srdci Velebitu v závere údolia Velika Paklenica.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek