Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Banský okruh

Táto trojdňovka je ideálna na predĺžený víkend. Sklenné Teplice, Banky, Tereň, Červená studňa, Hodrušské jazero, Tanad, horáreň Krížna, Počúvadlo, Richnavské jazero a Studený vrch patria medzi miesta, ktoré v štiavnickom okolí navštívime. Miestami veľmi zlé značkovanie vnáša pocit dobrodružstva.

Vzdialenosť
65 km
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
jeseň – 15.10.2003
Pohoria
Štiavnické vrchy
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: Tanad 938 m n. m.
  • Najnižší bod: Hodruša 327 m n. m.
Voda
iba v dedinách a osadách a na žltej od Hodrušského jazera asi 10 min. pod sedlom Červená skala
Nocľah
my pod širákom, ale veľa penziónov po ceste
SHOCart mapy
1:50 000 VKÚ Harmanec: č. 138 Štiavnické vrchy

Štiavnické vrchy nás vždy priťahovali svojou históriou baníctva a pestrosťou terénu samotného. Pretože sme chceli urobiť trasu, ako-tak podobnú hrebeňovke, naplánovali sme štart našej túry v Sklených Tepliciach. Vo štvrtok 1. mája sme vyrazili z tohto kúpeľného mesta po červenej značke smer Banská Štiavnica. Značka nás viedla najprv po št. ceste a neskôr vpravo do lesa pomerne prudkým stúpaním. Na hrebeň sme museli prekonať cca 400m výškového rozdielu, čo nám v horúčave, s ešte plnými batohmi a nerozšliapanými nohami, dalo celkom zabrať. Značkovanie je pomerne mizerné a tak sme chvíľu kufrovali, ale aj tak asi o 1,2 hodiny stojíme pri kaplnke na odbočke ku Kolbergu (Zlatý vrch) a kocháme sa neuveriteľnou krásou a rozmanitosťou pohoria. Členité lúky s lesíkmi, dole banské jazerá (tajchy) a v dolinke stiesnená dedinka Banky, to je panoráma ktorá stojí za to. Po krátkom vydýchnutí pokračujeme po červenej ďalej. Opustené salaše s dosť devastovaným okolím a krásne ďaleké výhľady. Značkovanie je naozaj mizerné a tak znovu strácame červenú a do sedla Červená studňa sa dostávame okolo osady Tereň. Nádherný výhľad na Banskú Štiavnicu s prekrásnou a dominantnou kalváriou stojí za všetko. V pozadí je už vidieť aj Sitno (1009 m), ktoré je najvyšším vrchom pohoria. Na Sitne sa nachádza aj turistická chata, ktorá, je podľa vyjadrenia miestnych, už asi 15 rokov v rekonštrukcii a vraj, ako to vyzerá, tak ešte dlho bude. Zo sedla Červená studňa vyrážame stále po červenej na hlavný hrebeň tiahnúci sa nad rozľahlou Štiavnicou. Značka nás vyvedie na horské lúky, odkiaľ je výhľad nielen na Štiavnicu, ale aj do Hodrušskej doliny. A tak máme vpravo Hodrušské jazero, utopené v zeleni lesov a vľavo jazerá medzi dedinami Horná Roveň, Štiavnické Bane atď. História baníctva, a tým i pôvod tajchov a napájacích kanálov, je naozaj krajinotvorná. Je len smutné, že tak historické územie s obrovskou krásou a možnosťami je len tak málo známe turistickej verejnosti a tak málo navštevované.
Po prebehnutí hrebeňa, na ktorom sa nachádzajú betónovo-kamenné pyramídy s ukážkami rúd (radšej mohli byť na náučnom chodníku), schádzame k Vindšachtskému tajchu (jazeru) a v horúcom dni sa potešíme dobrým pivkom. Neskôr sa presúvame na hrádzu medzi týmto a jazerom Bakomi, kde aj pod širákom spíme. Nebo je plné hviezd.

Prekrásne ráno nás vyháňa zo spacákov a my sme už o ôsmej na trase. Prítokom jazera vystúpame na modrú značku a po nej na št. cestu smerom k horárni Krížna a odtiaľ k jazeru Počúvadlo. Jedno pivko v hoteli, chvíľa oddychu a už sa vraciame nazad ku Krížnej. Odtiaľ ľahkým stúpakom po červenej sa dostaneme do sedielka pri vysielači a znovu nás fascinuje nádherná panoráma hlavného hrebeňa a všadeprítomných tajchov. Schádzame k Richnavskému jazeru a okolo neho zľahka stúpame nazad na hlavný hrebeň. Za chvíľu sme znova na červenej značke a po nej pokračujeme smer osada Domky a Kopanica (krčma). Kraj je naozaj kúzelný. Stále po červenej značke sa vnoríme do lesa až po stretnutie so zelenou značkou. Tou sa potom spúšťame vpravo do Hodrušskej doliny a vychádzame pri závode Sandrik, ktorý v minulosti vyrábal strieborné príbory. Autobus o 18 hod. nás vyviezol do Banskej Hodruše a odtiaľ zasa šlapeme asfaltkou až k Hodrušskému jazeru. Prekrásna poloha jazera s chatami a opustenými bufetmi isto pamätá aj lepšie časy. My však s vďakou zaberáme zastrešené lavičky pri bufete a tu aj spíme.

Ráno je zasa prekrásne a tak už pred ôsmou sme zasa na trase. Náš cieľ je vystúpať po žltej do sedla Červená studňa. A opäť mizerné značkovanie nám robí problémy. Asi po 20 minútach nachádzame odbočku značky vľavo do lesa (Ž). Stúpanie do sedla je mierne a celkom sa nám páči. To ale ešte nevieme, čo si miestny značkár na nás vymyslel. Asi po 40-tich minútach sa značka začína stáčať dolu, akoby späť k jazeru. Najprv značku rešpektujeme, ale asi po 10-tich minútach vidíme, že je zle a vraciame sa nazad. Orientujeme sa podľa mapy a vyrážame lesnou cestou smerom, ktorý pokladáme za správny. A naozaj, asi po 500 m sa žltá objavuje znovu a my sme zasa na značke. A tak by som rád týmto pozdravil značkára, ktorý síce nezabudol pod každú značku prikresliť skautskú ľaliu, zabudol však na šípky a bránky pri zmene smeru. No a tak pozor na túto miestnu špecialitu – žltá značka má tri konce. Značka nás zasa vyvedie na asfaltku a popri prameni s vodou sa dostávame do sedla Červená studňa. Odtiaľ sa zasa vraciame po červenej späť až na stretnutie so zelenou smer Studený vrch. Po zelenej pokračujeme asi pol hodiny a neskôr ju plánovane opúšťame a len podľa mapy schádzame prekrásnym terénom do dediny Podhorie. Náš cieľ je Žakýlske pleso. No a tu nachádzame ďalšiu miestnu špecialitu v značkovaní. Mapa nám ukazuje tri značkované cesty k tomuto pliesku. Vyberáme si tú najvýchodnejšiu, ale po čase zisťujeme, že značka je zlikvidovaná a to tak, že značenie je zatreté šedou farbou. No to som ešte naozaj nevidel. My ale aj tak ideme touto trasou a dobre robíme, lebo na konci dediny natrafíme na peknú krčmičku s dobrým Kozlom. Hoci je značkovanie zatreté, je cesta dobre viditeľná a prešliapaná. Len v lesnom sedielku je treba si dať pozor a dať sa veľmi doľava, akoby nazad okolo kopca. Za chvíľu sme pri Žakýlskom pliesku. Sme sklamaní. Je to len zarastená bačorina o rozmeroch asi 8x12 m, bez možnosti vykúpania či táborenia a už vôbec nie na pitie. Ani sa nezdržujeme a prechádzame na modrú a po nej k sedlu Jasaňová pažiť na stretnutie so zelenou. Prekročíme št. cestu a spúšťame sa do Vydričnej doliny kde ťaháme nekonečnou a nudnou dolinou až do Sklených Teplíc. Sme tam asi o 16,30 a tak už len káva v reštaurácii a domov.

Štiavnické vrchy a mestá a dedinky regiónu sú perlou, ktorú by mal asi poznať každý slovenský turista. Je však dobré si pred návštevou tohto regiónu zadovážiť i písomné informácie a vyčleniť si čas na návštevu banských múzeí a samotnej Štiavnice. Je jasné, že nedostatok financií nedovoľuje opraviť mnohé historické skvosty tak ako by si zaslúžili, ale verím, že sa tak v budúcnosti stane. Tak ak vám to pasuje, vyberte sa do Štiavnických vrchov. Naozaj neoľutujete.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Najnovšie