Trasa

Hrabušice, Mýto – Hrdlo Hornádu – Kláštorská roklina, ústie – Kláštorisko – Kyseľ rázc. – Suchá Belá, záver – Glac, Malá poľana – Biskupské chyžky – Glac, Veľká poľana – Glac, bývalá horáreň – Glacká cesta – Pod Suchým vrchom – Geravy – Gačovská skala – Dedinky

Cez tône a stúpačky Hornádu

Začínam v lokalite Hrabušice-Mýto, kam som sa dotrmácal autobusmi. Po úvodnom rozkukaní sa vyrážam cez pole zelenou značkou. Za chvíľu prichádzam do Hrdla Hornádu, a keďže tu nikto nie je, batoh odkladám do búdky pre vyberačov vstupného. Premýšľam nad tým, že je to dlhých 10 rokov, odkedy sme tu boli s kamarátmi prvýkrát. Vtedy sme sa však do Prielomu nedostali kvôli oprave technických pomôcok, ale dnes si tento dlh naisto splatím. Turisticky sa ustrojujem a vchádzam do legendárneho Prielomu Hornádu. Dobrodružstvo sa začína.

Po úvodnom kovovom mostíku vedie chodník lesom popri vode. Míňam chátrajúcu chatku a naplno si vychutnávam božský kľud, ktorý ma obklopuje. Hornád tu má charakter peknej horskej riečky a v zákrutách vytvára príťažlivé tône, ukrývajúce sa v šere lesa. A tie sa mi páčia možno ešte viac ako očakávané exponované úseky. Konečne prichádzam k prvým stúpačkám pod Zelenou horou. Sú prilepené ku kolmej skalnej stene vysoko nad hladinou. S nadsádzkou môžem povedať, že sa mi konečne trochu dvíha adrenalín. Opatrne našľapujem, fotím a nikam sa neponáhľam, len naplno vychutnávam. Nad hlavou si všímam prvé poniklece.

O pár minút dorážam k ďalším stúpačkám, tentoraz menej odvážnym, pri Mníchovej jaskyni. Jej otvor zíva nad nimi a je nedostupný. Som v jednej z mnohých zákrut Hornádu. Skalné steny sú raz na jednom, raz na druhom brehu, okolitý les je tajomný a prostredie veľmi zaujímavé. Znenazdajky sa zjavuje železný most, ktorý ma pohodlne vedie na pravý breh. Po chvíli sa na akejsi pláži osviežujem vodou a počúvam vtáčí koncert. Chodník ma vedie poriadne vysoko nad rieku až k stúpačkám nad Večným dažďom. Slnko čoraz častejšie vykúka spoza mrakov a dopĺňa pohodovú atmosféru. Pozvoľna stúpam štvrtou sériou stúpačiek až k lanovému mostu, ktorý je poriadne vysoko. Je z neho krásny pohľad do hĺbky. Som v ústí Kláštorskej rokliny a moje putovanie Prielomom Hornádu sa nateraz končí. Môžem povedať, že úsek splnil moje očakávania a už teraz sa teším, keď si prejdem zvyšnú časť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ťažká cesta do kláštora

Krátko oddychujem na moste s výhľadom a premýšľam o nadchádzajúcej trase. Na Kláštorisko som zvolil najatraktívnejší prístup Kláštorskou roklinou. Zakrátko stúpam zelenou značkou korytom potoka. Roklina sa zužuje a skalné steny sú také vysoké a veľkolepé, ako aj v iných tiesňavách. Odbieham preskúmať dva otvory vo svahu, z ktorých sa vykľuje prístupná Biela jaskyňa. Potom pokračujem takmer suchým korytom až k prvému železnému rebríku, pri ktorom mal byť Vodopád Antona Straku. Lenže ten si musím iba predstaviť, keďže vody takmer niet. Ale čo by som aj chcel po suchej zime. Pošramotenú povesť však po chvíli čiastočne napráva vysoký Dúhový vodopád, okolo ktorého leziem po ďalších kovových rebríkoch. Roklina nabrala na dramatickosti aj vďaka početným napadaným kmeňom stromov, ktorých bolo doteraz až nezvykle veľa.

Znenazdajky sa voda objavuje vo väčšom množstve a kaskády Gustáva Nedobrého, ktoré ma privádzajú až k Malému vodopádu, si vychutnávam naplno. Skutočne nádherný úsek, za ktorým nasleduje akýsi jeho protiklad. Prostredie sa opäť zúžilo a mňa zvierajú nevysoké skalné steny. Kráčam suchým štrkovým korytom romantickou úžinou a sem-tam sa vyhýbam balvanom a kmeňom stromov. Občas, keď prestanú štebotať vtáky, tak tu panuje až neskutočné ticho, v ktorom počujem i tlkot svojho srdca. Ocitám sa pri Machovom vodopáde, z ktorého je opäť len cícerok vody. Za ním ma chodník vedie do svahu a čochvíľa vyliezam z lesa na lúkach Kláštoriska. Mierim priamo hore k reštaurácií s terasou a centrálnym smerovníkom.

Z kláštora do útrob najveľkolepejšej rokliny

Nakrátko sa pristavujem pri reštaurovaných ruinách kartuziánskeho kláštora. Brána je však zavretá a rešpektujem to, v minulosti som si ho prehliadol dvakrát. Na terase miestnej reštaurácie s batohu vyberám obedové menu, keďže od rána mi poriadne vytrávilo. Je zatiahnuté sivými mrakmi, no v diaľke i tak rozoznávam zasnežené Vysoké Tatry. Minulé leto som tu stretol snáď stovky ľudí a teraz tu sedím sám ako prst. Podivná až strašidelná atmosféra, ktorú naruší len auto prechádzajúce dole po ceste. Zo snívania ma preberá pohľad na hodinky a vedomie, že cieľ je ešte ďaleko.

Z mnohých možností si vyberám modrú značku smerujúcu do rokliny Kyseľ. Po pár metroch nevynechám zachádzku na okraj skalných brál s výhľadom na protiľahlý požiarom postihnutý svah Pircu, strmo sa zvažujúci do spodnej časti hádam najveľkolepejšej rokliny Slovenského raja. Dnes bohužiaľ uzavretej. Po tom ako prejdem hranu kopca, začína cesta pozvoľna klesať. Tento úsek mám veľmi rád napriek tomu, že je sám o sebe nudný. Tento pocit mi spôsobuje fakt, že cupitám do skutočne nádherných končín. Cesta sa stáča až míňam rázcestie žltej do náhradnej trasy Kyseľom. Lenže čas fičí ako namydlený blesk, a tak ju na dnes vynechávam. Brzdím až kúsok ďalej na spoji Veľkého a Malého Kyseľa.

Tajomný podvečer v koryte poslednej nepoznanej rokliny

Nad ničím nešpekulujem a z čista-jasna odbáčam do vetvy zvanej Malý Kyseľ. Je to posledná prístupná roklina, ktorá mi ešte v zbierke chýba, a preto je moje rozhodnutie logické. Skalné steny sú blízko seba, ich ohromná výška nedovoľuje, aby sem dopadalo svetlo. Šero a ticho vytvárajú priam mysterióznu atmosféru, ktorú vstrebávam každou bunkou tela. Po chvíli sa za zákrutou objavuje prvý z vodopádov zvaný Malý, i keď jeho meno je trošku zavádzajúce. Je poriadne vodnatý, a tak si ma 7-metrový obor ihneď získava a neviem sa naň vynadívať. Je jasné, že som v najkrajšom úseku dňa, ktorého krásy ešte len začínam odhaľovať.

Štverám sa po jedinom tunajšom rebríku a prichádzam do veľmi zaujímavej pasáže. Úzkou "chodbou" sa vinú drevené mostíky kam až oko dovidí. Neponáhľam sa a opatrne našľapujem. Všetko si obzerám, fotografujem a vychutnávam. Odrazu sa prešmyknem asi len meter širokou bránkou a v momente konštatujem, že som sa ocitol v najkrajšom mieste dňa. Zo skalného prahu mi takmer za golier v dvoch stružkách padá 8-metrový Machový vodopád. V nemom úžase stojím v úžine zovretej vysokými skalnými stenami a cítim sa akoby som bol v najodľahlejšom kúte našich hôr. Hukot vody na mňa dolieha zo všetkých strán a som taký nadšený, že sa mi ani nechce pokračovať ďalej. Naplno ma opantala tajomná večerná atmosféra raja. Opäť fotím a šuchcem sa, lenže genius loci tohto miesta mi za to rozhodne stojí. No neskôr predsa zrak stáčam k pokračovaniu rokliny.

Úzka chodbička a ňou vedúce, ako inak, drevené stúpačky mi pomáhajú v napredovaní. Následne cupkám štrkovým korytom s valiacou sa vodou, kadiaľ by som bez dobrej obuvi nasucho neprešiel. Ďalšie vodné kaskády a nad nimi už ani neviem koľké drevené schodíky, za ktorými skalné zovretie poľavuje a ocitám sa vo voľnejšom teréne. Dlhé minúty kráčam lesným chodníčkom popri potôčiku a jediným spestrením je predieranie sa pomedzi popadané stromy. Záver tiesňavy už nie je záživný a želám si, aby sa to skončilo. Moje prianie je vyslyšané sťaby šibnutím čarovného prútika a z porastu vyliezam na rázcestí Suchá Belá, záver.

Noc v samotnom srdci raja

Študujem rázcestník, ale ponuku na oddych v tunajšom prístrešku odmietam, keďže na okolie sadá tma a ešte nie som v cieli. Rýchlym krokom sa presúvam na ďalšie rázcestie nazvané Glac, Malá poľana. Z okraja lúky vidím v pozadí siluetu Havranej skaly a na oblohe trhajúce sa ružovkasté mraky. Lesnou cestou žltou značkou šliapem na Biskupské chyžky na vrchole Veľkého Kyseľa. Odtiaľto zbieham do rokliny k mnou overenému prameňu doplniť zásobu vody. Je síce slabý, ale vďaka tomu, že je široko-ďaleko jediným, nemám na výber. Po chvíli prichádzam k poľovníckej chatke, vedľa ktorej stojí hospodárska budova. Jej podkrovie je v neskorú hodinu centrom môjho záujmu. Po večeri od únavy rýchlo zaspávam zakutraný v spacáku.

Deravá lúka posypaná šafranmi

Svitol nový deň a s ním krajšie - slnečné a bezoblačné počasie, ako stvorené na spoznávanie iných než roklinovitých zákutí krasovej krajiny. Do rána poriadne mrzlo, a preto sa nenáhlim a v pokoji raňajkujem. Keď mám oči dostatočne rozlepené, šliapem lesnou cestou po zelenej značke, z ktorej tesne pred rázcestím so Sokoliou dolinou odbáčam a cez terénnu vlnu vychádzam z lesa na vcelku rozľahlej lúke. Rozhodol som sa ešte preskúmať Veľkú poľanu na planine Glac. Zisťujem, že je priam celá obsypaná ešte nerozvinutými šafranmi. Byť tu o pár hodín neskôr, tak by to bol dokonalý fialový koberec. No viac než kvietky ma upútalo niekoľko hlbokých závrtov, typických pre kras.

Prechádzam sa od jedného k druhému, sú rôzne veľké a niektoré aj hlboké s vyrastajúcimi kríkmi a stromčekmi. Keďže som ráno nemal možnosť fotiť tradičný východ slnka, je spoznávanie planiny aspoň malou náplasťou. Jamy sú zoskupené na dvoch miestach, pričom ich je dokopy asi 10 - 12. Postupne ich obchádzam a celkovú atmosféru dotvára príjemný štebot vtáctva v samom srdci Slovenského raja. Pomaličky sa posúvam k južnému okraju rozložitej lúky, kam mieri línia cesty. Ňou vliezam do tmavého lesa a cez hrebienok Bykárky sa po chvíli ocitám na lesnej ceste a zároveň zelenej značke. Pozvoľným klesaním sa doťapkám na ďalšiu lúčku s rázcestím Glac-bývalá horáreň, ktorej ruiny sú ukryté v poraste opodiaľ.

Červenou značkou naprieč Slovenským rajom

Nie je dôvod na nejaké výraznejšie flákanie sa, a preto len nahliadnem do starej zastrešenej studne a šliapem ďalej. Čaká ma úsek, ktorý veľmi dobre poznám, pretože som sa ním v rámci prechodu medzi severnou a južnou časťou Raja presúval mnohokrát. Lesná cesta ma vedie presvetleným listnatým lesom, kde ma odrazu míňa auto, zrejme stráž lesa alebo prírody. Tak predsa niekto, hovorím si. Už som si začínal myslieť, že som jedináčik v celom pohorí. Pravý svah sa začína prudko zvažovať do záveru rokliny Veľký Sokol. Dvojicou serpentín klesám k ďalšiemu rázcestiu Glacká cesta, kde ústi žltá značka zo spomínanej tiesňavy. Len jeden cvak a už si to šiniem červenou značkou úzkym chodníčkom traverzujúcim nevýrazný hrebienok k rázcestiu pod Suchým vrchom. Ani tu niet ničoho zaujímavého, a tak len kontinuálne pokračujem lesnou cestou, ktorá sa krúti po svahoch a zdá sa mi zakaždým nekonečná. K atraktivite neprispieva ani to, že vedie listnatým lesom bez šance na výhľad. Nakoniec som to dobojoval až na okraj planiny Geravy k rázcestiu so žltou značkou.

Dvojica najkrajších vyhliadok

Mám v úmysle navštíviť dlho vyhliadnuté bralá Gačovskej skaly na južnom okraji spomínanej planiny Geravy. Priviesť by ma tam mal sprievodcovský chodník (http://www.chata-raj.sk/products/tura-so-sprievodcom-na-gacovsku-skalu/). Predtým než sa vydám do neznáma, sa dôkladne vyváľam v suchej tráve v snahe zachytiť niečo z krásy miestnych šafranov. Potom sa nechávam viesť cestou na peknú lúčku obklopenú príjemným zmiešaným lesom. Pomaly cupkám a vychutnávam si okolie, štebot vtákov, pasúcu sa srnku a v tieni dokonca jeden z posledných fľakov snehu. Až nakoniec opäť vliezam do lesa, kde cesta končí a ďalej sledujem len slabú líniu chodníčka.

Po pár metroch prikvitnem na rázcestie a po odbočení doľava sa odrazu ocitám na okraji jedného z južných brál Gačovskej skaly. Toľkokrát som sa na toto miesto pozeral z Dediniek a túžil po pohľade opačnom až som to nemohol vydržať. Konečne! Mám možnosť sa kochať nádherným výhľadom, ktorému dominuje vodná nádrž Palcmanská Maša zasadená ako klenot v okolitej lesno-lúčnej krajine. Na brehu sú učupené domky Dediniek a nad ňou trávnaté sedlo Dobšinský kopec. Z vrchov rozpoznávam na horizonte Stolicu (1476 m), na juhu podivne tvarovaný masív Radzimov a východne aj mohutný vyklčovaný dvojvrchol Babiná (1278 m) - Smrečinka (1266 m). Svetlo je akési zvláštne, tvrdé a zvýrazňuje všetky horské krivky. Nič však nemení na tom, že výhľad ma opäť pohladil na duši. Keď mám všetko fotograficky zdokumentované, kúsok sa vraciam a potom sa trošku intuitívne preplietam lesom až zastavujem v nemom úžase.

Ďalším miestom, kam ma priviedli moje túlavé topánky, je severná vyhliadka Gačovskej skaly. A tu zostávam milo prekvapený, pretože až taký široký výhľad som nečakal. Pod nohami mám členitú lesnatú krajinu Slovenského raja s jedinou lúčkou pri Stratenej. Nad ňou belejúce sa partie Stolice a Tresníka (1390 m) a najvyššia snehom priam svietiaca Kráľova hoľa (1946 m). Vpravo je rozoznateľné bralo Havranej skaly a pozornými očami odhaľujem prečnievajúce Tatry. Musím povedať, že toto miestečko ihneď zaraďujem na prvú priečku vyhliadkových miest celého Raja. Keďže si jeho mágiu chcem užiť naplno, sadám na kameň a z batohu vyberám čosi na zahryznutie. K cieľu som sa už dosť priblížil, nemusím sa nikam hnať a preto tu meditujem desiatky minút. Okolité ticho je balzamom na dušu. Silnejúci chladný vetrík ma však predsa vyháňa, a tak sa rozlúčim žmurknutím oka a prísľubom skorého návratu.

Dedinôčka na brehu nádrže

Linka chodníčka vedie ďalej hrebeňom a keďže je občas dosť nevýrazná mám oči na stopkách. Sem-tam sa zjavuje nejaká skalka až sa pozvoľna stáčam k nádrži. Prudkým svahom kľučkujem v lese a početnými serpentínami zasypanými lístím strácam drahocennú výšku. Z lesa vychádzam pri cintoríne, odkiaľ mám malebnú dedinku, zvanú príznačne Dedinky, ako na dlani. Ulicou po chvíli doklopkám na malé námestíčko na okraji vodnej nádrže. Vidieť odtiaľto skaly, na ktorých som prednedávnom stál. Sadám si na lavičku opodiaľ a pri ustrojovaní sa na cestu vlakom pozorujem plávajúce kačky kúsok od pláže.

Opúšťam ospalé Dedinky a asfaltkou popri nádrži neomylne smerujem na železničnú stanicu na opačnom brehu. Zakrátko míňam hotel a početné chatky. Začína tu v súčasnosti už nefunkčná lanová dráha na Geravy a v myšlienkach si spomínam na našu stanovačku "načierno" v tunajšom, taktiež opustene pôsobiacom kempe. Hlavnou cestou s neustálym výhľadom na vodnú plochu dorážam k priehradnému múru, na ktorom si vychutnávam posledné okamihy túry. O pár minút v legendárnom "Horehroncovi" bilancujem zážitky uplynulých dní.

Záver

Ako vždy, doma si túru zhodnotím. A z tejto mám výborný dojem, aj keď možno na prvý pohľad nie je veľkolepá. Hlavným dôvodom je, že sa mi podarilo vymyslieť trasu, ktorá bola z väčšej časti nová a neznáma, čo mám mimoriadne rád. Po dlhých 10-tich rokoch som si konečne splnil sen o Prielome Hornádu, aj keď som prešiel len jeho časť. Nesklamala ani Kláštorská roklina a Malý Kyseľ bol absolútnou top lokalitou na trase. Veľká poľana na planine Glac mala tiež svoje zaujímavosti a Gačovská skala bola tzv. čerešničkou na torte. Počasie bolo priaznivé a vďaka mimosezóne som nestretol ani nohu. Jednoducho dva dni, ktoré nemali žiadnu chybu a boli využité naplno.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek