Niečo po 13-tej sme vystupovali z vlaku a poďho rovno do hôr. Ale zastávka na jedno či dve pivká musela byť. Čo keby sme sa už nikdy nevrátili do civilizácie. To sme predsa nemohli riskovať. A tak po pivku sme prešli cez dedinu a pomaly sme stúpali pomerne ľahkým terénom lúčnou cestou tešiac sa z nasledovných dní. Za 3 hodinky sme sa cez krásne lúky a lesy dostali do ďalšej dediny, kde nás opäť uvítala krčma, nuž sme nepohrdli a jedno sme si dali. A potom sme zasa vyrazili k horám, lebo večer sa blížil a počasie sa akosi začalo kaziť. Ako tak stúpame lúkami k lesu, Jarda hovorí: „Hen pod lesom je tuším akási chata. Aj cesta je tam vyjazdená. Hybajme pozrieť, či tam nie je nejaká šikovná teraska alebo prístrešok. Nemuseli by sme stavať stany.“

Tak sme to poľahučko šibli doľava k lesu a ozaj. Lesácka či poľovnícka chata, ako vo sne o dobrom deduškovi, sa na nás smiala a ponúkala nám svoje pohostinstvo. Krásna široká krytá terasa s lavicami a stolom, ohnisko s lavičkami a ešte vonku dlhý drevený stôl s lavicami a ešte jedným ohniskom na konci. No a to všetko spolu so smerovkou „voda 35 m“, boli prvou cenou v našej lotérii. Verím, že srdce každého tuláka by zaplesalo rovnako, ako naše. A tak nebolo o čom rozmýšľať. Rozhodili sme spacáky na terase, vybalili jedlo i varič a už to išlo. Dva ešusy čaju, slaninka, klobásy, nejaké zbytočne ťažké dobroty z domu len tak, aby sme odľahčili batohu, veď to poznáte. Zrazu začalo kdesi v diaľke za kopcom hrmieť a ani sme sa nenazdali a pršalo. Vleteli sme na terasu a sediac na spacákoch sme sa s úsmevom pozerali na šnúry vody visiace zo strechy. Ale my sme boli v suchu a v pohode. Za hodinu či dve bolo po daždi, ale všetko bolo premočené, a tak sme sa ani nesnažili urobiť oheň. Len sme sa vtiahli do spacákov a rozprávali sme si najneuveriteľnejšie príhody, ktoré sme si dokázali vymyslieť. A tak sme pospali.

Ráno bolo fantastické. Slniečko svietilo, akoby sa hanbilo za včerajšok a z trávy sa mohutne parilo. Zbalili sme si veci a len s jedlom a s čajom sme sa opäť uvelebili za stolom pred chatou. Ako si tak raňajkujeme, niekto hovorí: „Aha, asi nám ide návšteva.“ Od dediny sa lúčnou cestou kolísali dva gazíky a bolo jasné, že idú na „našu“ chatu. Nemáme obavy z takýchto stretnutí a dá sa povedať, že si takmer vždy porozumieme s kýmkoľvek.

Ani nie o 15 minút boli gazíky pri chate. Z áut vyskákalo asi šesť či sedem poľovníkov v dobrej nálade a hrnuli sa k nám. Pekne sme sa pozdravili a spýtali sme sa, či im neprekáža, ak sa tu naraňajkujeme. „Len jedzte chlapci, len si dajte. A čo, nezmokli ste včera?“ „Ale kdeže, spali sme tu u vás na terase,“ hovoríme alibisticky. „A to odkiaľ ste vedeli o chate?“ „Nevedeli, odnikiaľ nevedeli, ale zbadali sme ju z cesty, keď začalo pršať. Tak sme sa tu ukryli a potom sme tu zostali spať. Nevadí?“ „Keď ste nič nepoškodili a chata nevyhorela, tak prečo by nám to malo vadiť? A čo, štamperlík si s nami dáte?“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nuž takému dlhému a neodbytnému nátlaku sa veru nedá odolávať. A tak sme si dali a chlapi si posadali okolo nás a začali sme sa zhovárať, že odkiaľ sme a kam ideme a kde spávame a podobne. A my sme sa pýtali, aký majú revír, na čo tu najviac poľujú, čo majú premnožené a podobne, aby videli, že nie sme tak úplne mimo. A keď sme sa pekne pobratali, pričom sme ešte jeden či dva štamperlíky stihli, vyliezlo z nich, že tu dnes majú veľkú gulášpartiu a že sa sem dotrepe takých zo štyridsať ľudí, a možno aj viac. A zrazu si chlapi začali čosi šušotať a nakoniec z nich vyliezlo, že tu mali mať súťaž vo varení gulášu, ale druhá partia zo susedného revíru sa včera ospravedlnila, lebo im blesk zapáli senník, a tak žiadna súťaž nebude, čo je vraj náramná škoda. A potom dodali: „Iba ak by ste vedeli variť guláš aj vy, a chceli si s nami zasúťažiť. A ak sa nebojíte, že by ste pohoreli.“ Fíha, hovoríme si, to je veru poriadna výzva. A bola by to aj riadna zmena nášho plánu. Lenže taká gulášpartia sa nevyskytne len tak každý deň a takú srandu by sme si nemali nechať ujsť. Veď by nám na túlačku zostala ešte nedeľa a pondelok. A aj taká gulášpartia môže byť súčasťou pekného vandru. Už aj preto sme sa zhodli, že to skúsime. Kotlíkové guláše, či už bravčové, hovädzie alebo z diviny sme varili veľakrát, takže sme sa nemali čoho báť. Tak sme povedali: „Pokojne by sme do toho išli, len nemáme žiadne suroviny a ani koreniny. Skrátka vôbec nič. Naozaj nevieme z čoho by sme to uvarili.“ „Chlapci,“ hovoria poľovníci, „nebojte sa, všetkého je dosť. Len sa poďte pozrieť, čo sme priviezli. Polovička všetkého mäsa bude vaša a na koreniny tiež pozrite, zoberte si čo potrebujete a ak vám niečo chýba, jeden gazík ide ešte dolu do dediny pre chlieb a privezie vám čo treba,“ hovorili natešene.

Páni moji, to boli zásoby. V gazíku bola červená mäsiarska debnička s namrazeným jelením a diviačím mäsom. Oočisteným a nakrájaným na kocky, kus pekného prerasteného bôčika, sieťové vrece cibule, cesnak, zemiaky a kopa korenín. A tiež debny s vínom, červeným i bielym, s pivom a aj s pálenkou. To teda bola sila. Všetko sme to povynášali na stôl pred chatu a spýtali sa, kde sa bude variť. „Len sa pozerajte a nič sa nestarajte,“ povedali poľovníci. Kolektívne vtrhli do chaty, vytiahli dve trojnožky. Jednu umiestnili na táborákové ohnisko a druhú na ohnisko pri dlhom stole. Rovnako vytiahli dva asi 15 - 20-litrové kotlíky, dočista vydrhnuté, aj s drevenými pokrievkami, dve velikánske dierkované varechy, naberačky a veľké dosky na krájanie. Potom sa vybrali s dvomi 25-litrovými bandaskami pre vodu a mohli sme sa pustiť do diela. Ale než sme začali, prebehol ešte malý zoznamovací rituál. Všetci sme si navzájom potykali, pripili si a potom na znak vzájomnej úcty nám bol každému pridelený osobný štamperlík a kolektívna fľaša pálenky. No, a mohlo sa začať. Milujem tieto folklórne zvyky.

Dohovorili sme sa, že nesmieme priveľa piť, aby to neskončilo katastrofou. Druhá časť dohovoru bola o našej taktike, pretože sme, samozrejme, chceli vyhrať. Koreniny dostupné od poľovníkov boli v poriadku, ale my sme chceli urobiť niečo extra-špeciál, aby sme sa chuťovo odlíšili, ale aby sme príliš nevybočili zo zaužívaných chutí. Hlavný šéfkuchár bol určený Fred. Jeho osobným pravobočkom bol Milan, ktorý mu mal byť stále po ruke a hlavne mal dávať pozor, aby sa nespil, čo sa mu pri nadmernom prístupe k alkoholu občas stávalo. Jaro a ja sme boli personál. Hoci všetko mäso bolo nakrájané na kocky, bola tu ešte cibuľa, zemiaky a iné veci, čo bolo treba pripraviť. A tak sme krájali, rezali prilievali podľa inštrukcií vodu miešali, ak bolo treba a pod.

Vedeli sme, že poľovníci často používajú bôčik na to, aby guláš z diviny nebol tzv. suchý - nemastný. My sme však zvolili inú taktiku. Do kotlíka sme bachli asi pol kila bravčovej masti a keď sa rozpustila, dali sme do nej na úplne malé kocky nakrájaný bôčik. Len mäsité časti sme nakrájali na veľké kocky. Všetko sme poriadne vyškvarili až na krásne chrumkavé škvarky. Tie veľké, mäsové sme potom vybrali dierkovanou varechou z kotlíka a odložili bokom. Do voňavej masti s malými škvarkami sme dali nakrájanú cibuľu v asi polovičnom množstve v porovnaní s mäsom. A potom šup k tomu celú rascu. Laco od poľovníkov hovorí: „Nemusíte šetriť cibuľou. U nás je zvykom, že koľko mäsa, toľko cibule.“ „ Ale my to robíme inak,“ hovoríme. Otvorili sme si jednu fľašu červeného vína, a keď bola cibuľa akurát, šupli sme do nej peknú červenú papriku, nechali pár sekúnd podusiť a bác tam nakrájané jelenie mäso. A poriadne miešať, aby sa neprichytilo a paprika neprihorela. Mäsko sme podliali červeným vínom, osolili, pridali na kocky nakrájanú zelenú papriku, čierne korenie, nové korenie, bobkový list, pár zemiakov nakrájaných na úplne malé kocôčky a hrsť olúpaného cesnaku. Mäso si pustilo šťavu a začalo sa elegantne dusiť. Voňalo to ako šľak. Asi po pol hodine sme tam priliali tak zo 5 litrov vody, zakryli a len pomaly dusili. A za ďalšiu polhodinku sme tam šupli diviačie mäso. Potom sme ponúkli našich nových priateľov čerstvými škvarkami a veru nedali sa ponúkať. „Tak,“ hovorí Fred, „a teraz sa ideme aj s Milanom a Jardom pozrieť po lúkach, aké byliny nájdem, čo by sme tam ešte pridali. No a mrkneme aj do lesa po nejakých hríboch. A ty len pomaličky prikladaj, občas zamiešaj a nieže sa spiješ, než sa vrátime.“ Skoro sme sa pocikali od smiechu. To bol ten pravý, čo nás napomínal. Ale pravdou je, že sme sa s poľovníkmi pekne družili. Lenže sme opustili pálenku a držali sa pivka, a to nás zachránilo.

Keď sa Fredy vrátil, priniesol za hrsť bylín, nechal ich nakrájať na drobno a poučil nás: Toto je dobromysel alebo tiež divoké oregano, či pamajorán. To poznáte, použijeme to namiesto majoránu. Len pozor, budeme to pridávať po troškách, aby sme to neurobili príliš voňavé. A toto je zádušník brečtanovitý, medzi ľuďmi nazývaný aj popenec. Ten tam pridáme hlavne, aby sme sa z toho všetkého neposrali. Ale tiež opatrne, má trochu nahorkastú chuť. No a táto vysoká bylina je kozonoha, tú nakrájame nadrobno, budeme ju dávať navrch do tanierov ako petržlenovú vňať. Bylinky voňali nádherne. A to sa z lesa vracali Jaro s Milanom a v celte niesli nejaké huby. Poľovníci sa hneď prišli pozrieť, čože to tam za jedoše chystáme. „Ej, veruže toto by ste tam, chlapci, nemali dávať,“ hovorili starostlivo. „Hádam nechcete otráviť celú dedinu.“

Fredy, akože náš vrchný prírodovedec, posadil sa s nimi za stôl a fundovane ich poučil o všetkých hubách, čo boli na stole. Najprv ich pomenoval slovenskými názvami, potom krajovými názvami a tiež po latinsky. Poľovníci sedeli za stolom ako žiaci v škole a pozorne načúvali. My sme sa len usmievali, lebo už sme si zvykli na to, že Fredy huby pozná ako málokto. Veď to vyštudoval. Často nás prekvapoval svojimi hubovými polievkami čiernej farby či inými jedlými čudami. Po prednáške huby roztriedil a nechal len rýdziky, ktorým dôverovali aj poľovníci. Nakrájal ich a šup s nimi do kotlíka. Zvyšok vyhodil. Guláš usilovne brbotal v kotlíku, my sme ho pravidelne miešali, dolievali vodou a statočne ochutnávali. Kocky zemiakov a zelenej papriky sa už dávno rozvarili, a tak keď začalo mäso mäknúť, pridali sme novú dávku zemiakov, pretože poľovníci povedali, že v tomto kraji v guláši zemiaky byť musia. A nakoniec sme tam šupli pár žiletkových feferóniek, aby sme učinili zadosť naším chlapským chúťkam. Ale nie príliš.

A bolo hotovo. Prestali sme kúriť pod kotlom, len občas, sem-tam trieska, aby sa šťava v kotlíku prevalila hore-dole a čakali sme na hostí. A tí prichádzali. Toľko podivných samohybov som už dlho nevidel. Domáce traktory vyrobené zo starých áut, na vlečke celá rodina, občas nejaká stará motorka bez svetiel a blatníkov a podobne. Poľovníci vytiahli plastové červené misky a hliníkové lyžice, nakrájali sme chlieb, pripravili naberačku a začala gulášpartia. Do každej misky sme dali poriadnu naberačku gulášu, posypali ho sekanou kozonohou. Návštevníci gulášpartie začínali najprv u domácich, lebo tam mali istotu, že dostanú to, čo sa očakáva. A až potom prišli k nám na druhú dávku. „Dajte len pol naberačky,“ hovorili. Alebo: „Len na okoštovania.“ Lenže my sme boli fakt dobrí. Takmer všetci si prišli ešte raz k nám a my sme museli začať trošku zmenšovať dávky, lebo hostia stále prichádzali a pochvala na náš guláš sa rýchlo rozšírila. A keď sme si s našimi konkurentmi navzájom okoštovali guláše, bolo naše víťazstvo jasné. „Dobehli ste nás,“ povedali poľovníci. „My sme si mysleli, že vám to budeme musieť nejako dochutiť, aby váš guláš bol vôbec k jedlu, ale asi sme vás podcenili.“

Ale nakoniec všetko skončilo dobre. O chvíľu sa začalo spievať a harmonika ťahala jednu pesničku za druhou. Ľudia sa veselili, nálada bola úžasná. Pálenka, víno i pivo tiekli prúdom a my sme vedeli, že je čas sa pobrať. Do súmraku boli ešte tak 3 či 4 hodiny, a preto sme sa potichučky rozlúčili s našimi novými kamarátmi, hodili batohy na chrbát a poľovníckym chodníčkom, ktorý nám ukázali, a ktorý nás mal zaviesť ku skvelému senníku uprostred hôr, sme sa stratili v lese. Brušiská plné, v batohu po dve fľaše piva a politrovka pálenky, čo sme vyhrali. A v hlave nádherný zážitok a spomienky na celý život.