Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Na Ďurkovci
Na Ďurkovci Zatvoriť

Túra Okruh z Runiny na Smerek

Bukovské vrchy a Národný park Poloniny sú miesta, kde človek pri turistike nestretne davy turistov ani nenájde na hrebeni horské chaty či iné vymoženosti. Práve naopak – severovýchodný kút Slovenska predstavuje jedno z mála území, kde ešte činnosť človeka nie je (zatiaľ) až tak viditeľná. Ktosi mi raz hovoril, že kto si zamiluje Poloniny, bude o to viac milovať Bieszczady. Tak mi neostávalo nič iné, len to ísť overiť.

Vzdialenosť
53 km
Prevýšenie
+2622 m stúpanie, -2622 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 29.05.2015
Pohoria
Východné Karpaty - Poloniny: Bukovské vrchy (Národný park Poloniny) a Bieszczady / Bieščady (Bieszczadzki Park Narodowy)
Trasa
Voda
studnička pred Ruským sedlom, prameň Cirochy pri útulni Ruské sedlo, obchody v obci Smerek, studnička pod Ďurkovcom
Nocľah
útulňa v Ruskom sedle, bivak nad osadou Stare Sioło
Doprava
Snina/Stakčín (vlak, bus) - Runina (bus)
SHOCart mapy
» č.1119 Bukovské vrchy (1:50.000)

1. deň

Runina – býv. obec Ruské – Ruské sedlo

Klasika – počas týždňa plánovanie, stovky zmien, organizovanie partie kamarátov, ktorí sa niekedy správajú ako nerozvážni škôlkari, pričom každý niečo vymýšľa, mení a mudruje. Na moje prekvapenie sa však nakoniec stretávame siedmi. Naše klasické zloženie dopĺňajú dve nové tváre - dievčatá Miška a Maťa. Z Prešova vyrážame až okolo 17-tej poobede, a to máme pred sebou ešte poriadny kus cesty autom a potom ešte pešo. Je zrejmé, že dnes to bude nočná túra. Ale to nám na nálade vôbec neuberá, práve naopak. Šliapanie s čelovkou po lese nie je až taký bežný zážitok, a preto sa na to celkom tešíme.

V Runine sme tesne pred západom slnka. Dedinka je úplne ospalá, zabudnutá medzi horami, ale s krásnym voňavým vzduchom a okolitými lesmi. Naším cieľom je útulňa v Ruskom sedle. Máme pred sebou ešte 15 km a blíži sa už len noc – takže sa nezdržujeme, ale poctivo šliapeme od začiatku. Hneď nad dedinou strácame značku a tiež poriadny kus času. Keď ju nachádzame, opäť pridávame do kroku, aby sme dohnali, čo sme stratili. Cesta vedie nenáročným terénom, jedine úzka lávka nad potokom vyžaduje trocha balansu. Pri bývalej obci Smrekovica nás pomaly doháňa tma, zatiaľ však čelovky nepotrebujeme, pretože nás čaká dlhší úsek po asfaltke.

Pri vstupe do lesa to bez čelovky nejde. Je tma ako v rohu. A značky len tušíme, ale nevidíme. Vyšliapaný chodník sa stráca, a tak ideme len za nosom, tušiac, že máme ísť pozdĺž potoka a bývalú obec Ruské neminieme. Po celotýždňových dažďoch je všade množstvo blata a vody. V lese okolo nás to začína ožívať. Je to čarovné.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Oddych si dávame až v zaniknutej obci Ruské. Je krásna, teplá noc, mesiac v splne a čelovka už nie je potrebná. Po rýchlej večeri pri prístrešku a pár glgoch z pálenky automaticky šliapeme spevnenou cestou k Ruskému sedlu. Do sedla vedie kedysi významná kamenná cesta, postavená v rokoch 1861 – 1865, z ktorej sa doteraz zachovali takmer 4 km s pôvodnými kilometrovníkmi, rigolmi a dláždením z kameňa. Cesta nesie názov Porta Rusica a kedysi spájala Michalovce údajne až s Ľvovom. Nás skôr zaujímalo, kedy bude končiť, aby sme sa mohli zložiť a vyspať. Za zákrutou sa vždy objavila nová zákruta... Pod sedlom sme všetci vyčerpaní – jednak z rýchleho tempa, ale aj z únavy. Útulňa v Ruskom sedle je teraz zázrak. Prichádzame až okolo polnoci. Vybaľujeme spacáky, dávame si rýchlu večeru a o pol hodinu každý spí.

2. deň

Ruské sedlo – Kruhliak (Okrąglik) – Fereczata – Smerek (obec) – Połonina Wetlińska, Smerek – Smerek (obec) – Stare Sioło

Ráno je ako z rozprávky. Okolo vtáčí spev, slnko na azúrovej oblohe a my si ležíme uprostred lesa v teplučkom spacáku. Čaká nás však náročnejší deň ako včera, máme pred sebou takmer 30 km a to je najlepší dôvod, prečo čím skôr vyliezť z pohodlia spacáku, naplniť si žalúdok a vyraziť. Prvé kilometre, až po Kruhliak (Okrąglik), šliapeme ešte po hranici. Za týmto pekným kopcom sa z červenej hraničnej značky odpájame a mierime do poľskej obce Smerek. Trasa vedie hrebeňom až na vrchol Fereczata (1102 m), z ktorého sú parádne výhľady do okolia. Mám pocit, že sme v inej krajine – teda sme. Kam oko dovidí, nevidím jediný vyrúbaný pás v lese. Nedotknutý pocit z prírody ruší až tesne pri obci Smerek cesta pre LKT-ečka s burácajúcim strojom, ktorý prehlušuje všetko ostatné na okolí. Každopádne, vzhľadom na to, že sa teraz ani nepohybujeme v národnom parku, som prekvapený nedotknutosťou tunajšej prírody. Silný kontrast oproti väčšine našich lesov.

V obci Smerek vidíme dnešný cieľ – masívny hrebeň Połoniny Wetlińskej sa týči priamo nad dedinou a nás bolia nohy už len pri pohľade hore. Riešime to pivkom, obedom a čerpaním síl v reštaurácii, kde nám ochotne predávajú aj za eurá. Sedí sa nám natoľko príjemne, že strácame takmer 2 hodiny, ktoré nakoniec budeme ľutovať. To sme však ešte netušili...

Horko-ťažko sa nám dvíha od chladeného pivka, ale čas beží rýchlo a máme pred sebou najnáročnejší úsek cesty. Najprv zdolávame krátku časť po asfaltke až prichádzame ku obci Kalnica a k mostu cez rieku Wetlina. Väčšina ľudí sa z vrcholu vracia, my ešte len začíname stúpanie. Vo vzduchu je cítiť búrku, vzduch je nehybný, dusný a v lese zavládlo ticho. Stúpanie je naozaj náročné a nepretržité, na polceste k vrcholu počujeme za chrbtom hromy. Práve v tomto okamihu prichádza čas rozhodnúť sa čo ďalej. Hrebeň je holý a ostať počas búrky na jeho vrchole by bol problém. Na druhej strane – sme na polceste, stačí pár desiatok minút a zvládli by sme to, možno budeme rýchlejší ako búrka. Končí to rozdelením partie. Väčšina ostáva čakať v prístrešku na polceste, dúfajúc, že búrka prefrčí okolo a budú môcť pokračovať. S Matúšom sa nechceme vzdať tesne pod vrcholom. Ťaháme zo seba posledné zvyšky síl a takmer bežeckým tempom s plne naloženými batohmi sme o chvíľu na vrcholových pseudoholiach Smereku. Sme tu úplne sami. Všetci z vrcholu zmizli kvôli blížiacej sa búrke.

Nakoniec, to s búrkou vôbec nebolo tak čierne. Vietor ju rozfúkal, mraky sa potrhali a hromy nebolo vôbec počuť. Nanešťastie, bolo nám to prd platné, keďže sme na vrchole len dvaja a zvyšných päť kamarátov čaká kdesi pár kilometrov pod vrcholom. Chceli sme zavolať, aby si švihli na vrchol, kde ich počkáme. Poľská mobilná sieť nám to nedovoľuje, bez signálu si môžeme tak akurát zanadávať a vrátiť sa po svojich stopách späť za partiou.

Matúš je z toho poriadne rozčúlený, popravde, aj ja. Musíme teraz meniť plán – stretávame sa pri prístrešku a jediná alternatíva, ktorá mi v tomto okamihu napadá, je vrátiť sa do obce Smerek a ísť hľadať miesto, kde prespíme. Na opätovný výstup na vrchol už nie je čas, pretože sa blíži noc a ďalšia tmavá kopa mrakov. Takže poctivo vyšliapané výškové metre strácame. Nálada je akási pochmúrna, tak ako celé počasie naokolo. Na búrku to už nevyzerá, ale dažďu sa nevyhneme. Zastihne nás v dedine, stíhame sa pred ním ukryť v reštaurácií, kde sme na obed sedeli takmer 2 hodiny. Noc prichádza pomaly a opäť je zrejmé, že bez čeloviek miesto na spanie nenájdeme. Ostali sme uviaznutí v prístrešku pri reštaurácií čakajúc, či dážď prestane.

Tesne pred zotmením sa počasie umúdri, a tak sa vyčerpaní vydávame hľadať nejaké miesto pri osade Stare Sioło. Najprv uvažujeme nad nocľahom na terase jednej z chát, neskôr zachádzame do smrekovcového lesa, kde nájdeme menšiu plošinku. Dalo by sa tu vyspať, ale zakladať oheň v smrekovcovom lese je dosť nerozumné. Totálne unavení nemáme silu ďalej hľadať a naťahujeme celtu na lúke medzi dvomi brezami a po rýchlej večeri opäť spíme ako zarezaní. Neprekáža nám ani, že začína opäť pršať.

3. deň

Stare Sioło – Jawornik (Sękowa) – Paportna – Ďurkovec – sedlo pod Ďurkovcom – Runina

Noc bola krátka, ale ráno bolo úchvatné. Slnko oblizuje hrebeň Bieščad a v dolinách sa drží opar. Vstávam už okolo piatej ráno so snahou, že zobudím zvyšok partie, ale to je niekedy výkon nemožný. Skoré vstávanie mi vynahradil krásny pohľad na jeleňa a laň pasúcich sa len pár desiatok metrov od nášho bivaku.

Hneď na ráno nás čaká poriadne stúpanie na vrchol Jawornik (Sękowa, 1020 m), kde spachtoši z partie plánuju dlhšiu prestávku a raňajky. Stúpanie je tiahle, ale vedie nádherným lesom, skôr by som povedal, takmer až pralesom. Na vrchole je pekná slnečná lúčka, kde sa vyhrievame, hltáme posledné zvyšky jedla a chlípeme čerstvo uvarenú kávu od Monči. Ona má v batohu vždy všetko, a keď hovorím všetko, tak naozaj všetko.

Z Jawornika (Sękowa) smerujeme k slovenskej hranici. Od jej dosiahnutia nás delí nepríjemné stúpanie na vrchol Paportna (1199 m). Stúpanie je dosť prudké a priame. Odmena prichádza tesne pod vrcholom na malých lúčkach s úžasnými výhľadmi smerom na sever. Dopíjame posledné pivo, posledné zvyšky vody a nechávame nohy trocha odpočinúť po stúpaní. Vieme, že dnes to nemáme ďaleko, a tak sa nikam neponáhľame. Jedine nedostatok vody a smäd nás núti pohnúť sa ďalej.

Po hranici to je na Ďurkovec len kúsok, aj keď posledné stúpania dňa nie sú vôbec dlhé, ale v nohách po nedostatku spánku a vody akosi chýba síl. Na Ďurkovci je výhľad ako báseň. Poloniny aj Biesczady sú ako na dlani. Smutný je len kontrast – ako jedna pomyselná čiara medzi dvomi štátmi dokáže zmeniť pohľad na lesy. Na poľskej strane nie je jediný vyrúbaný pás a ani holorub. Na slovenskej strane vyrúbané pásy hyzdia inak krásne lesy takmer na každom kopci. Vodu nachádzame v sedle pod Ďurkovcom a konečne sa môžeme napiť, koľko si telo žiada.

Posledné kilometre ideme len z kopca. Zo sedla pod Ďurkovcom chodník prudko stráca nadmorskú výšku. Kolená trpia, ale zvládli aj horšie, takže funguje všetko ako má. Som sklamaný z neskutočnej zmeny ako vyzerá u nás les. Ešte pred chvíľou sme kráčali lesom s úžasnými košatými bukmi, javormi s množstvom hnijúcich stromov, machmi... Teraz len mladina, sem-tam nejaký starší buk a čím bližšie sme k dedine, tým viac vyjazdených zvážnic a skládok dreva vidíme. Posledný úsek cesty nás vedie krásnou lúkou nad dedinkou Runina s množstvom margarét a iných poľných kvetov.

Zhrnutie

Poloniny a Bieščady sú čarovné, miestami až mystické hory. Zaniknuté rusínske dediny, staré cesty, ktoré dýchajú históriou, ale aj neporušené hlboké bukové lesy. Krásne rozhľady z vrcholových lúk a neopakovateľná atmosféra lesa, ktorý v niektorých častiach žije naozaj svoj nerušený život. Východokarpatské hory si treba užívať plnými dúškami, vnímať ich nádhernú prirodzenosť a krásu. Kilometre sa stanú len číslom a zážitky ostanú v hlave navždy.

Fotogaléria k článku

Najnovšie