Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Veľký a Malý Radzim z lúk južne od Brdárky
Veľký a Malý Radzim z lúk južne od Brdárky Zatvoriť

Túra Tri dni okolo Rožňavy

V polovici septembra som sa vybral na Gemer. Cieľom výletu bolo vystúpiť na najvyššie kopce Rožňavskej kotliny, Revúckej vrchoviny a Slovenského krasu, a popri tom spoznať ďalšie kúty Slovenska. Keďže som chcel prejsť aj posledný úsek Cesty hrdinov SNP, ktorý mi chýbal, túru som skončil v Gelnici.

Vzdialenosť
98 km
Prevýšenie
+4755 m stúpanie, -4493 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 18.09.2015
Pohoria
Slovenské rudohorie: Rožňavská kotlina, Revúcka vrchovina, Slovenský kras (NP Slovenský kras) a Volovské vrchy
Trasa
Voda
studnička v Brdárke, prameň pri sedle Hora, Zádielská chata (bufet), vyvieračka Šajbový prameň, prameň pod Skorušinou, prameň nad Medveďou dolinou, Kúpele Štós, prameň pod Lastovičím vrchom, prameň pri Zbojníckej skale, studnička Tri studne
Nocľah
bivaky
Doprava
Rožňava (vlak, bus)
Gelnica (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1105 Muránska planina (1:50.000)
» č.1108 Slovenský kras (1:50.000)

1. deň

Rožňava ŽST – Sedlo – Brzotín – Roveň – Rakovnica – Rožňavské Bystré – Repisko – sedlo Filipka – Kobeliarovo – Brdárka – sedlo Hora – Vdovčíkovo kreslo – Veľký Radzim – sedlo Hora – sedlo Bučiny

Rožňavská kotlina

Nočným rýchlikom Poľana som pricestoval do Rožňavy, akurát keď začalo svitať. Prešiel som cez hradskú a peknou cestičkou som vystúpal na Sedlo (470 m). Nato som sa vrátil na hlavnú cestu. Prekráčal som Brzotín, v ktorom je chátrajúci kaštieľ a okolo vysielača som vystúpal na Roveň (521 m). Vybehol som na Roveň aj na Sedlo, lebo si nie som istý tým, ktorý z týchto dvoch kopcov je v Rožňavskej kotline najvyšší. Vyššiu nadmorskú výšku má Roveň, no leží celkom na okraji oblasti (ak vôbec) a od Plešivskej planiny ho oddeľuje sedlo s hĺbkou necelých 30 metrov, čiže jeho prominencia je do 30 m, zatiaľ čo prominencia Sedla je asi 70 m. To znamená, že je otázne, či sa dá kóta Roveň považovať za kopec.

Na lúke som stretol pastiera kráv. Niesol na papeku nastoknuté taniere bedieľ a varoval ma, aby som si dával pozor: "Čavarguje tu medveď!"

Revúcka vrchovina

Z Rovne som zamieril do Revúckej vrchoviny. Po istom úsilí, keď ma poplietlo staré nezatreté značenie, som trafil na zelenú značku, aby som ju vzápätí stratil. Tak som sa vrátil na rázcestie a pobral som sa inou odbočkou, čoskoro som však značku stratil opäť. Veľmi ma to netrápilo, lebo som kráčal po zvážnici, ktorá si držala výšku. Keď sa však sklonila nadol, značku som pohľadal.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Lenže za sedlom Filipka som opäť blúdil. Na kraji lesa bol smerovník s nápisom “500 m cez lúku”, pričom na lúke bola vysoká tráva krížom-krážom zbrázdená od zveri. Keď mi opäť niekto bude tvrdiť, že máme najlepšiu sieť značených turistických chodníkov v Európe, asi ho pošlem kamsi. V minulosti to mohla byť pravda, ale dnes to neplatí.

V Kobeliarove stojí vynovený rodný dom Pavla Jozefa Šafárika. Vystúpal som hore plytkou dolinkou a ocitol som sa na krásnych lúkach. Cestičku lemovala aleja starých jabloní. Malé červené jabĺčko bolo trpké, bola to plánka, no veľké kožovité zelené jablko malo fantastickú sladko-kyslú chuť. Bolo mimoriadne šťavnaté.

V osade Brdárka som si z výdatného prameňa so svätým obrázkom nabral vodu a začal som strmšie stúpať. V sedle Hora som si oddýchol a vyšiel som na Vdovčíkovo kreslo. Je to nádherná vyhliadka sponad vysokej skaly. Na Vdovčíkovom kresle končí významová odbočka, no značenie tenkým žltým pásikom pokračuje na Veľký Radzim (991 m). Na kopci je tyč s vrcholovou knihou, ale výhľad je iba čiastočný, severovýchodným smerom. Kdesi v sedle pod Bučinou som núdzovo prenocoval.

2. deň

Sedlo Bučiny – Vlachovo; Hrhov – chata Tanya – chata v Zádielskej doline – Matesova skala – Bodovka – hrebeň Skorušiny

Ďalší deň som zbehol do Vlachova. Zaujalo ma, že niekto turistický chodník nielen vyčistil, ale aj pohrabal hrabľami. Vo Vlachove som si odfotil starú hasičskú striekačku pred požiarnou zbrojnicou a autobusom som sa odviezol do Rožňavy. Tam som zistil, že ďalší spoj mi ide až za 2,5 hodiny. Tak som si v obchode doplnil zásoby a presunul som sa na námestie. Okolo kostola boli rozložené stánky, konal sa tu jarmok. Čoskoro začal program a na pódiu vystupovali deti z miestnych škôl. Bolo to milé, no keď som hlučnú muziku počul aj večer na 15 kilometrov vzdialenej Matesovej skale, už mi to milé neprišlo.

Slovenský kras

Autobusom som sa odviezol do Hrhova. Čakal ma najkrajší úsek výletu, stúpanie výslnnými južnými svahmi na planinu Horný vrch. Išiel som nádherným nízkym lesíkom s dubmi a borovicami, v ktorom bolo veľa drienok. Ešte nikdy som ich nezjedol tak veľa ako dnes. Drienky boli tmavé, sladké, niektoré trochu zošúverené, obschnuté. Spod nôh mi vyskakovali jašterice a priamo na chodníku som videl tri modlivky.

Po čase ma vynikajúco značený chodník priviedol na vápencový hrebienok, ktorým sa prekonávalo záverečné stúpanie. Slnko pieklo a vysávalo zo mňa vodu. Čoskoro som vyšiel na planinu, ktorú pokrýva vysoký les. Chodník sa dosť točí, pretože planina je členitá. Je tu veľa plytkých priehlbní (krasové jamy).

Strmým chodníkom som zbehol ku chate v Zádielskej doline a čakalo ma ďalšie prudké stúpanie. Bolo trochu náročnejšie, pretože zvážnicu zavalili vyvrátené buky. Polom však nebol veľký. Vyšiel som na nádhernú lúku Podmateska. Bola rozľahlá, kosená a rovná ako doska. Rástli na nej bedle. Na západnom konci lúky začala cestička klesať, čo znamenalo, že musím odbočiť doprava. Asi 100 metrov od chodníka je zalesnený vrchol Matesova skala (925 m), ktorý by mal byť najvyšším v Slovenskom krase. Matesova skala klesá smerom na juh mierne, na severnej strane sú strmé skalné zrázy. Kopec je pretiahnutý vo východo-západnom smere a jeho najvyšší bod nie je ľahké určiť. Asi ním bude skala kdesi v strede. Triangulačný kameň je na svahu pod vrcholom. Vrátil som sa na cestičku a vybehol som pod Osadník. Kdesi za Skorušinou som núdzovo prenocoval.

3. deň

Hrebeň Skorušiny – Štóske sedlo – Štóske kúpele – Zbojnícka skala – Kloptaň – sedlo Tri studne – Polianka – chata Izbica – Gelnica

Volovské vrchy

Úsek Cesty hrdinov SNP od Osadníka po Štóske sedlo bol nudný, lebo značka ide po zvážniciach traverzujúcich hrebeň. O vzrušenie sa mi staralo počasie. Od rána hrmelo a podchvíľou slabo spŕchlo. Hľadal som prameň. Minul som tri, ale všetky boli takmer suché, voda z nich sotva kvapkala. Keď som kráčal cez Štóske kúpele, spustil sa silnejší dážď. Okamžite som zahol k potoku a ešte kým bol nezakalený, som si z neho nabral vodu.

Za Štóskymi kúpeľmi je trasa značky zaujímavejšia, pretože ide hrebeňom a zvážnice striedajú chodníky. Na druhej strane, burina po stranách chodníkov mi zmáčala gate. Vodu som mal aj v topánkach, ktoré si už čosi odrobili a po stranách majú výrazné žiabre. To je tak, keď sa človek spoľahne na predpoveď počasia.

Vystúpal som na Zbojnícku skalu (1147 m) a kúsok ďalej na Kloptaň (1154 m), na ktorej je prístrešok s rozhľadňou. Zjedol som tam obed. Dolu v dolinách sa váľali hmly, ktoré poobede, keď prestalo pršať, začali stúpať. Valili sa cez hrebeň a sťažovali mi orientáciu, hoci chodník bol s nimi oveľa tajomnejší a zaujímavejší.

Prišiel som do sedla Tri studne. Tak to by sme mali. Týmto som Cestu hrdinov SNP prešiel celú. Zahol som na sever a kráčal som po modrej značke. Na jednom mieste značka ústila na úvoz, ale hoci som ním išiel hore aj dolu hodný kus, pokračovanie značky som nenašiel. Zostala posledná možnosť, a síce, že značka úvoz križuje. Ako hovoril nejaký detektív, keď zostane posledná možnosť, tak je správna, nech by bola hocijako nepravdepodobná. A tak to bolo aj tu. Pokračovanie chodníka som si nevšimol preto, lebo tu lesníci vysekávali mladinu a kriačie nahádzali práve na značený chodník. Milé od nich.

Po čase chodník vyústil na lesnú cestu. Súdiac podľa plastových štítkov a rozstriekaného blata, pred týždňom sa tu preháňali motorky na známej šesťdňovej. Od motocyklovej federácie bolo veľmi ohľaduplné vyznačiť trasu pár kilometrov po turistickom chodníku. Celkom ma zaujíma, či sa budú unúvať aspoň odstrániť plastové šípky zo stromov. A keď už budú pri tom, mohli by zvesiť aj fáborky so svojim logom medzi Osadníkom a Štóskym sedlom.

Poobede nepršalo a chodníky obschli. Ani v topánkach som už nemal tak mokro, pretože som si zopárkrát žmýkal ponožky. Lenže keď som oddychoval v besiedke nad Gelnicou, začalo sa nebo opäť zaťahovať a blížilo sa hrmenie. V šere som serpentínami rýchlo zostupoval, ale nestihol som to. Keď som bol iba 20 metrov nad cestou, začali z neba padať veľké ťažké kvapky a spustil sa lejak. Po pár minútach som bol kompletne mokrý. Búrka rýchlo prehrmela, ale zo mňa kvapkalo ako z vodníka. Dovliekol som sa na stanicu a cez Margecany som nočným rýchlikom Zemplín odcestoval domov.

Záver

Opäť sa mi potvrdilo, že nech si výlet naplánujem akokoľvek, keď bude trasa dlhšia, vždy na nej budú aj atraktívne úseky. Pri viacdennom putovaní vždy čosi zažijete. Keďže tu som bol na prechádzke v septembri, za 3 dni som stretol iba dve skupinky turistov, cez noc som počúval začínajúcu ruju a počas dňa som sa napchával černicami. Jednoducho, bolo nádherne.

Fotogaléria k článku

Najnovšie