Trasa

Kálnica – Polámaný vrch – Pod Ostrým vrchom – Panská Javorina – Pod Prieľačinou – Bezovec – Tematín – Lúka – Modrovka

Z Kálnice na hrebeň

Začínal som v Kálnici, považskej obci, ktorej pracovité ruky v blízkosti hlavného hrebeňa vystavali peknú útulňu (Izba) a vytvorili príjemné oddychové miesto na Ostrom vrchu. Toľko som si pamätal z predošlej návštevy. Autobus ma okľukou priviedol aj do Beckova pod impozantné hradné bralo, čo ma už zavčas rána dobre naladilo. V Kálnici som sa chytil modrej značky, ktorá za dedinou vystúpala popri vleku lyžiarskeho strediska Piesky na kopec s rovnomenným názvom. Už z mapy sa dalo vyčítať, že nástupom nebude nekonečná dolina, ale dlhý, tiahly, plynule stúpajúci bočný hrebeň. Lúčna pasáž mi neposkytla ďaleké výhľady kvôli oblačnosti, pokrývajúcej celú oblohu. Jar sa dnes len pozvoľna hlásila o slovo. Po lúkach prišli lesy, nekonečne som si užíval samotu a pokoj. Na jednom mieste som pri raňajkách vyrušil dve srnky; v mihu akceptovali moju túžbu po samote a už ich nebolo.

Po nabratí patričnej výšky a križovaní väčšieho polomu som ponad dolinu zahliadol zrúcaninu hradu Tematín, oveľa bližšie vrcholy Prieľačina a Panská Javorina. Prešiel som cez Polámaný vrch a do hodinky som dosiahol hlavný inovecký hrebeň. Vľavo viedla cesta na Ostrý vrch, ku ktorému sa mi viaže spomienka na miesto s krížom, lavičkami a tabuľou nabádajúcou pocestných na zastavenie a oddych. Pred rokom som ju vypočul a nabral sily na ďalšiu púť.

Na rozhľadni a pod rozhľadňou

Ďalším miestom, ktoré zostane natrvalo vryté v mojich spomienkach na Považský Inovec, je Panská Javorina. Leží asi 15 minút od hrebeňa a veru, oplatí sa sem odbočiť. Človek zrazu vyjde z lesa na veľkú lúku, ktorej dominuje štvorpodlažná rozhľadňa. Z nej sú možno najlepšie považskoinovecké výhľady. Napriek nie veľmi priaznivému počasiu som vybehol hore. Na severe sa nezreteľne ukazoval Inovec, kúsok pred ním Ostrý vrch. Na juhovýchode som beznádejne hľadal Topoľčany. Na juhu bol jasný blízky Bezovec a Tematínske vrchy, na západe lesnatá Prieľačina, ktorou mali viesť moje ďalšie kroky. Pod rozhľadňou sú stoly a ohnisko (útulná to kuchynka) a hlavne rozľahlá lúka schopná pojať desiatky ľudí. Uprostred lúky je veľký oblúk od kolies motorových tátošov, čo je asi jediná škvrnka na hladkej pleti Panskej Javoriny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Opäť som sa ponoril do lesov, prešiel Prieľačinu a zakotvil pri rázcestníku pod ňou. Keďže na Bezovec som raz už po červenej išiel, plánoval som tentoraz žltú značku do Hrádockej doliny. No smer na Maliništia mi nebol od začiatku príliš čitateľný, navyše som zvážil zostup do doliny s následným výšvihom na Tematín. Pokračoval som preto po červenej cez Zľavy (s odbočkou k prameňu) smerom na sedlo pod Skalinami. Po stranách začali pribúdať lúky, na jednej z nich ma čakalo milé prekvapenie. Cestu lemovali pásy stromov a pomedzi ne som zazrel, ako sa po lúke zdola ženú tri jelene. V plnom cvale, zjavne ich niečo vyplašilo. Bežali proti svahu smerom ku mne. Bola len otázka času, kedy ma zazrú a prudko zahnú do krovia. Praskot konárikov doznieval ešte hodnú chvíľu.

Na lúke pod Skalinami som správne určil smer Bezovec, čo sa mi pred rokom bez mapy nepodarilo, nechal som sa zlákať poľnou cestou a pomedzi víkendové chalupy som zišiel do dediny. Netušil som vtedy, kde som, našťastie máme na Slovensku pomerne často voľby, takže som si na okne jednej z budov prečítal Volebná miestnosť Nová Lehota.

Z Bezovca na Tematín

Z lúky pod Skalinami sa mi otvoril výhľad dozadu na Panskú Javorinu s maličkou „korunkou“ na vrchole. Smerom na západ sa v ústrety Považiu kľukatila Hrádocká dolina. Za Skalinami ma uvítalo lyžiarske stredisko Bezovec, svahy s vlekmi a pri rázcestníku Chata Šport. Na informačnej tabuli som sa dozvedel čosi viac o Tematínskych vrchoch, ktoré vďaka prítomnosti bielych dolomitov v podloží výzorovo pripomínajú Stredomorie. Podkutý novými vedomosťami som zamieril k poslednému cieľu dnešnej túlačky, k Tematínu, ktorý sa núka na obdiv napríklad aj cestou po diaľnici Považím. Od Bezovca som neprekonal žiadne dramatické stúpanie, keď som pred sebou zazrel peknú siluetu zrúcaniny, hodnú spomienkovej fotografie. Na hrade som našiel pár návštevníkov i niekoľkých brigádnikov. Za miesto odpočinku som si zvolil lavičku tesne za hradbami s výhľadom na západ. Strávil som tu krásnu polhodinku pozerajúc, kochajúc sa a hlavne nerozmýšľajúc. S povznesenou náladou som sa potom pustil dolu Lúčanskou dolinou. Keďže ma v dedinke Lúka odvoz nečakal, šliapal som asfalt až do Modrovky, kde som smútok z návratu do civilizácie veľmi úspešne liečil potúrovým pivkom.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek