Trasa

Jalovec – ústie Jaloveckej doliny – Tokariny – Bobrovecká vápenica – Babky – sedlo Predovratie (Predúvratie) – Ostrô (Ostré) – Sivý vrch – Chata pod Náružím (Červenec) – Bobrovecká vápenica – Jalovec

Na Babky

Autobus ma vyložil uprostred Jalovca a pobral som sa hore dedinou. Za posledným domom som odbočil doľava, aby som čo najskôr prekročil Jalovecký potok. Na chodníčku ma pristavila babička, nech vraj ani nejdem ďalej, mostík zničila voda. Pokračoval som teda poľnou cestou popri družstve a lúkach s pasúcim sa dobytkom. Smeroval som do ústia Jaloveckej doliny, užíval som si výhľady na Širokú a Ráztoku na pravej strane, vľavo na predsunuté Babky a skalné útvary Sokola a Mnícha. Razom vo mne ožila spomienka, ako nás týmto krajom pred časom povodil Tomáš. Prechod tiesňavou Hrtany, výhľady z Mnícha, zostup Medvedzím, pochod Jaloveckou dolinou a večer pod Ráztokou boli splnením turistického sna. Spomenul som si, že pred vstupom do doliny prechádza Tatranská magistrála mostíkom cez Jalovecký potok. Ním som sa dostal k rázcestníku v ústí Jaloveckej doliny, potom ďalšiemu na Tokarinách a čoskoro som bol na Bobroveckej vápenici, ktorej okolie pokrývajú lúky s roztrúsenými chatami. Blízko stojí horský hotel Mních, neďaleko Starú vodu napája Poľovníkov vodopád.

Za chatami začal chodník prudšie stúpať lesom, po polhodine prekrižoval lesnú cestu pri rázcestí nad kameňolomom. Na jednom mieste z cesty smerovala odbočka k vyhliadke na jalovecko-bobrovecké podhorie, o kus ďalej ma z cesty zviedol chodníček k partizánskemu bunkru. So záujmom som si pri neveľkej jaskyni prečítal príbeh o deviatich partizánoch, ktorí tu strávili zimné týždne v období povstania. Cesta príjemne ubiehala až po križovatku zelenej a modrej značky pod Babkami. Zelený chodník viedol vľavo popri Grúni, kde si svoju melódiu vyhrávali motorové píly. Stúpanie spríkrelo, čoskoro som opustil lesy a výhľady pribúdali. Úzky chodník mi na rovnejších pasážach umožnil vydýchnuť si i pokochať sa okolitým svetom. V neveľkej vzdialenosti sa tiahol majestátny západotatranský hrebeň, oveľa bližšie jeho južná ráztocká rázsocha vybiehajúca z Baníkova. Celkom neďaleko, v oblasti Sokola, sa tiahol pás polámaných stromov, svedčiaci o mocnej sile prírodných živlov. Na chodníčku neďaleko odo mňa sa ukázal srnček a čosi veľmi usilovne zhrýzal. Postál som a fotil. Hoci sa párkrát na mňa zadíval, bez pohybu som bol neškodný ako kus skaly. Po chvíli sme sa rozišli a vystúpil som na vrchol Babiek.

Sivý vrch a cesta späť

Konečne som mohol pohliadnuť aj na sever, kam smerovali moje kroky. Hrebienok, ktorý som si odsledoval pred dvomi rokmi z Ráztoky, pozostával z niekoľkých kopčekov a sedielok a ukončoval ho Sivý vrch. Za Babkami ma čakal holý, trávnatý úsek a traverz okolo Malej kopy, za ktorou sa v sedle Predovratie (Predúvratie) opäť pripojila modrá značka. Úzky chodník teraz viedol kosodrevinou, prešiel som Veľkú kopu i Ostrô (Ostré), až odtiaľ som po prvýkrát zočil Sivý vrch. Z tejto strany nepôsobil až tak dominantne ako som očakával. Pozoroval som ho z vrchu porovnateľnej výšky, pričom nás oddeľovalo len sedlo Priehyba. Bol príliš blízko.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Bol blízko – toto zistenie mi na tvári vyčarilo úsmev. Skalné mesto ležalo predo mnou a pohľad na prázdny vrchol predurčoval, že nasledujúcu hodinku bude patriť iba mne. Rýchlo som prešiel sedlom Priehyba, prebrodil som neveľké snehové pole a začal som sa štverať po skalách. Posledné metre som pribrzdil, snažil som sa predĺžiť slávnostnú chvíľu; okrem toho mi pod váhou ruksaku dochádzal dych. Hore som bol na výsosť spokojný. Sivý vrch bol naozaj sivý, mrákava nad hlavným hrebeňom to krásne naaranžovala. V hĺbke ležala dedinka Zuberec, sprava Sivý vrch objímala Bobrovecká dolina ukončená v sedle Pálenica. Nad ním moja obľúbená Brestová, Salatín... a veď to poznáte. V zelenej Bobroveckej doline som objavil Bobrovecké plesá. Každú chvíľu som našiel čosi nové, čas v takýchto momentoch uteká veľmi rýchlo. Najedol som sa, pofotil som a nakoniec som si pri vrcholovej tabuli urobil aj jednu svojfotku. Radovým skalám som prisľúbil skorý návrat a dal som sa na opatrný zostup.

Ostrô (Ostré) som cestou späť traverzoval dobre vychodeným chodníčkom (mimo zelenej značky) a v sedle Predovratie (Predúvratie) som zabočil na modrú trasu. Kosodrevinová cestička vytrvalo klesala, prechádzala do lúk premiešaných stromami, zanedlho ma mala privítať Chata pod Náružím. Vyšiel som spoza lesnej záclony a tu sa na lúke asi 60 metrov odo mňa hrbili tri čierne guče. Až keď zodvihli hlavy s rypákmi, pochopil som, že som stretol diviaky. A nie hocijaké, boli to ozruty, isto mali poriadne vyše metráka. Keď som si spomenul, čo robil so Zdenčim v Strážovských vrchoch malý srnček, nepochyboval som, čo bude, keď si pohnevám týchto tu. Fľochol som pohľadom doľava a tam takmer nepreniknuteľná spleť bujnej lesnej vegetácie. Nuž čo, v najhoršom bude krvavá Mary. Keď som opäť pozrel na diviaky, dvaja sa už otáčali. Vodca váhal, akoby rozmýšľal, či si zaslúžim toľkú pozornosť. Hlasno som tleskol. Potešilo ma, ako verne som napodobnil výstrel z pušky. To sa už otočil aj vedúci a zmizol za svojimi druhmi. Pre istotu som za nimi ešte párkrát „vypálil“.

Nebol som ani pol kilometra od chaty, čiže som čochvíľa skladal batoh z pliec. Tak ako naposledy, aj teraz som prišiel v pracovný deň, takže tu nebolo nikoho. Podľa kapacity chaty a priestoru okolo nej však nie je ťažká predstava, ako to tu žije počas hlavnej sezóny. Z prameňa som si doplnil zásoby vody a pokračoval som v ceste do doliny. Istú dobu som kráčal popri polome na svahu Mnícha, ktorý som zhliadol z Babiek. Minul som rázcestie pod Babkami a odteraz ma čakali len miesta, ktorými som doobeda prechádzal. Bunker, vyhliadka, strom padnutý cez cestu, klesanie lesom, asfaltka pomedzi chaty. Neodpustil som si zastávku na doplnenie tekutín v horskom hoteli Mních a odšliapal som tiež posledný cestný úsek do centra dediny Jalovec.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek