Hora Zvir – Eliášovka a späť

Trasa

Litmanová, pútnické miesto na hore Zvir – Eliášovka (Góra Eliaszówka) – kuriérsky chodník – pútnické miesto Zvir

Pri plánovaní prichádzali do úvahy dve trasy: po modrej z obce Jarabina do sedla Čierťaže a odtiaľ po žltej až na vrchol alebo z obce Litmanová cez sedlo Rozdiel. Ani jedna trasa nebola vhodná pre nás (voľný poldeň), predovšetkým pre dĺžku viac ak 20 km. Preto padlo rozhodnutie využiť množstvo neznačených trás vedúcich na vrchol udávaných v rôznych mapových podkladoch.

Východiskom mala byť priamo obec Litmanová, ale v rámci “topologickej“ prípravy som sa dočítal, že v pracovných dňoch je možné prísť autom až k pútnickému miestu na hore Zvir, čo nám dnes plne vyhovovalo. Na hranici areálu je parkovisko s informačnou tabuľou a popisom jeho stavieb, ale úplne nová cesta umožňuje (zákaz vjazdu platí pre autobusy) pokračovať ďalej. Priamo v areáli po niekoľkých zákrutách sú vybudované ďalšie parkoviská a slušná infraštruktúra – informačná kancelária, toalety a otvorený bufet, všetko s ochotným personálom.

Priamo na mieste práve prebiehala omša pre hasičov a policajtov a parkovisko bolo na radosť motoristov zaplnené asi všetkými mobilnými radarmi z priľahlých okresov. Keďže sme nepotrebovali "pomáhať a chrániť" ani od policajtov ani od toho kto sa im tam vraj prihováral (nemyslím ministra), vyrazili sme hneď k cieľu našej cesty. Na orientačných tabuliach je smerom k Eliášovke (Góra Eliaszówka) znázornený neznačený chodník, ktorý začína priamo pri bufete. Pokračuje pozvoľným stúpaním, vedúcim cez nie príliš divoký zmiešaný les, lemovaný sem-tam čučoriedkami. Vo vyšších polohách pribúdajú smrekovce a tiež čučoriedok je čoraz viac (čo pochopiteľne paralyzuje postup vrcholového družstva). Chodník je neznačený, ak nepočítam cedule ukazujúce smer na Litmanovú, stužky povešané po konároch či sväté obrázky pritlčené po stromoch, označujúce pútnikom smer z Pilohova (miestna časť Mníška nad Popradom) do Litmanovej. Časom však chodník začína klesať a máme pocit, že nás vzďaľuje od cieľa našej cesty. Tak ho opúšťame a chodníčkami vyšliapanými pomedzi čučoriedky stúpame k vrcholu, ktorý len tušíme.

Keď ale narazíme na hraničný kameň, vieme, že nemôžeme byť ďaleko. Naozaj, po pár metroch sa medzi stromami objaví konštrukcia nedávno vybudovanej "eurorozhľadne". Počasie však neumožnilo pekné výhľady, a tak len podľa mapy môžeme tušiť, čo nám ostalo skryté. Na vrchole sa stretávame s poľskou zeleno značenou trasou, je tam vybudovaný altánok, v ktorom práve odpočívalo niekoľko cyklistov, ktorí sem vystúpali z Poľska.

Z vrcholu pokračujeme značkovanou trasou na juh – tzv. kuriérskym chodníkom, ktorým v časoch II. svetovej vojny putovali utečenci z Poľska smerom do Maďarska. Trasa je ale iná ako výstup. Okrem lesných úsekov striedame niekoľko lúk, na ktorých nás slniečko trochu rozohrialo. Neskôr však žltú opúštame a „náučným“ chodníkom sa vraciame po vrstevnici k východisku našej trasy. Sme trochu prekvapení, že sa z lesa vynoríme na jednom z parkovísk v pútnickom areáli, keďže na jeho schéme odkaz na vyznačený chodník nebol.

Zhodnotenie

Napriek nie ideálnemu počasiu bol výstup na Eliášovku (Góra Eliaszówka) príjemným poldenným spestrením pobytu na východe Slovenska. Ako som spomenul v úvode, kto chce, môže si naložiť viac prípadne spojiť túru s návštevou Jarabinského prielomu. Je preto dosť prekvapujúce, že zmienky o výstupoch sú pomerné skúpe, pritom potenciál prilákať turistov (najmä po vybudovaní rozhľadne) miesto má.

Možno je to aj chaotickým značením. V rámci projektu „Cesta minerálnych prameňov“ bolo v regióne vyznačených mnoho kilometrov turistických trás, ale podľa všetkého bez koordinácie s Klubom slovenských turistov Stará Ľubovňa alebo poskytovateľmi mapových podkladov. Takže ani v Hikeplanneri sa nedozviete o možnosti pripojiť sa na žltú po označenom náučnom chodníku zo Zviru. Navyše tiež spomínaný kuriérsky chodník na mnohým mapách chýba, či dokonca je označený ako zrušený. A už vôbec nerozumiem, prečo pri množstvo chodníkov a chodníčkov (a peňazí vrazených do areálu a projektov ako bola „Cesta minerálnych prameňov“) niekomu nenapadlo vyznačiť podľa normy aj jednu priamu trasu zo Zviru na Eliášovku, aby ju bolo možné zokruhovať so žltou značkou.