Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Zlodej, Malý a Veľký Milič

Babie leto je v plnom prúde, s manželkou dostávame priepustku od detí a tak narýchlo hľadám miesto, kde by sme si užili teplé lúče a navštívili miesta, kam sa bežne nevieme s dvojicou predškolákov dostať. Pohľad mi v mape spočinie na trojici kopcov na maďarsko-slovenskej hranici. Je to Zlodej, Malý a Veľký Milič. Zbalíme drobný proviant a narýchlo vyrážame.

Vzdialenosť
13 km
Prevýšenie
+837 m stúpanie, -836 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 01.11.2015
Pohoria
Maďarsko: Slanské vrchy (v maďarčine ako Szalánci-hegység), ale v Maďarsku ako Zempléni-hegység (v preklade Zemplínske vrchy) alebo tiež Tokaji-hegység/Tokaj-Zempléni-hegység (v slovenčine ako Tokajské vrchy alebo Tokajsko-zemplínske vrchy)
Trasa
Voda
upravený prameň po trase
Doprava
Pusztafalu (parkovisko na námestí)
SHOCart mapy
» č.1110 Košice juh (1:50.000)

Trasa

Pusztafalu – Zlodej (Tolvaj-hegy) – Malý Milič (Kis-Milic) – Veľký Milič (Nagy-Milic) – Pusztafalu

Po necelej hodinke jazdy z Košíc parkujem auto na námestíčku v Pusztafalu. Koncovej dedinke učupenej pod sopečnými skalami severného Maďarska. Tak ako okolité viesky, aj tu je vidieť dobrých gazdov, ktorí sa venujú zveľaďovaniu domov ako aj verejných priestranstiev. Lacno, ale účelne.

Bočnou uličkou sa vyberieme v ústrety monumentálnym skalám na hornom konci dediny. Značka by tu vraj mala byť, no nachádzame len chodník a farebnú čiaru v navigácii. Neprekáža, boli sme na tom aj horšie. Cez romantické lúky, rašelinisko pod skalami a nakoniec aj riedky les. Značenie sa objavuje až v lese, no smeruje dvomi smermi. Posmelený sa vyberiem prudko nahor. Dolinka je vymletá, potôčiky tu povytvárali spleť výmoľov v sopečných násypoch. Krásna a zaujímavá krajina, no keď značka odbočí doľava, vyberieme sa po partizánskych chodníčkoch. Po pravej ruke máme skalné rímsy, ktoré sme obdivovali z dediny. Výhľad z nich musí byť luxusný a môj predpoklad sa po chvíli potvrdí. Teplo sála na plné obrátky, kocháme sa jesennou farebnosťou všetkého navôkol. Sopečná krajina, pokrútené stromy a pod nohami okrem skál tiež prašný tuf. Orientácia je trochu náročná, no bez snehu vidieť vychodený chodník, pokračujúci stále nahor. Necháme sa ním viesť a stúpame pomedzi skalné útvary. Občas vzdušne, občas pomedzi krovie. Pripomína mi to svahy krasových planín, no toto nie je vápenec, ale tuf. Jednoducho, celé dobré. Na najkrajšej skale s pokrúteným stromom rozkladáme bufet, dávame si obed a kocháme sa krajinou pod nohami. Diaľky kazí opar, no farebné divadlo lesa v blízkosti to celé vynahradí. Skutočná „dušičková“ atmosféra, na tričko a kraťasy.

Ako si tak sedíme, premýšľame kade ďalej. Návrat je možný, ale mňa oveľa viac láka blízky vrch Zlodej (Tolvaj-hegy). Čnie sa priamo nad nami, les vyzerá priechodný, a keď po pár metroch nájdeme pozatierané turistické značky, je to jasné. Ideme nahor, priamo. Chodník je stále zreteľný, trocha sa zapotíme, no netrvá dlho a sme pri andezitových bralách. Ihly sa týčia do výšky do 10 metrov, poslušne ich teda obchádzame až ku hraničným pätníkom. Tu už pokračuje regulárna značka aj s rázcestníkmi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Hrebeňovka sa teda môže začať. Stúpame, klesáme, kocháme sa farbami a teplom. Biele hraničné stĺpiky nás neomylne vedú. Vo výraznom sedielku sa nenápadne pripojí červená značka, ktorú sme dole opustili kvôli vyhliadke na skalách a skratke na Zlodeja. Chodník po štátnej hranici je tu príjemný, stále mení smer a sklon. Pri novotou smrdiacom posede nasleduje ufučaný úsek. Sme na konci lávového prúdu a musíme sa vyštverať nahor. Fučím statočne, manželka sa mi zhora smeje, že kde som tak dlho. Ponúknem jej teda nosenie spoločného batoha a keďže odmieta, premiestnim polovicu fľaše z chrbta do brucha. 120 výškových na 300 metroch je celkom výživných. Predstava, že tadiaľto jazdia cyklisti, je výzvou, pre oba smery. No keď hore nájdem odtrhnutý nárazník z auta, zostáva mi rozum postávať. Hrebienok je ostrý, s výhľadmi iba na maďarskú stranu. Najkrajšia vyhliadka je priamo na hrad Füzér (slovensky Fizér), dominantu tejto časti Slanských vrchov.

Ja už rátam metre k inej dominante. Je ňou vyhliadková veža na Malom Miliči. Ledva dokončená, rozbitým okolím stále pripomína stavenisko. Ešte nezašpineným dreveným schodiskom sa dostaneme na tretie poschodie s vyhliadkovou terasou. Ponúka však pohľad len smerom na juhovýchod. To nie je kritika, len zhodnotenie stavu. Netreba byť ani sklamaný, teória hovorí, že sú na dohľad nielen ukrajinské, ale aj rumunské Karpaty. Necháme sa teda prekvapiť, či hľadači vzdialených kopcov odtiaľto niečo ulovia.

Hore dosť fúka, spravíme si rýchle selfíčko a ideme na vedľajší kopec. Veľký Milič je ozdobený betónovým obeliskom, na ktorý nejaký umelec doplnil slovenský štátny znak vo farbách maďarskej trikolóry. Neriešime, či ide o recesiu alebo vážne posolstvo. Je tu síce lavička, no výhľady sú nulové, a tak ideme do doliny. Kúsok sa vrátime pod Malý Milič a odbočíme na značku. Krútime sa zapadaným chodníčkom, aby sme sa zjavili pár metrov pod vežou. Nabudúce budeme vedieť, že z vyhliadky rovno nadol a nie dookola... Chodník začne prudko klesať do doliny. Naozaj nepríjemne, lístie sa šmýka a zišli by sa aj paličky. Skalka po ľavej strane ponúka pekný výhľad, prakticky rovnaký ako veža povyše. Pred jej výstavbou sa tu podľa stôp zastavil nejeden turista. Teraz to asi všetko zarastie.

Klesanie sa zmierni, chodník sa vinie listnatým lesom s vôňou jesene. Z hrebienka zabočíme doľava. Drží sa tu zvláštna namodralá hmla, ktorá dodáva mystickú atmosféru. Nechápem pôvod javu, ktorý po chvíli zmizne, no to už sa blížime k streche chatky. Najlepšie roky má za sebou a hoci ju občas niekto navštívi, rekonštrukcie sa asi nedočká. Sú tu však nové lavičky, pramenisko a informačná tabuľa. Neznalosťou ugrofínštiny sa z nej nič nedozviem, no obrázky dávajú tušiť, že kedysi to bolo dôležité miesto. Končí tu stará cesta, v lese vidieť základy akýchsi budov. My sa však vyberieme po značke popri potoku. Strácame metre až prídeme na križovatku s mostom ponad hlboký jarok. Miesto hneď spoznávam podľa historických fotiek na predošlej informačnej tabuli. Staručká cesta je doslova vykopaná v strmom svahu a poskytuje obmedzené výhľady na Pusztafalu v posledných lúčoch slnka. Jednoducho nádhera. Stočíme sa a prichádzame do sedielka s novou zemľankou. Na spanie je nevhodná, ale na prečkanie lejaku vďaka jednoduchej lavičke je použiteľná.

Odbočíme doľava a lesom popri jarku schádzame nad dedinu. Domáci chystajú drevo, ubrechaní strážcovia dávajú o sebe vedieť. Od kostola sa trúsia babky v čiernom a debatujú pri bráničkách, ako sa lúčia so susedou a pokračujú ulicou ďalej. Do toho my dvaja, ktorí namiesto rozhovoru môžu poskytnúť ledva tak odpoveď na pozdrav. Neprekáža, prídeme k autu, počkáme, kým gazda preženie námestím svoje kravky a môžeme ísť domov. Hodinka jazdy a z lesnej farebnosti sme znova v panelákovej.

Fotogaléria k článku

Najnovšie