V ten deň je počasie mrzuté. Neprší, no je hmlisto. Predpoklad dobrých výhľadov je minimálny. Aj napriek tomu sa nevzdávam. Od Rimavskej Soboty v smere na Veľké Teriakovce je rozhľadňu vidieť. Zdá sa, že kopček je dosť vysoký, no verím, že výstup stihnem tak, ako som si ho naplánovala. Z dedinky Nižný Skálnik.

Trasa

Nižný Skálnik – Maginhrad (rozhľadňa) a späť

Z obce je objekt môjho záujmu vidieť pekne. Odhadujem chodník cez lúku, potom kúsok po lese. Keď sa miestnej obyvateľky opýtam, kadiaľ na vežu, odkáže ma na Malé Teriakovce. Trošku ma to zaskočí, no ja sa nevzdávam a radšej ostávam v Skálniku. Lákavo totiž pôsobí socha, ktorú som si všimla v diaľke na lúke a ktorá mi akosi vychádza, že bude na značke smerujúcej k rozhľadni. Zelenú značku čoskoro nájdem. Odchádzajúc od auta stretám človiečika s veľkým brvnom na pleci. Keď sa mu pozdravím vypleští neveriacky oči. Zastaví sa, chvíľku sa na mňa díva. Keď sa na neho usmejem, rozbehne sa s nákladom do dediny. A mňa pochytí obava, či si auto po návrate z kopčekov nájdem v poriadku...

Výstup

Pár metrov za dedinou sa dostávam do pomerne mokrého, blatistého terénu. Našťastie dlho netrvá. Prichádzam k prvej soche postavičky. Je naozaj pekná, no vôbec netuším, čo predstavuje. Len kúsok ďalej nasleduje krásny smerovník, drevená plastika. Takéto následne stretám po celej trase výstupu na križovatkách turistických chodníkov, prípadne odbočkách. Lúkou poza družstvo prichádzam k mohutnej soche - ku drevorezbe, čo vidieť z dediny. Nazvala som ju Budzogáň. Pri nej stojí okrúhly stolík s lavičkami. V nevľúdnom počasí to celé pôsobí prívetivo. Nezastavujem sa však, počasie sa zhoršuje a rada by som prišla k veži pred dažďom. Prichádzajúc pod les sa dostávam na čistinku, kde sú ďalšie drevené sochy. Dávajú miestu zvláštnu, duchovnú atmosféru. Čo však nechápem, jedna zo sôch má odpílenú ruku...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Les je na jeseň bez lístia na stromoch. Napadané na zemi skrýva záludnosti. Terén začína stúpať, na chodníku sa dosť šmýka. Zo zelenej asi po 500 m vedie odbočka na rúbanisko. V domnení, že asi tadiaľ vyvážali materiál na stavbu sa vyberám po nej dúfajúc, že výstup bude príjemnejší. No čoskoro sa presvedčím, že som sa mýlila. Premočený chodník s množstvom haluzín sa šmýka, prudko stúpa. Našťastie, nie dlho. Po chvíľke sa ukazuje strecha rozhľadne, následne celá. Pri plánovaní doma mám pocit z fotiek rozhľadne, že betónová podstava má zabudované dvere. Obávam sa, že keď prídem k nej, budú zatvorené. To by bolo dosť nepríjemné. Našťastie, moje zdanie je klamné. Dômyselne postavená betónová podstava je obložená kamením, no dvere na nej nie sú. Je tu možnosť úkrytu pred nepriazňou počasia. S radosťou vystupujem na najvyššie poschodie drevenej stavby. Zhora vidím pekne "vyzdobené" okolie. Vyzdobené preto, že sa tu nachádzajú drevené plastiky a zaujímavé, pekné lavičky. Je však vidieť, že okolie ešte upravujú, čistia od haluzín. Výhľady sú kvôli hmle biedne. No dovidieť aspoň na Nižný Skálnik, Veľké a Malé Teriakovce, lesy a lúky pod rozhľadňou. Myslím si, že pri peknom počasí a dobrej viditeľnosti bude čo obdivovať. Rozhľadňa je na správnom výhľadovom mieste. Po zostupe doplním tekutiny, trošku sa poprechádzam po okolí, čítam si informácie na tabuli o výstavbe 16,8 metrov vysokej rozhľadne.

Zostup

Pre návrat si zvolím radšej chodník po značke, ktorá vedie lesom. Neriskujem šmýkanie sa po prudkom teréne rúbaniska. Zisťujem však, že nič tým nezískam. Začiatok zostupovej trasy je tak isto prudký. Okrem šmykľavého terénu sa pod lístím skrývajú kamene. Veľmi opatrne zostupujem po časť, kde sa konečne terén zmierňuje.

Vychádzajúc z lesa na lúku začína mrholiť. Zmočená tráva mi čiastočne čistí vibramy obalené blatom. Mrholenie ma nepoháňa. Teším sa z túričky a zo všetkého, čo je jej súčasťou. Až teraz si urobím fotečky so sochami, zapózujem si pri Budzogáňovi. Z lúčnej jablone, plánky, si odtrhnem jabĺčko, no je kyslo-trpké. Posledné metre trasy ma čaká ešte blato. Snažiac sa ho obísť rozmýšľam, že by najbližšia túrička mala byť na snehu, nech sa strasiem blatiska. V diaľke vidím auto. Príduc k nemu ho obídem dookola. Kontrolujem pneumatiky. Našťastie ja všetko v poriadku. Začína pršať. Rýchlo prezúvam vibramy, nasadám do sucha auta. Ešte na chvíľku pozriem na rozhľadňu a spokojná odchádzam domov.

Počas túričky a prechádzania okolo sôch rozmýšľam, že sa opýtam v dedine, čo sochy znamenajú a od koho sú. No v dedinke nestretám ani živáčika. Nemíňam žiaden obchodík, ani otvorenú krčmu. Až doma zisťujem podrobnejšie, veľmi zaujímavé informácie o Maginhrade. O tom, že v neďalekom Vyšnom Skálniku sa narodil Ján Botto a práve Maginhrad je hlavným motívom jeho diel Povesť o Maginhrade a Báj Maginhradu. Tiež sa dozvedám, že drevené sochy sú sochy maginhradských rytierov, ktorí sa spomínajú v miestnej ľudovej povesti. Len meno ich tvorcu som nezistila. Môj výlet je súčasťou budúceho náučného chodníka Po stopách Maginhradu, ktorý bude mať po dokončení 12 zastavení a povedie z Vyšného Skálnika cez Maginhrad do Nižného Skálnika.

Súvisiace odkazy

Hrad Maginhrad / Magin
Vrch Maginhrad je opradený povesťami a spomína sa aj v básňach
Rozhľadňa sa stala ďalšou atrakciou v regióne
Svätý Grál na Slovensku? Je to možné, stopy vedú do Nižného Skálnika

Autori fotografií: Andrea Grunská a Tomáš Trstenský

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek