Akcia "Predvianočná kapustnica" bola predo dvermi a účastníci z celého sveta potvrdzovali svoju účasť na základe výzvy hlavného zásobovača salaša, strýca Laca.
"Spasibo Lacimu za pismo, mne očiň panravilos, ja včera byl na diskoťeke, utrom u miňa očin boľnaja galava, ja jiščo pijanyj, nu ja očin rad patamu, što my uvidim sa čerez nedeľu na dače mužika Jana," písal major Rastislav rodený v 69-tom.
"Czesc chlopaki. Jestem na targach w Krakowie, dľa tego tyľko šipka odpoviedž: na pewno prijade w piontek i spotkame se na guže. Bardzo se czešim, do zobaczenia," hlasil svoju polohu Maťo s veľkým D.
"Amigos queridos y tío Laco, hombre zo Zvolena prísť v piatok večer, abo sobota maňana, priniesť muchas cervezas para tío Laco y para su amigo viejo Juan ´el fundador del turismo en la región Turiec´, priniesť aj alcohol de ciruela para Suco y otros amigos. Hasta la vista muchachos!" zvestoval Martin, ktorý si pred meno aj bicykel zvykne pridávať.
Správca Janči nepísal už nič, nebolo vlastne čo a svoje slová rozumne šetril do nočných debát.

Metrový knôt

A tak sa v piatok skoro ráno, týždeň pred Vianocami, mierne nevyspatý po firemnom večierku ocitám silou vôle vo vlaku a v momente zaspávam. Pred Trenčínom ma budí Rasťo zisťujúci moju polohu. Odpoveď takmer ležmo mu zjavne nepostačuje, a tak pridávam aj číslo vagóna, v ktorom sa nachádzam. Úspešne pristupuje, vyťahuje z batoha desiatové pivko a cesta je razom veselšia. Vystupujeme v Ružomberku, kde nás očakáva Maťo a naše výstupové mužstvo je tým pádom kompletné.

Sumarizujeme stav zásob v batohoch, chlapci sú solídne pripravení, ja naopak takmer vôbec, a preto nás návšteva hypermarketu neminie. Zbesilo pobehujem pomedzi regálmi a plním košík zvesela, až mi v jednom momente oťažieva ruka a ja si uvedomujem, že celý jeho obsah budem musieť niesť na chrbte. Vykonám preto rýchlu kontrolu a pár vecí putuje späť do regálov, každý ušetrený gram je dobrý a v zmysle - čo nemám, nebudem potrebovať - opúšťam všetkými farbami blikajúci chrám konzumu. Tesne pred východom však pri jednom stánku podľahnem čaru Vianoc a tmavým očiam mladej predavačky. Za posledné drobné kupujem balenie prskaviek. Prskavky na Vianoce musia byť. Horko-ťažko sme zavreli veko kufra a sami sa naložili do vnútra, ale podarilo sa. Celý natešení vyrážame smer Liptovské Revúce, s miernym časovým sklzom, ale predsa. V tom však zazvoní telefón a hlavný zásobovač salaša Laco zadáva úlohu nečakanú: "Kúpte knôt do petrolejky!" A sme došli. Kde my teraz v Ružomberku zoženieme knôt? Nikto z nás knôt do petrolejky asi v živote nekupoval a zrazu takáto úloha. Návrat do hypermarketu bez úspechu, drogéria taktiež, papiernictvo obďaleč nula bodov. Pomaly ale isto strácame nádej. Ale vydať sa bez uposlúchnutia rozkazu v zime na salaš, rovnalo by sa pravdepodobne zabaveniu všetkého piva a nocľahu na povale v letnom spacáku bez karimatky. Toto nikto z nás riskovať veru nechce, a tak sa Rasťo, sťa najstarší jedinec nášho mužstva vydáva na bojovú misiu nevedno kam. 15 minút ho niet, ale nakoniec s výrazom úspešného lovca a s knôtom zovretým v pästi nastupuje do auta. "Nevedel som aký mám zobrať, tak som zobral aj z tenkého aj z hrubého po metri," zahlási skromne. Maťo roztočí štartér a konečne sa vydávame na cestu. Kde knôt Rasťo zohnal, dodnes nikto netuší.

Prichádzame na turistom dobre známe parkovisko vo Vyšnej Revúcej. Parkujeme pekne z kraja a pomaličky začíname pakovať batohy a obliekať jednu vrstvu za druhou. Je prekvapivo chladno a celkovo dosť pochmúrne. Ani neviem odkiaľ prilieta otázka o jednom štartovacom pivku. Každý zareaguje po svojom a už sedíme v krčme. Čakáme, kým krčmárka načapuje. Medzičas nie je zlý, niečo okolo 14.30 h, hore sme tak za dve a pol hodiny, takže akurát sa začne stmievať a budeme klopať na dvere salaša. Proste brnkačka. V kľude vychutnávame pivko a atmosféru miestneho pohostinstva, možno padne za obeť aj nejaké to poldeci, ale kto si to má pamätať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hučanie v hlave

Čas opäť pokročil a nám sa veru treba pobrať, zdvíhame kotvy a na otázky prísediacich štamgastov o cieli našej cesty odpovedáme jednoducho. Hore na salaš! Aj na nás trochu divne pozerajú, že kde sa to títo pochábeli o takomto čase idú štverať, ale to už zatvárame dvere a pomaly kráčame dedinou. Slnka za celý deň veľa nebolo, a tak je v Zelenej doline celkom chladno a nekráča sa mi veru najlepšie. Popri debatách však cesta ubieha celkom rýchlo a ocitáme sa na konci cesty v doline, dopĺňame tekutiny, kvôli drobnému mrholeniu obliekame nepropro nepototo a nasadzujem si snežnice. Snehu sa mi zdá akurát dosť, tak prečo nie. U chalanov nenachádzam pochopenie a začínajú prudko naberať výškové metre iba vo vibramkách. Asi po 500 metroch zhadzujú batohy a obúvajú vynález aj oni. Snehu pribúda, sťa by každým metrom a ozaj sa ide v snežniciach lepšie. Mrholenie sa mení na sneženie, svetlo na pološero a napredujeme tempom, ktoré by som radšej ani tempom nenazýval, hlavne že napredujeme. Pri ďalšom oddychu vyťahujeme čelovky, reku vyberme teraz, potom na hrebeni nebudeme musieť. Horkýže hrebeň, asi o 10 minút, keď prechádzame lesom, sú nám čelovky nápomocné. Vcelku prekvapivo rýchlo sa nám zotmelo. Kto by to bol čakal? V decembri po 16-tej.

Dobrá nálada nás ani za tmy neopúšťa. Vychádzame z lesa na lúku pod Kýškami za solídnej tmy a len intuitívne pokračujeme skratkou smerom na hrebeň, aby sme nemuseli šliapať až na Kýšky, ale ocitli sa na hrebeni kúsok od Koniarok. Na lúke nás víta hustnúce sneženie a nepríjemný vietor, každú chvíľu meniaci smer a intenzitu. Pod ťarchou batohov začíname byť trochu unavení. Nikto to síce nahlas nepripúšťa, ale je to jasné každému. Šliapeme takmer 3,5 hodiny a na salaš to máme ešte hodný kus. Trošku sme to s časom podcenili. Teda dosť. Pokračujeme z nohy na nohu a neviem sa stále zbaviť akéhosi hučania v hlave. Chalani sa mi na pár metrov vzdialili, a tak len mlčky hľadím pred seba a počítam kroky. Kúsok pod hrebeňom ma čakajú, prichádzam k nim a s radosťou zisťujem, že hukot sa mi nezdal. Žiadny hukot v hlave, ale fičák na hrebeni. Duje taký vetrisko, že sa ma v momente začne zmocňovať chlad. Spoločne si schuti zanadávame, trochu sa nám uľaví a rýchlym krokom sa poberáme ďalej. Od salaša sme tak pol hodinku chôdze, už to len nejako dobojujeme. Hmla, vietor a sneženie nám zabezpečujú výhľad akurát od jednej tyče zimného značenia po druhú. Pekne so sklonenými hlavami jeden za druhým prešliapávame stopu hrebeňom. Pri každom oddychu pozorujeme ako naše stopy miznú vo vetre takmer v sekunde, a v druhej sekunde nám začína byť zima a preto radšej kráčame ďalej. Vietor mi však bičuje tvár drobným pichľavým snehom a začínam mať pocit, že mi horí jedna strana tváre. Siahnem rukou na líce a odtŕham kúsok ľadu aj s neoholenou bradou od pokožky. Nič moc pocit, poviem vám. Naprávam si čapicu, bufku si vyťahujem takmer na oči, zaťahujem kapucňu, čo to dá a valím ďalej. Pred sebou vidím len dve čelovky. Lepšie povedané akési svetlé machule v tme. Prichádzame na Koniarky a začínam mať pocit, že to prežijem. Doteraz som si veru nebol celkom istý sám sebou, ale teraz viem, že som kúsok od vykúreného salaša.

Ľad na chrbte a blúdenie

Stojíme pri smerovníku tesne pri sebe, tvárami otočenými k sebe a hrešíme ako pohania. Skrátka na Vianoce majú ľudia k sebe bližšie. Zvoní telefón. Horko-ťažko sa mi ho podarí vybrať skrehnutými rukami z vrecka a zodvihnúť. Vo vetre nepočujem ani slovo a keďže som ho s rukavicou ani náhodou nevedel ovládať, tak mi teraz bez rukavice omŕza ruka. Kašlem na to, schovávam ho do vrecka a nasadzujem rukavicu. Skvelý to pocit mať ruku ako tak v teple. Viem, že mám niekoľko zmeškaných hovorov od Laca a Jančiho a je mi jasné, že majú o nás starosť. Sme blízko, tak sa im nepokúšame volať a poberáme sa po zimnom tyčovom značení ďalej. Viditeľnosť je vskutku pár metrov a sme radi, keď pred sebou zbadáme ďalšiu tyč. Kráčam so sklonenou hlavou. Míňam tyč, zdvihnem hlavu, nič nevidím, a tak len pekne z nohy na nohu ďalej. V hmle vidíme akurát tri biele kužele našich čeloviek a poletujúci sneh. Terén sa dvíha a uvedomujeme si, že od Koniarok žiadne stúpanie nie je, tak sa poberáme kúsok doľava, ale žiadnu tyč aj tak nenachádzame. Je mi naozaj zima, hlavne na chrbte mám pocit nepríjemného chladu. Snažím sa nahmatať si boľavé miesto na chrbte a ostávam celkom prekvapený, keď mi v ruke ostane statný kus ľadu. Poslednú pol hodinu fúkal prevažne bočný vietor, ktorý mi nafúkal medzi chrbát a batoh osobný závej, meniaci sa telesným teplom na kus ľadu. Rozum mi zastáva nad týmito udalosťami a naše blúdenie tomu vôbec nepomáha, teda pomáha dokonale.

Vraciame sa späť ku smerovníku a snažíme sa trochu spamätať. Vieme, ktorým smerom zhruba máme ísť, avšak tyčové značenie mizne asi po tretej tyči a nikto z nás na seba nechce prevziať ťarchu určenia ďalšieho smeru. Vyberáme sa ešte raz rovnakým smerom, ale scenár sa opakuje, zájdeme ešte väčší kus doľava, ale bezúspešne sa vraciame naspäť ku smerovníku. Blúdime hodnú chvíľu a nevzdialili sme sa od smerovníka možno ani 200 metrov. Rozumný úsudok ma asi opustil, keď sa začínam zamýšľať nad tým ako si vykopem záhrab a či mi letný spacák a dve termofólie budú stačiť, aby som sa dožil rána. Uspokojujem sa, že určite áno, a keď bude najhoršie, tak mám ešte fľašu borovičky. Jednoducho, predstava príjemnej noci ma dokonale opantala. Späť do reality ma dostáva až Rasťo hrešiac nad telefónom spadnutým do snehu, keď ho vyhrabáva holou rukou. Maťo sa snaží bezúspešne nakopnúť GPS-ku a Rasťo sa snaží dovolať Lacovi. Nejakým zázrakom sa mu to darí a aj vietor na chvíľu ustal, a tak je aspoň čo-to počuť. Laco nás ubezpečuje, že sme išli dobre, a že len máme ísť priamo po tyčiach hore kopcom, že zimná cesta vedie inak ako letná. To sú posledné slová, ktoré mu rozumieť, tak vyrážame po tretíkrát totožným smerom. Tentoraz tvrdošijne šliapeme do kopca a po niekoľkých minútach narážame na ďalšiu tyč. Toľko radosti pri pohľade na kus dreva som nezažil a asi ani nezažijem. Nálada sa razom obracia, pridávame do kroku a s vervou sa prebíjame cez nafúkané záveje. Prehupneme sa cez kritický hrebienok a zrazu pred sebou vidíme nejaké svetlo. Mysliac si, že to bude Laco, ktorý sa nám vydal naproti, rázne pridávame do kroku.

Halucinácie a svetielko nádeje

V amoku nejako veľmi strácame výšku a svetielko nádeje je nejako vysoko nad nami. Kričím na Rasťa nech stojí, ale ten ma zjavne nepočuje, a tak Maťo, ktorý je niekoľko metrov predo mnou, reprodukuje moju výzvu, ktorú už započuje. Navzájom sa čakáme a opäť prehodnocujeme situáciu. Už nemôžeme ďalej klesať, tak sa rozhodujeme traverzovať svah pekne po vrstevnici a miestami trocha spätne naberáme výšku. Je úmorné sa prebíjať čerstvými závejmi, ale cítime, že sme blízko, a tak vôbec neprekáža, že sme takmer na konci so silami. Svetielko na chvíľu zmizlo, ale pokračujeme stále vpred akoby sme presne vedeli, kam máme ísť. Nemáme však ani páru, ale napriek tomu kráčame. Zrazu sa svetielko nádeje objaví takmer pri nás a my naňho s radosťou kričíme. Je to solídne prekvapenie, keď zistíme, že to nie je ani Laco ani Janči. Ale nejaký Čech na lyžiach, ktorý má toho dosť asi tak ako my a za ním ešte párik rovnako mladých ľudí so šteniatkom huskyho. Halucinácie sú tu, pomyslím si. Čumíme na seba ako na prízraky. Vravia niečo o tom, že idú z Tureckej celý hrebeň v nečase a hľadajú salaš pod Suchým vrchom. Cieľ máme rovnaký, ale kadiaľ to nikto netuší. A keď sa pozriem do očí psíka až mi je ľúto, s ním by som sa o jednu termofóliu veru podelil. Vietor akoby zázrakom chvíľu rozfúkal oblačnosť okolo nás a po krátkom rozhliadnutí sa sme nadobudli po dlhej dobe pocit akej - takej istoty.

Vyberáme sa voľnejším priestranstvom pomedzi smreky a po niekoľkých minútach naše zraky zrazu spočinú na svetlách sviečok horiacich za oknami salaša. Neviem, čo prežívajú chalani predo mnou, ale mám pocit akoby som dobyl južný pól... alebo aj severný. V tom istom momente blikne do tmy čelovka a mne je jasné, že toto halucinácia nebude. Laco postáva na priedomí a neveriacky krúti hlavou. Vyzúvame si snežnice, palice hádžeme ku dverám a padáme na lavice v salaši. Po takmer 6-tich hodinách boja s počasím a vlastnými silami, sa ocitáme tu. V miestnosti s pieckou, stolom, dvomi lavicami, dvomi posteľami a blikajúcou petrolejkou. Na Salaši s veľkým S. A ako tu býva zvykom, ani sme sa nevyzliekli a máme pod nosom ruku so štamperlíkom borovičky. Tentokrát neoblomne odmietam, necítim si takmer polovicu končatín, som absolútne vyčerpaný a jediné, čo teraz potrebujem, je kúsok tepla a chvíľa pokoja. Partia Čechov prichádza chvíľu po nás, Laco s Jančim sa čudujú ako my pred pár okamihmi, lebo sme im v rýchlosti nestihli povedať o poslednom zážitku kúsok od salaša. Najviac údivu určite vzbudzuje šteňa haskyho. Vláčiť psíka po hrebeni Veľkej Fatry, v nečase, je veru poctivý severský tréning. Vidia, že je v salaši dosť tesno, tak sa pýtajú na inú možnosť romantického ubytovania na okolí. Laco im vysvetľuje ako sa dostanú na blízku Mandolínu a následne ich ide von nasmerovať správnym smerom a vracia sa hundrajúc do salaša. Ani sa mu nečudujem, mňa by už nikto nepresvedčil opustiť miesto pri piecke.

Chýbajúci člen výpravy

Prezliekam sa do suchých vecí, s drzosťou nevychovaného mladíka schmatnem Jančiho spacák a už sa babuším až po uši. Je mi stále neuveriteľná zima a tohto pocitu sa nie a nie zbaviť. Len sťažka niečo prevravím a chalani majú zo mňa celkom dobrú srandu. Takto zlomeného ma ešte nevideli. Až po hodnej chvíli sa moje telo ako tak zahrieva a som zo seba schopný vysúkať súvislú vetu. Žiadne veľkolepé myšlienky to určite nie sú, ale aj tak dostávam za odmenu privítací štamperlík borovičky a hneď je svet krajší a mne je trochu veselšie. Stále mi ale niečo, lepšie povedané niekto, chýba. V tom ma osvieti a uvedomím si, že nie sme v kompletnej zostave. Chýba predsa bratm Tinky. Hotoval sa prísť po hrebeni na lyžiach a potom, čo som videl ako vyzerali Česi, veru ťažko odháňam zlé myšlienky. Snažíme sa mu bezúspešne dovolať a neostáva nám nič iné len vyčkávať. Zatiaľ sa snažíme nepanikáriť, tak či onak mal vyrážať neskôr a trasu má nanešťastie o hodný kus dlhšiu. Pozná to tu dobre, a tak sa aspoň na chvíľu upokojujeme. Občas niektorý z nás vybehne na verandu salaša vyzerať svetlo čelovky na Suchom vrchu, ale po chvíli sa každý vráti dovnútra sprevádzaný pár šťavnatými slovami o aktuálnom počasí.

Vedieme strohé debaty miestami preložené štamperlíkom ohnivej vody a čas pomaly plynie. Z letargie nás vytrháva silný buchot na dvere. Každý z nás, vrátane hrnca s topiacim sa snehom, podskočí od ľaku, ale hneď vieme, že je to zvolenský bratm z východu. Maťo povoľuje haspru z vnútornej strany dverí a púšťa Tinkyho dnu. Alebo, ako sa na východe hutori, "do dnuka". Vidíme len kúsok odhalenej tváre a oči pod šiltom kapucne. Zimný Gerlach, psychicky na dne! Nič viac, nič menej, sa v tej chvíli od neho nedozvedáme. Očividne aj on mal česť s dnešným orkánom. Nemá ani lyže ani lyžiarky a vyzvedáme ako prišiel. Informácia o orkáne na hrebeňoch hôr mu pomohla k zamietnutiu večernej hrebeňovky a zvolil cestu najmenšieho odporu a taktiež išiel z Vyšnej Revúcej, po našich zafúkaných stopách. Absolvovanie rovnakého výstupu ako my, ale osamote, muselo byť poriadnou práčkou na mozog, vrátane predpierania a žmýkania.

Nálada v družine razom stúpla, debata sa pohla veselým smerom, štamperlíky začali štrngať oveľa častejšie a zavládla všeobecná radosť z prežívajúcich okamihov. Nikto z nás neregistruje čas, ani vonku besnejúce živly. Vychutnávame si pohodu v teple salaša, miestami sa započúvame do prvých tónov árií Lačiana Blahorottiho, ktorý si hovie na hornej posteli a veselo pochrapkáva. Večer plynie, mňa premáha únava, postupne prestávam vnímať hlasy a usínam. Budím sa len na čas potrebný pre večernú mobilizáciu miest na spanie. Svojou trochou prispejem k presunutiu postelí a uloženiu matracov na podlahu a znova sa poľahky ponáram do ríše snov.

Salašový hriankovač

Ráno je ako z iného sveta. Vietor utíchol, oblačnosť síce neustúpila, ale všetko navôkol je biele. Veranda je zafúkaná snehom, stromy pripomínajú snehové sochy a to všetko v neuveriteľnom tichu. Postupne sa všetci ako tak preberáme, vykonáme základné zvieracie potreby a takmer bez slov sa zapájame do ranného kolotoča. Treba upratať matrace, popresúvať posteľ a lavice, v peci zakúriť, hrnce snehom naplniť a to všetko pod vážnym Jančiho dohľadom. Všetko musí byť na poriadku a potom sa môžeme pustiť do raňajok. Janči na variči prevára vodu pre rannú kávičku a prvé hrnčeky čaju. Následne mení ešus za panvicu, na ktorej sa čoskoro objavuje slaninka s cibuľkou a klobáskou a salašom sa začína šíriť omamná vôňa vypečenej masti. V peci je zakúrené, a tak na rozohriatu platňu ukladám prvé kúsky chleba, ktorý pomaly opekám z oboch strán. Chalani usadení za stolom s radosťou odoberajú hotové hrianky a na výmenu podávajú ďalšie kúsky chleba. Je to proces zdĺhavý, ale žiadny hriankovač sveta nedokáže napodobniť chuť a vonkoncom nie navodiť atmosféru ako rozpálená platňa na peci a sem-tam pripaľujúce sa okraje krajcov chleba. Raňajkujeme všetko, čo príde pod ruku. Ochutnávame všakovaké dobroty cez klobásku, slaninku, domácu škvarkovú nátierku, trošku cibule, trošku cesnaku na hrianky, nejakú parenicu a to všetko doplnené pár hltmi ranného pivka - liečivka. Netrvá to krátko, ale postupne začneme odmietať ďalšie sústa. Pozvoľna sa niektorí rýchlejší presúvame znova na postele alebo len sediac na lavici vychutnávame čaro prítomného okamihu.

Útulňa alebo pracovný tábor?

Janči nás však dlho na pokoji nenechá, Nezabudne mi pripomenúť, že som sa sľúbil kapustnicu variť a on bude o pár hodín hladný. Ostatným pripomenie ako ich privítal vo vykúrenom salaši a chcel, aby tomu bolo aj dnes, ale dreva nachystaného už niet. O pár minút sa salaš premieňa na pracovný tábor, na stole chystám a krájam všetky ingrediencie do kapustnice. Chlapci vedľa na lavičke pília drevo a pravidelne koštujú, či sa náhodou údené a klobásky nepokazili. Ide nám to pekne od ruky. Pod lavicou pribúda klátik za klátikom a na sporáku si pobubláva plný hrniec. Pred obedom pekne poupratujeme a nachystáme tabuľu k stolovaniu. Každý vezme pred seba ešus alebo misku a po zaverečnej koštovke každému naložím poriadnu porciu. Pekne usadení si slávnostne pripíjame a pekne vyhladnutí chlípeme horúcu kapustnicu. Je to balzam na dušu. Nielen jedlo, ale hlavne pohoda a radosť, ktorá tu vládne. Popri jedení pospomíname opäť na včerajšie galeje a divoké debaty. Chlapci si sem-tam zo mňa pouťahujú. Takého zmoreného ako večer ma snáď ešte ani nevideli.

Ale dnes je nový deň a my si ho užívame plnými dúškami, hoc len v útrobách salaša. Vonku nevládne vľúdne počasie. Oblačnosť a vietor zafarbujú okolie do bielo-šedých tónov a premieňajú krajinu v snehové kráľovstvo. Odfukujeme s plnými žalúdkami a miesta na ležanie sa razom míňajú. Tí rýchlejší si pekne hovejú na posteliach a zbytok si robí aké také pohodlie pri stole. Siesta dorazila v plnej sile. V peci sem-tam zapraská, vietor sa miestami silnejšie oprie do dverí a pomaly sa začne stmievať. Dni sú naozaj neskutočne krátke. Zapaľujeme petrolejku a pár sviečok, ktoré dokonale dokresľujú atmosféru v kolibe. Maťo v tom odniekiaľ vyťahuje malé farebné žiarovky napojené na tužkové baterky a dozdobuje nimi stromček visiaci pod stropom. Zažatie je sprevádzané uznanlivými gestami a citoslovcami. Malo to naozaj štýl. Trochu nás to aspoň prebralo z podvečernej letargie a zdvihla sa nálada v posádke. Opäť je tu trochu živšie a veselšie. Asi nám konečne vytrávilo. Zas sa ocitáme takmer všetci za stolom a scenár z predošlého večera sa opakuje, len s drobnými obmenami. Nejaké dienko prestri sa, niekoľko prípitkov spojených s veselými príhodami, pár vtipov od slušných až po tie menej a dobrá nálada sprevádzaná pravidelným smiechom... Vonku je stále vetrisko sprevádzaný snežením a nikde ani nohy. S pokročilou nocou na nás sadá únava, ktorej nevládzeme vzdorovať. Opakuje sa posledný večerný rituál s rozmiestnením matracov a uložením našich tiel do horizontálnej polohy. Spíme ako zarezaní a len miestami ktosi šramotí pri pokuse zahasiť nočný smäd.

Záverečné derby

Prvých jedincov budí ráno neodvrátiteľná potreba vylúčenia telesných tekutín do čerstvého snehu. Treba sa aj trochu prebiť cez závej pred salašom, ale keď musíš, tak musíš. Tí, ktorí ešte nemusia, majú potom výhodu vydupanej stopy. Veru zaťažko sa človeku poriadne rozhýbať sa po dvoch prehýrených nociach, a tak to tu vyzerá ako na zraze zombíkov. Sŕknutia z kávy a prvé dúšky čaju nám dodávajú farbu a energiu nového dňa. Aj počasie je vľúdnejšie. Vietor ustal a pozorujeme krajinu premenenú na bielu rozprávku. Slnko síce cez hustú oblačnosť neprerazilo, ale aj tak to má neuveriteľné čaro. Po raňajkách pomaly balíme veci, upratujeme a ešte dozdobujeme salaš do vianočného šatu. Janči nezabúda všetko dôsledne kontrolovať a ohundrať, čo nie je podľa jeho predstáv. Až keď zaklapne vonkajšiu haspru salaša vieme, že je všetko na poriadku a môžeme sa pobrať do dolín.

Nastáva posledné lúčenie. Vinšujeme si pokojné Vianoce a všetko dobré do nového roka. Bolo nám spolu fajn, ale je čas pobrať sa svojím smerom. Chlapci z Turca sa poberajú do Necpalskej doliny a my cez legendárne Koniarky naspäť do Liptovských Revúc. Cestou blbneme v čerstvom snehu, ktorého miestami navialo veru požehnane. Zastavujeme sa na Koniarkach a len neveriacky krútime hlavami nad tým ako sme tu v piatok maturovali. Nachádzame aj jednu zlomenú tyč, ktorá sa nám zrejme postarala o zábavu. Zostup je aj na základe čerstvých spomienok veselý. Krajinu akoby vymaľoval sám Mrázik. Tešíme sa zo snehovej nádielky a ani nevnímame ako nám ubieha zostup do civilizácie. Na ceste v doline vyzúvame snežnice a posledný úsek odkráčame rezko iba v topánkach. Na bilančné pivko sa musíme predrať cez práve prebiehajúce miestne derby v hokejbale na snehu, odohrávajúce sa na priestranstve pred pohostinstvom. Naposledy si pripíjame na vydarenú akciu a po tom, čo sa dovnútra nahrnú účastníci derby vrátane divákov, už len schmatneme naše batohy a pozdravíme na rozlúčku miestne osadenstvo vrátane krčmára. Potrasenia rúk, vinše a objatia sú posledným, čo spoločne absolvujeme a poberieme sa každý do svojich domovov očakávať príchod Vianoc v kruhu svojich rodín.

Šťastné a veselé, priatelia!

Autor fotografie: Ladislav Blaho