Ako prvý si chcem z plánu odfajknúť druhý najvyšší vrchol pohoria - Smrk (1276 m n. m.). Keďže predsavzatia si dávame preto, aby sme ich nedodržiavali, inak to nie je ani v mojom prípade. Vždy keď som doma na severe, tak je v pláne niečo iné ako túra na Smrk. Až s oneskoreným príchodom babieho leta prichádza správna chvíľa. V prvú novembrovú nedeľu sadám ráno do auta a smerujem k našim západným bratom.

Zopár faktov

Smrk (tiež Velký Smrk) leží medzi obcami Ostravice a Čeladná. V jeho masíve sa nachádza niekoľko menších vrcholov: Malý Smrk, Smrček a Malý Smrček. Na rozdiel od vyššej sestry - Lysej hory, sa Smrk nachádza tak trochu mimo záujmu turistov, čo je dané tým, že neponúka také atraktívne výhľady ako jeho suseda, a hlavne, na jeho vrchole a ani počas výstupu nenarazíte na žiadnu občerstvovaciu stanicu. V minulosti stál Smrk aj mimo hospodárskeho záujmu a preto je jeho charakter relatívne neporušený. Aj z tohto dôvodu sa stal jadrom novovyhlásenej „Ptačí oblasti Beskydy“, vytvorenej v rámci európskej sústavy NATURA 2000. Bolo tu pozorovaných celkovo 73 vtáčích druhov, z ktorých je 19 chránených. Vďaka pokoju a dostatočne veľkej rozlohe rezervácií (534 ha) tu trvale žije rys ostrovid aj medveď hnedý. Hoci je Smrk svojou výškou druhý, predsa len má jedno prvenstvo. 25. januára 2006 tu spadla lavína, ktorá si vyžiadala jednu obeť - lyžiara. Stala sa tak prvou zaznamenanou lavínou v Beskydoch s tragickými následkami.

Od priehrady Šance

Na Smrk sa dá vystúpiť po značených chodníkoch prakticky z každej svetovej strany. Pre prvovýstup si vyberám najkratšiu, ale zato podľa českých webových stránok vraj najstrmšiu cestu - od východu, po žltej značke od priehrady Šance. Auto zaparkujem na odstavnej ploche pri hlavnej ceste vedúcej z Bílej na Ostravicu pri rázcestníku Šance, kde žltá značka vchádza do lesa. Mapu so sebou nemám, spolieham sa na dobré značenie a skúsim, či mi bude fungovať GPS v mobile. Hoci som sa ešte stále neskamarátil s týmto výmyslom a ostávam verný papierovým mapám, dnes sa nechám ním aspoň zo začiatku navigovať. Značka vedie lesnou cestou, no po asi 200 metroch odbočuje vpravo do kopca. Navigácia mi ukazuje aj druhú možnosť, a to pokračovať rovno po lesnej ceste popri dnes takmer vyschnutom potoku Růžanec. Za poľovníckym posedom (ktorý stojí ako inak priamo pri ceste) sa lesná cesta stáča prudko vľavo a z cesty, ktorá by mala ísť popri potoku, je len úzky chodníček. Po chvíli začína prudšie stúpanie, odkladám jednu vrstvu oblečenia, slnko a stúpanie do kopca ma začínajú zahrievať na prevádzkovú teplotu. Prichádzam k mladej bučine, musím sa cez ňu predrať a dúfam, že na druhej strane na mňa nevykukne chlpatá hnedá hlava. Prekvapenie tohto druhu sa nekoná, no za bučinou ma čaká iné prekvapenie. Chodník končí. Ďalej treba pokračovať vyschnutým korytom potoka, prípadne zvieracími chodníčkami nad potokom. Cez krkaháje sa konečne dostávam prudkým briežkom na lesnú cestu, ktorá vedie od osady Skalka a kľukatí sa popod celý masív Smrku a vychádza na Čeladnej. Inak, popod Smrk vedie nekonečné množstvo lesných ciest rôznej kvality a je ich možné využiť na cykloturistiku.

Mobil aj s navigáciou vypínam a odteraz pokračujem len po značke. Asfaltka ma privedie ku križovatke troch ciest, kde sa z tabuľky dozviem, že sa nachádzam v rezervácii tetrova hlucháňa a jariabka hôrneho. Vyberám si strednú, nie zlatú, ale žltou farbou značenú cestu. Stúpanie je pomerne výživné, čo pocítim hlavne na spiatočnej ceste pri zostupe. Zmenil sa charakter lesa – prevládajú smreky, sem-tam sa objaví jedľa a buk. Po prejdení asi pol kilometra a zdolaní 120-tich výškových metrov prichádzam k rázcestiu, kde sa k žltej pridáva modrá značka. Neďaleko zazriem chatku. Podľa toho, čo som našiel na internete, tak ide o poľovnícku chatku bez elektriny a vody a má sa volať Včelín. Preskúmam okolie a zisťujem, že je dokonale uzamknutá. Doprajem si za hlt čaju a pokračujem ďalej. Rozfúkal sa chladný vietor, z batoha vyťahujem čiapku. Príjemným smrekovým lesom pokračujem ďalej. Stúpanie je už miernejšie, no človek si tu neoddýchne. Stále je to do kopca. Prekrižujem asfaltku a oproti mne prichádzajú prví dnešní turisti. Dvaja chalani, ktorí vyzerajú ako jeden (ešte aj oblečenie majú rovnaké) majú akosi naponáhlo, stihneme sa len pozdraviť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V stúpaní popod Malý Smrk vietor naberá na intenzite. Stromy sa kymácajú zo strany na stranu a zrazu za sebou začujem fučanie. Otočím sa a pár metrov za mnou beží chlapík. Aj som sa zľakol. Do sedla pod Smrkom stretnem ešte ďalších dvoch bežcov, tí však už majú namierené dole. Sprvu som si myslel, že sú tu dnes nejaké preteky v behu do kopca, keďže traja bežci nie sú zďaleka poslední, ktorí tu pobehujú, ale zrejme všetci iba trénujú. Od sedla sa mi ponúka výhľad na Ostravsko a v stúpaní po červenej na vrchol mám za chrbtom pomedzi stromy aj prvý výhľad na Lysú horu. Pre lepšie výhľady treba zísť z chodníka k mŕtvym stromom na okraj lesa. Treba si však dávať pozor, pretože niektorí jedinci výhľadové miesta využívajú aj na iné účely ako kochanie sa výhľadmi a môžete stúpiť do niečoho, čo vás určite na topánke nepoteší.

Stúpanie sa zmierňuje, každú chvíľu by som mal byť na vrchole. Predtým však ešte prejdem okolo dvoch pamätných miest. V časoch normalizácie tu vznikli kamenné pomníčky na pamiatku Johna Lennona a Jána Palacha. Aj takto sa protestovalo proti komunistickému režimu a ľudia sa tu tajne schádzali. V roku 2004 neďaleko tohto miesta fanúšikovia postavili aj pomníček so zapichnutou hokejkou na pamiatku hokejového trénera Ivana Hlinku, no ten už je zničený. Človek by si povedal, že blbci tak vysoko nepolezú.

O chvíľu som na samotnom vrchole, ktorý zdobí značka „autobusová zastávka“. Kvôli výhľadom si musím zísť o pár metrov nižšie. Zároveň je tu závetrie. Už sa tu pred vetrom schováva niekoľko turistov, ktorí si vychutnávajú čaj z termosiek. Na moje počudovanie, je tu aj v novembri veľa čučoriedok. Vyzerá to tak, že zberači rešpektujú fakt, že sa nachádzajú v prírodnej rezervácii a platí zákaz zberu lesných plodov a medvede, ktoré sa tu vraj vyskytujú sa hore tento rok asi neprišli najesť.

Snažím sa urobiť nejakú fotku, ale fotoaparát bojuje s ťažkými svetelnými podmienkami a s výsledkom nie som vôbec spokojný. Vraciam sa späť na vrchol a pokračujem kúsok po hrebeni po červenej smerom na juhozápad. Podľa fotiek na jednej českej stránke s mapami by mali byť ďalej od vrcholu výhľady. Prejdem vyše pol kilometra, vietor hučí, výhľady žiadne, iba nejaká skalka, na ktorej si všimnem tabuľky s menami. Žeby symbolický cintorín? Vraciam sa späť. Neskôr vo fotogalérii zisťujem, že som mohol ešte kúsok pokračovať a bol by som odmenený výhľadmi na Malú Fatru.

Na vrchole už nie je ani nohy, pokračujem po rovnakej trase ako som prišiel hore. Stretnem ešte niekoľko protiidúcich turistov. Na to, že sa o Smrku hovorí ako o málo navštevovanom, je tu dnes pomerne rušno. Smerom dole značku neopúšťam a pokračujem žltou až k autu. V mieste, kde žltá opúšťa asfaltovú cestu a odbočuje vpravo do lesa ma čaká chodník zahádzaný konármi a čečinou - pozostatok po drevorubačoch. Popreliezam prekážky, cestou dole ma čaká ešte zopár padnutých stromov, ktoré treba preliezť a hovorím si, že som možno smerom hore neurobil zle, že som nepokračoval žltou značkou, ale rovno.

Pri zostupe mám po pravej ruke zaujímavý skalný útvar – skaly na Růžanci (Růženci). Je to asi štvrť kilometra dlhý mrazový zrub pieskovcov vysoký 2 - 3 m. Mrazový zrub je skalný prah, vzniknutý mrazovým odvetraním svahu. Takýchto mrazových zrubov sa nachádza v masíve Smrku viac.

S ubúdajúcimi výškovými metrami počuť autá jazdiace po ceste, ktorá sa nachádza podo mnou. Pomedzi stromy sa mi ponúka pohľad na vodnú nádrž Šance. Vody je menej ako si pamätám z minulosti. Neskôr podľa fotiek na facebooku od jednej nemenovanej hikingáčky zisťujem, že priehrada je zčasti vypustená. K autu prichádzam po známej lesnej ceste.

Záver

Hoci Smrk ponúka iba obmedzené výhľady, určite sa sem oplatí prísť pozrieť. Hlavne milovníci neporušenej prírody a pôvodných smrekových lesov si prídu na svoje. Ja sa sem určite ešte vrátim, veď Smrk má čo ponúknuť aj na ďalších výstupových trasách. Pripomínam len, že sa tu pohybujeme v prírodných rezerváciách, preto to treba rešpektovať a správať sa tak, aby ste sa nedostali zbytočne do problémov. Platí zákaz zberu lesných plodov a tiež zákaz táborenia a kladenia ohňa.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek