Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Osemdesiatnik Jozef
Osemdesiatnik Jozef Zatvoriť

Extra Jožko Böhmer-spomienka na malého veľkého turistu

Vždy som si považoval za česť môcť byť priateľom Jožka. Človeka múdreho, čestného, statočného a duchom do poslednej chvíle mladého! Jeho turistickému a bežkárskemu tempu mnohokrát nestačili aj o desiatky rokov mladší spolupútnici (tak ako aj ja). Je to 10 rokov, čo už nie je medzi nami Jožko Böhmer - turista, milovník slovenských hôr, pekných diev, stály optimista a rozsievač dobrej nálady. Autor turistického sprievodcu ČSSR, zväzok 20 - Slovenské rudohorie – Veporské vrchy, regiónu ktorý objavili milovníci nefalšovanej tradičnej turistiky. A táto výrazná osobnosť ostáva určite v spomienkach širokej turistickej komunity, s ktorou sa stretával na turistických chodníkoch a v lyžiarskych stopách.

Trasa

S JUDr. Jožkom Böhmerom som sa stretol pred štvrťstoročím, na stretnutí spolku krajanov Liptákov v Banskej Bystrici. Ako sa neskôr ukázalo, bol to šťastný deň v mojom živote. Spoznal som totiž múdrosť, rozvahu a čosi, čo robí chlapa chlapom. Bol nielen vášnivým turistom, ale Slovákom, múdrym vlastencom a Liptákom každým cólom. A možno práve tu, v jeho láske k svojeti, ku kraju pod majestátnym Kriváňom, práve tu pramení aj jeho vášnivá láska k turistike. Keď hovoril o turistike, o svojich zážitkoch, vždy z toho voňala túžba po poznaní. Najprv chcieť poznať svoj drahý rodný kraj a potom ďalej do sveta. Alpy, Dolomity a iné kraje a vždy to porovnávať s tým naším, možno liptovským. Nech sa z toho šíreho sveta vracal akokoľvek očarený, vždy dodal: „Bolo to krásne, chlapci, ako by som povedal, no... Ale u nás je tiež krásne!“

Jožko patril k ľuďom, čo nikam nevošli, všade vstúpili. Nemohli ste tohto malého, drobného človeka prehliadnuť. Nie, nepredvádzal sa, skromnosť patrila medzi jeho vzácne vlastnosti, ale stačilo, aby povedal pár slov vedeli ste, že vedľa vás je osobnosť, ktorú musíte rešpektovať.

Jožko od roku 1960 pracoval v Banskej Bystrici, bol členom a činovníkom v Klube slovenských turistov Lokomotíva. V rokoch 1969 – 1972 bol predsedom Okresného zväzu turistov a v rokoch 1973 – 1987 VZT OV ČSZTV v Banskej Bystrici. Pôsobil aj ako inštruktor lyžiarskej turistiky. V roku 1984 činorodí rodáci a krajania z Liptova založili spolok „Obec liptovskú v Banskej Bystrici“. Od začiatku bol Jožko v jej vedení, stal sa obecným boženíkom (člen výboru obce). Bola to dobrá voľba. Jožko hýril nápadmi, neustále študoval všetko, čo sa Liptova dotýkalo (skĺbil tak svoje organizačné skúsenosti z KST – pohyb, kultúru a históriu). Ak ho zaujala aj nepatrná maličkosť, hneď nás informoval. Svojou rozvážnosťou neraz múdro krotil naše nereálne zámery. Do každého rokovania obecnej rady vnášal pokoj, rozvahu a humor. Bez humoru to nešlo. Preto niet divu, že pokiaľ Jožko medzi nami nebol, nezačali sme. Dívali sme sa na dvere, kedy sa v nich objaví charakteristický klobúčik, ktorý v posledné roky nosil. Ak meškal, vždy sa objavila neuveriteľná výhovorka, ako: „Prepáčte, chlapci, ale išla predomnou krásna žena. Nuž som sa zakukal. Dovoľte stariemu chlapovi aspoň to, kukať sa!“

Čo sme všetci na Jožkovi zvlášť obdivovali bol jeho zmysel pre humor a jeho husličky. Nechýbali ani na jednej oslave jubilea niekoho z nás. Keď Jožko otvoril puzdro spolu s husľami vytiahol aj malý bloček, v ktorom mal zaznamenaný svoj repertoár. A ten bol pestrý. Popri ľudovkách v ňom kraľovali slovenské evergríny. Nečakaj ma už nikdy..., Rodný môj kraj, či Zatancuj si so mnou, holubička, zneli na každom takomto stretnutí. Ak sa mu „podarilo“ falošne zatiahnuť niektorý z hitov, najviac sa zabával on sám. Jožko sa vedel zabávať a vedel zabávať. A ešte jeden druh humoru mu bol vlastný – neurážajúca irónia, ale najmä sebairónia. Tak, ako sa vedel on sám na sebe baviť, vie len málokto.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Neraz nás strašil, že keď raz odíde, zanechá po sebe veľa smradu. A je to pravda, teda skoro pravda. To čo po ňom ostalo je vôňa. Vôňa človečiny. Jožko vyžaroval človečinu.

Neviem prečo hovorím o Jožkovi v minulom čase. Veď on je stále medzi nami. Aj teraz mám pocit, že mi stojí za chrbtom a nazerá do počítača, čo to píšem. A pri tom sa šibalsky usmieva. Občas síce odbehne na voľaktorý obláčik nad Kriváňom, sadne si tam a neraz možno s údivom pozerá, čo sa to tam dolu deje. Ale zasa sa vráti a je s nami.

Všetci, ktorí ho poznali neverili, že by mohol čo len ochorieť. A predsa sa stalo. Ako 64-ročného ho postihla ťažká mozgová príhoda, ktorá neveštila nič dobrého. A predsa sa s z toho Jožko dostal a nikto by nepovedal, že prekonal to, čo prekonal. On sám od tejto príhody s veľkou iróniou delil svoj osobný dejepis, podobne ako my na čas pred Kristom a po Kristovi, na čas "skôr ako ma šľak trafil" (to sú jeho slová) "a potom čo ma porazilo". A od tejto príhody s dvojnásobnou pozornosťou vážil slová a intonáciu a venoval sa turistike - pobytu medzi ľudmi a pohybu v prírode. (Turistika seniora po mozgovej príhode. Krásy Slovenska - 1996, Roč. 73, č. 3 - 4).

Nuž, po tom všetkom raz v zime povedal: “Chlapče môj, ako by som povedal, ale nesmieš ma prezradiť, vytrepal som sa na Chopok. Porazeniemu to už nejde tak ľahko a odtiaľ som sa šusom pustil dolu. Cez kosodrevinu, po holiach a tak... Povedal som si, že ak mám zomrieť, tak v tých mojich horách. No a som tu.“

Liptáci, sme raz boli na našom pravidelnom letnom výlete. Tentokrát na Liptovskom hrade. Ledva sme v Kalamenoch vystúpili z autobusu, naši dvaja chýreční turisti, Jožko a Svetozár, pridali do kroku a behom 10 minút sa nám stratili z dohľadu. My ostatní, vzdychajúc, pofajčievajúc a postávajúc sme ich nasledovali. Konečne sme sa dostali pod hrad, pred sebou sme uvideli do neba týčiaci sa rebrík, ktorým sme sa museli vyškriabať na hradby, alebo na to, čo z nich zostalo. Nedalo sa nič robiť, fóbia-nefóbia, nedáme sa zahanbiť, a tak sme sa so zavretými očami vydali na istú smrť. Kŕčovito sa držiac rebríka sme kládli nohu vedľa nohy, len oči neotvoriť a nepozrieť sa dolu. Iba bolo počuť: „Ide náš richtár, počujete, ako fučí?“ Konečne hore! Ešte stále so zavretými očami richtár nahmatal koniec hradného múru, s obrovským výdychom a zastenaním sa prevalil na druhú stranu, lebo múrik mal na strane hradného nádvoria asi 50 cm. Zaďakujúc nebesiam, že žije, richtár konečne oči otvoril a vtedy som počul Jožka, ktorý sedel na múriku, a čítal si v Povestiach o slovenských hradoch a zámkoch: „Ľaľa, pozri na tú krásu. Vidíš, tam je Mara, tam Chopok, aj Chabenec dobre vidieť... Stálo za to sem skočiť. (Vraj skočiť! Veď richtár ledva dýchal a skoro umrel od strachu!) Jožko číta povesť o hrade a zaujímalo by nás jedno, ako by som povedal. Ako sa vtedy ľudia, tu v zime, v kamenných múroch milovali?“

Počas turistických potuliek musel Jožko neraz prenocovať v prírode. Nerobilo mu to problém. Raz, v jeden vlahý jarný večer ho tiež čakal taký nocľah. Našiel si vhodné miesto a v spacom vaku sa pohodlne usalašil. Čo čert však nechcel, práve v tom čase prechádzal okolo mladý pár, ktorého romantika jarnej prírody zlákala. Chcel sa na chvíľu usadiť práve na tom mieste, kde spal Jožko. Keď mladý muž zbadal ležiaceho nocľažníka, v domnienke, že spí, poznamenal: „Poďme preč. Tu už leží jeden starý somár!“ To povedať nemal. Jožko sa posadil a síce nabrúsený lakonicky poznamenal: „Toho somára ti odpustím, ale, že som starý to nikdy, anciáša tvojho!“

Nuž, taký bol, vlastne je, náš Jožko. A čo hovoril sám o sebe? Tu sú jeho slová napísané vlastnou rukou v básničke, ktorú napísal a na melódiu ľudovej piesne „Nebola by som verila, že by láska uškodila“ a zaspieval nám ju pri oslavách jeho osemdesiatin:
Najviac mi však uškodilo, keď ma ťažko porazilo,
je to taký hrozný okov, ten ma trápi šestnásť rokov.

Vidím slabo vrchy, hory, vôkol stoja ľudia milí,
raduj sa biedny človeče, že až doteraz si na svete.

A takto sme sa lúčili pred 10-timi rokmi, keď Jožko odišiel na poslednú a najdlhšiu prechádzku (* 14. marca 1923, Malužiná - † 26. augusta 2005, Banská Bystrica):

Jožko náš!, Všetci Tvoji Liptáci sa prišli k richtárovi sťažovať, že nepatrí sa v prostred roboty, keď Ťa človek najviac potrebuje, nepatrí sa odísť. Nikomu nič nepovedať a odísť. Musím priznať, že pred dvomi či tromi rokmi si čosi avizoval, keď si sa mi zveril: „Priateľ môj, ako by som povedal, už to nie je dobré. Keď idem na bicykli do Banskej Štiavnice, musím si už raz oddýchnuť.“ Aj na oslave svojich osemdesiatin si sa posťažoval: „Chlapci, už nevládzem. Keď idem na prechádzku ledva zájdem do Ľupče alebo do Hronseku, veru tak.“

Ale vtedy nik nepredpokladal, že sa v týchto dňoch vyberieš na svoju poslednú a najdlhšiu prechádzku. Na prechádzku do objatia svojich milovaných liptovských hôr. Tam hore nad ich končiarmi máš pripravený pník a či pohodlnú skalu, aby si si mohol po nekonečných nebeských prechádzkach pohodlne odpočinúť v ich lone. Ak sa započúvame do šumenia hôr, tak v nich rozoznáme Tvoj hlas: „Neplačte! Viete, ako je tu krásne? Hľaď, Boca, Malužiná a tam Kriváň, nádhera...!“ A keď si na ten pník sadneš a pozrieš sa dole, na nás, nevrť hlavou nad tým, čo mi tu stvárame. Je to Tvoja vina, nemal si odchádzať. Mal si ostať a ďalej radiť a pomáhať. Ale, čo už? Vidíš, nedobrého rečníka si vybrali Liptáci. Rečníka, čo by v tejto chvíli nemal vyčítať, ale ďakovať. Nuž ďakujeme. A nech Ti je tá večná náruč Tvojich hôr mäkká a ľahká, aby si pohodlne odpočíval. A ešte čosi, Jožko náš. Chcem Ťa len uistiť, že Tvoji Liptáci nezabúdajú!

Turisti nezabudli a Jožko si prevzal ocenenie (ešte za života) - Za zásluhy o rozvoj ČSZTV I. - Zlatý odznak Turista SSR - Zlatý odznak Klubu slovenských turistov. Rozsiahle a súhrnné údaje sú uvedené v publikácii: „120 rokov organizovanej turistiky v Banskej Bystrici 1889 – 2009“ - vydalo Mesto Banská Bystrica a Klub slovenských turistov Lokomotíva Banská Bystrica v roku 2009.

Fotogaléria k článku

Najnovšie