Trasa

Jovsa – okolo diviačej obory – Malý Peňažník – Stok – chata pod Stokom – Jovsa

Z domu vyrážam skôr, aby som bol včas na mieste stretnutia v Michalovciach. Počasie je nepríjemné. Celou cestou mrholí, a tak vyzerá, že dnes slnko svietiť veľmi nebude. Uvidíme ako to bude vo vyšších polohách. Čakám na parkovisku, ale nejako sa turisti neschádzajú a tak dúfam, že aspoň pár skalných sa ukáže a moja snaha o stretnutie nebude márna. O chvíľu prichádza Ivan, a tak sme dvaja, niektorí vraj budú čakať na autobusovej zastávke. Uvidíme, necháme sa prekvapiť. Sadáme do auta a ideme na miesto, kde by mal mať odchod a autobus v smere na Jovsu. Na zastávke sú ďalší traja, tak to bude celkom fajn. Ostatných asi odradilo nepriaznivé počasie. Čakáme ešte chvíľu, či niekto nebude v spoji, čo samozrejme nebol, a preto sa zmestíme do jedného auta a už smerujeme po severnom brehu Zemplínskej Šíravy cez Kalužu a Kusín do Jovsy.

Jovsianskou dolinou

Vystupujeme z auta pri základnej škole, kde ostane zaparkovaný železný tátoš. Ivan nás oboznamuje so smerom trasy. Podstatné je to, že je tam Malý Peňažník a potom sa uvidí podľa okolnosti a počasia. Budeme sa držať starej modrej značky, ktorá bola zrušená pred pár rokmi. Prechádzala vo vojenskom priestore. Veď priatelia sú domáci, a tak to tu poznajú. Zatiaľ sa ani počasie neumúdruje, tak za hmly a mrholenia vyrážame v ústrety túre. Verím, že naplní moje očakávanie, vraj na Malom Peňažníku sú pekné skaly a možno sa niečo vyskytne aj po samotnej trase, len viditeľnosť je veľmi malá, miestami len do 100 metrov.

Vchádzame do objektu správy lesov v obvode MO SR Valaškovce v Jovse cez otvorenú bránku a stojíme na asfaltke, ktorou pôjdeme nahor stále miernym stúpaním. Na stromoch sa objavuje spomínaná pozatieraná značka. Cesta sa zo začiatku tiahne rovno možno 1 až 2 kilometre a dobre sa po nej kráča. Uvidíme, ako to bude ďalej, budeme vyššie a dostaneme sa k miestam ťažby dreva, ktoré sme mali možnosť vidieť uložené pri budove lesnej správy. Prichádzame k prvému označeniu smerovníkom, ale nie k turistickému. Je to označenie smeru kam ktorá cesta vedie. Sme predsa vo vojenskom obvode Valaškovce a aj vojsko sa musí vedieť orientovať v priestore.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od 1. 7. 2012 bol novelizovaný zákon č. 281/1997, kde je možnosť vstupu na územie vojenského obvodu za určitých podmienok, dostupné na www.mosr.sk a tiež aj v ktorých dňoch sa to môže uskutočňovať. V podstate je to počas sviatkov a víkendov, ale aj tak si to treba preveriť pre istotu na spomínanej stránke. Veď by bol hriech nespoznať aj takéto miesta slovenskej prírody. Samozrejme, že turista by nemal porušiť, čo mu ukladá zákon, lebo ho za to postihne trest. Treba sa s pravidlami oboznámiť pred vstupom na vojenské územie.

Pred spomínaným smerovníkom len niekoľko metrov vpravo je studnička a niekoľko prameňov. Zatiaľ sa stále držíme smerom na Vihorlat, ktorý dnes nemáme možnosť vidieť vo svojej dominantnej nádhere vyhasnutej sopky so skoro rovným vrcholom. Míňame niekoľko smerovníkov až sme pri ohrade diviačej obory, cez ktorú preteká Jovsiansky potok. Z každej strany sa ho snaží napájať niekoľko pramienkov a tiež topiaca sa voda z námrazy, ktorá nimi steká. Po jednej alebo druhej strane sa nám cestou ukáže menšia skalka, ale veľa toho do diaľky nevidíme. Hustá hmla nám to zatiaľ neumožňuje a ako to tak zatiaľ vyzerá, ani vyššie sa nad inverziu nedostaneme. Sme na konečnej točni, kde niekedy stál smerovník s názvom Červený klin, ale aj tento bol odstránený. Pod lesom sa nachádza krmelec pre lesnú zver.

Ďalej nejdeme po odstránenej značke k Vihorlatu, ale sa držíme vľavo a smerujeme pod vrch Malý Peňažník. Aj v týchto miestach sa ťaží drevo a na ceste míňame dve búdky na kolesách pre pracovníkov. Prechádzame okolo studničky a o pár desiatok metrov začíname prudšie stúpať a kráčame v opadanej inovati v hrúbke do 20 cm. Za necelú štvrťhodinku sme na lúke s poľovníckym posedom a v blízkosti je neoficiálna červeno-biela značka, ktorá prechádza hrebeňom niektorých vrchov a zaujímavých časti Vihorlatských vrchov z Porúbky.

Škoda, že dnes nám počasie nedopraje výhľad z lúky na vrchol Vihorlatu. Sme vo výške 700 m a je to vidieť na okolí a stromoch, ktoré sú pokryté zmrznutými kvapkami a vyššie tiež inovaťou, ktorá dodáva stromom nádhernú zľadovatelu krásu zimy. Budeme pokračovať a držať sa hrebeňa a značky, až kým neprídeme na vrchol Malého Peňažníka. Všade na okolo je množstvo polámaných vetvičiek a hrubších konárov, ktoré nevydržali záťaž mrznúceho dažďa spred 2 týždňov. Miestami to musíme obchádzať. Konečne sme na vrchole a chýba len niekoľko metrov, aby sme sa dostali ku skalám, ktoré by mali byť dnes čerešničkou na torte. Veď dnešné počasie nám neumožnilo vychutnať si výhľad na okolie.

Malý Peňažník a Stok

S nadmorskou výškou 738 m nie veľmi vysokým vrchom, ktorého hrebeň sa tiahne od lúky smerom zo severu na juh. O chvíľu sme pri skalnej stene na východnej strane. Je tu dosť šmykľavo, tak sa pod skaly dostávame až z južného konca. Sme pod nimi a obdivujeme ich kamennú krásu v dĺžke okolo 60 m a s výškou do 10 metrov. Musíme si dávať pozor, aby sme sa nešmykli dole. Pod nimi je do 30 cm mrznúcej inovate, snehu a ľadu, ktorý opadal z vrcholcov stromov. Vraciame sa späť a pokračujeme hrebeňom ďalej k miestu, kde je po malom sedle najvyšší bod hrebeňa. Odtiaľ smerom na západ je vrch Rozdielňa. V tejto časti je ešte menšia skala, ktorá sa mi celkom pozdáva. Pokračujeme smerom k vrchu Stok (709 m). Za rúbaniskom s mladinou, pred vstupom do lesa a na cestu pod Stokom sa ešte zastavujeme a doprajeme si občerstvenie a zahriatie dúškom čaju. Je čas obeda, a tak je potrebné doplniť energiu na ďalšiu cestu. Na vrchol Stoku nejdeme, aj keď je len niekoľko desiatok metrov od nás. Chceme zistiť, kam nás privedie cesta, ktorá vedie pod vrcholom.

Pokračujúc lesnou cestou sa dostaneme na lúku s chatou, ktorá vyzerá úplne nová. Nevieme komu patrí, lebo nemá žiadne označenie, určite budú majiteľom vojenské lesy. Je vidieť, že len nedávno bola zateplená a vymaľovaná novou farbou. Aj pri nej sa dá oddýchnuť. Po chvíľke odchádzame dole cestou, ktorá je viac blatistá a je vidieť, že sa tu ťaží drevo a sú tu skládky spracovania krovín a konárov na štiepku. Veľkým oblúkom obchádzame Stok a pod ním Stredný vrch (591 m). Po pol hodinke obchádzania celého kopca sa dostávame na miesto, kde stojí smerovník na točni s názvom Kocúrová - Válková a kde sa napojíme na známu cestu. Pred vstupom na točňu je nádherný veľký balvan v tvare kvádra. Tu sa stáčame vpravo a smerujúc na juh budeme pokračovať miernym klesaním 5 až 6 km na juh k dedine Jovsa. V priateľskom rozhovore o všeličom možnom, nám posledná dlhšia časť trasy ubehne ani sa nenazdáme a sme konečne nad dedinou pri lesnej správe, kde končíme dnešné putovanie.

Záver

Aj napriek dnešnému "mliečnemu" dňu sme videli niekoľko pekných skaliek. Samotný skalný útvar na Malom Peňažníku bol dnešnou čerešničkou na torte a nehovoriac o kráse mrznúceho mrholenia a tvorenia sa nádhernej námrazy na samotnom hrebeni. Skutočne, hore to bolo ako v rozprávke, a tak sme všetci konštatovali, že sa nám dnešné putovanie oplatilo a splnilo naše očakávania. Každý bol spokojný, tak už len nasadnúť a poďho smerom domov. Príroda nám aj napriek počasiu dopriala a ukázala svoju nevšednú krásu. Očarujúca príroda Vihorlatských vrchov ma určite ešte do svojich končín dostane a budem chcieť spoznať aj ďalšie jej nádherne zákutia a čaro rozsiahlych prírodných scenérii, vrchov a dolín.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek